Vydali ste knihu denníkových spomienok na vášho otca Júliusa Satinského, ktorú ste písali ako 16-ročná. Prečo ste s jej vydaním čakali až dvadsať rokov?
Zápisky som začala písať tesne po otcovej smrti a sú veľmi otvorené a úprimné, lebo som ich písala z vlastnej vnútornej potreby vyrovnávania sa so smútkom. Môj smútok bol taký intenzívny, že som sa oň nechcela s nikým deliť. Uplynulo už dvadsať rokov a ja som staršia a zrelšia, uvedomila som si, že moje spomienky môžu niekomu inému pomôcť vyrovnať sa s vlastným smútkom. Alebo že môžu byť pre niekoho zaujímavé. Tak som si povedala, že dvadsať rokov je dosť dlhý čas, aby moje spomienky mohli uzrieť svetlo sveta.
Po dvadsiatich rokoch je kniha už nielen spomienkou na môjho otca, ale aj zaujímavou výpoveďou o tom, aký bol svet kedysi
Museli ste po takom časovom odstupe svoje zápisky korigovať, niečo vypustiť či upraviť?
Čas je dobrý konzervant a vďaka tomu som nič meniť nemusela. Keby som knihu vydala skôr, boli by to ešte veľmi citlivé veci. Po dvadsiatich rokoch je kniha už nielen spomienkou na môjho otca, ale aj zaujímavou výpoveďou o tom, aký bol svet kedysi.
Dôležité miesto vo vašich spomienkach má aj vaša rodinná knižnica – váš otec napísal viacero kníh, ale určite ich oveľa viac prečítal. Čo sa našlo vo vašej rodinnej knižnici? Inšpirovala vás, aby ste sa stali jazykovedkyňou?
Je to dodnes dôležité miesto a stále ma veľmi inšpiruje, možno aj preto, že som odmalička čítala, som sa stala jazykovedkyňou. Keď môj otec zomrel, začala som našu knižnicu katalogizovať – chceli sme to spraviť spolu, ešte za jeho života, ale už sme to nestihli. V tom čase naša rodinná knižnica obsahovala okolo šesťtisíc titulov. Bola tam svetová aj slovenská a česká beletria, knihy z divadelnej teórie. Otec mal rád memoáre a životopisnú literatúru, s mamou mali rozdielny knižný vkus, u nej boli zasa odborné lekárske knihy a detektívky. Takže sme mali v rôznych miestnostiach rôzne žánre a náš byt bol plný veľmi rôznorodých kníh.
Zdedili ste otcov literárny vkus?
Najprv nie, životopisy som nemala veľmi rada, lebo pri nich bolo už vopred známe, ako to s hrdinami dopadne. Ale čím som staršia, tým radšej čítam životopisné aj reportážne knihy. Stále je u mňa základom kvalitná beletria – domáca aj prekladová – a uvedomujem si, aký dôležitý je dobrý preklad. Otec vedel po maďarsky aj trocha po nemecky, ale v cudzích jazykoch nečítal, ja už čítam aj po maďarsky, po anglicky aj po nemecky.
Vyštudovali ste v Prahe anglistiku, v Budapešti ste študovali maďarský jazyk – čo vás k tomu priviedlo? Rodinná história? Alebo história vášho rodného mesta, viacjazyčnej Bratislavy?
Pre mňa je maďarčina kľúčom k rodinnej minulosti. Doma mám aj niektoré písomnosti, ktoré sú v maďarčine a chcela som ich odkliať. Zároveň v tom bol aj akýsi pubertálny vzdor, pretože rodičia v situáciách, keď nechceli, aby sme im rozumeli, prepli do maďarčiny. Tak som si povedala, že sa tú maďarčinu just naučím, aby som im rozumela. Až postupne som zisťovala, že vedieť po maďarsky je výhodné aj pre moju jazykovednú prácu. Zaoberám sa práve viacjazyčnosťou na Slovensku a najmä v Bratislave, v histórii aj v súčasnosti. A nakoniec som si našla manžela, ktorý je Maďar zo Slovenska, takže naša rodina je dnes znova a úplne dvojjazyčná.
Hovoríte, že skúmate súčasný jazyk, ako sa zmenil? Dnes je na stole napríklad otázka vhodného jazyka voči ľuďom s inou identitou.
Jazyk sa vždy mení tak, ako sa mení spoločnosť. Vo viac regulovanom režime je aj jazyk zviazanejší, keď je spoločnosť slobodnejšia, aj jej jazyk je slobodnejší. Nie som typ jazykovedkyne, ktorý by ľuďom niečo prikazoval, skôr pozorujem, ako veci v jazyku fungujú. Otázka rodovej citlivosti alebo vyváženosti v jazyku súvisí s tým, že nejaká skupina v spoločnosti potrebuje, aby ju akceptovali aj touto formou. Aby spoločnosť aj prostredníctvom jazyka reflektovala, že v nej žijú napríklad aj ženy. Iní chcú, naopak, konzervatívne používať mužský rod, lebo tak je to zaužívané. Kedysi naozaj boli iba poslanci a v Uhorskom sneme nesedeli žiadne poslankyne, lenže spoločnosť sa mení, dnes sú ženy na vysokých priečkach spoločenského rebríčka v mnohých profesiách, preto je normálne, že ich chceme osloviť. Pri inej rodovej identite ma fascinuje, že títo ľudia si musia sami hľadať cestu aj vyjadrovacie prostriedky, ako o sebe hovoriť. Takýto rodovo citlivý jazyk zatiaľ nevieme kodifikovať, plošne zaviesť nejaké normy. Takže musíme postupovať ako vždy, keď chceme o niekom hovoriť s rešpektom – zistiť si, ako by to bolo pre danú osobu najvhodnejšie. Zároveň sa tiež rodovo citlivý jazyk vyvíja a niečo, čo bolo vhodné pred pár rokmi, už dnes vhodné nie je.
Vráťme sa do Bratislavy, ktorá bývala viacjazyčným mestom. Platí to stále, či skôr: platí to znova?
Bratislava sa stala jednojazyčnou násilne, po historických udalostiach, ako bol odsun židovského obyvateľstva, vysťahovanie najprv českého, potom nemeckého a maďarského obyvateľstva po vojne. Udialo sa veľa ťažkých historických udalostí, no napriek tomu niektoré z týchto jazykov z Bratislavy nezmizli alebo sa do nej znova vrátili. Akoby len trocha „spali“. Dnes už nie je nebezpečné hovoriť na ulici napríklad po maďarsky, ľudia sa môžu slobodne k svojim koreňom hlásiť. Nemecky hovoriacich obyvateľov ostalo v Bratislave málo, ale cez otvorené hranice sa k nám dostávajú zvonka, cez Rakúsko, aj cez viaceré medzinárodné firmy, ktoré tu sídlia – a tie sú mnohojazyčné. Prichádzajú aj iné menšiny so svojím jazykom. Po dlhých desaťročiach však Bratislava už nie je natoľko viacjazyčná, ako bola ešte v polovici 20. storočia, a ani natoľko viacjazyčná ako niektoré iné európske mestá.
A čo angličtina?
Angličtinu u nás počuť, ale je skôr praktickým dorozumievacím prostriedkom než prejavom identity.
Keď Bratislave pribúdajú rôzne jazyky, je aj viac multikultúrna?
Bratislava sa podľa mňa hýbe ako kyvadlo od tolerantnosti k netolerantnosti. Teraz žijeme, myslím, tolerantné časy, napriek tohtoročným tragickým udalostiam – pretože vyvolali veľkú vlnu solidarity. Obyvatelia sú otvorení, vidno to na pomoci ľuďom z Ukrajiny utekajúcim pred vojnou, aj na podpore LGBTI+ komunity. Boli tu aj prejavy nenávisti, ale stačí sa prejsť mestom a vidíte, koľko podnikov má dnes vyvesenú dúhovú vlajku alebo nálepku, koľko ľudí sa verejne hlási k tolerancii a rešpektu.
Teší vás to?
Určite, rešpekt je prejavom sebavedomia. Keď sme sebavedomí, nemusíme sa báť inakosti, každý môže byť taký, aký je. Môžu tu žiť hrdí Slováci, ľudia so zmiešanými, viacnárodnými koreňmi, ľudia s rôznymi rodovými identitami a môžeme tvoriť jedno priateľské susedstvo.
Nebojím sa nových ľudí a vôbec nemám problém s tým, že na našej ulici počujem ukrajinčinu. Sme zvyknutí na viacero jazykov, tak prečo nie aj ukrajinčina?
V poslednom roku k nám prišlo veľa Ukrajincov. Stretávate ich?
Žijú priamo v našom susedstve a ja som šťastná, keď tie deti počujem kričať pri hre na dvore a nie zo strachu pred bombardovaním. Nebojím sa nových ľudí a vôbec nemám problém s tým, že na našej ulici počujem ukrajinčinu. Sme zvyknutí na viacero jazykov, tak prečo nie aj ukrajinčina?
Tvár Bratislavy sa mení aj vizuálne a niektoré nové stavby sú naozaj prínosom. Ako sa na to pozeráte vy?
Už pohľad z nášho okna je iný – kedysi sme videli len jeden vysoký komín, teraz je to rad vysokých budov, celá nová štvrť. Zvykáme si na ňu, chodíme sa tam s deťmi poprechádzať, sú tam ihriská, priestor na stretnutia s ľuďmi a objavili sme dokonca miesto na sánkovanie. Pohľad na meniace sa mesto je vždy generačný: Bratislava môjho otca bola Dunajská ulica pavlačových dvorov, povojnové mesto plné zbúranísk, celkom iné ako Bratislava môjho detstva, keď znova otvorili Medickú záhradu a obnovili parky, a pre moje deti už bude prirodzená Bratislava výškových budov. Zmenil sa aj prístup k Dunaju: už sa dá prechádzať v lužných lesoch aj dlhšou cestou po nábreží. K novej časti Bratislavy si ešte len budujem vzťah, ale som otvorená tomu, aby som si ju obľúbila.
Vy sama ste niekedy uvažovali, že by ste žili inde, v inom meste, v inej krajine?
Vyskúšala som si život v Česku, v Anglicku, v Maďarsku, ale Bratislava je pre mňa domov. Tu mám korene a sú pre mňa dôležité. Aj moja práca je veľmi viazaná na túto lokalitu, toto prostredie poznám, a preto si myslím, že mu môžem aj najviac odovzdať. Keby som skúmala niečo všeobecnejšie niekde vo svete, asi by to nezanechalo takú stopu.
Priblížte nám vašu prácu.
Skúmam napríklad, ako funguje maďarčina v súčasnej Bratislave, robím tzv. jazykové biografie, životopisné rozprávania s predstaviteľmi tejto komunity o tom, ako si kto aký jazyk osvojil a ako ho používa, aj o tom, čo je pre nich v slovenčine ťažké. Skúmam tiež jazykovú krajinu – nápisy vo verejnom priestore, teda koľko máme napríklad anglických, maďarských či inojazyčných nápisov a čo to o nás hovorí. Treťou oblasťou, ktorej sa venujem, je rodová citlivosť – tou sa zaoberám viac prakticky ako výskumne, dávam rôzne rady a odporúčania tým, ktorí sa chcú vyjadrovať rodovo citlivo a pomáham pri tvorbe takýchto manuálov.
Čo im napríklad poradíte?
Rodovo citlivý jazyk môže prechyľovať – používať mužský aj ženský tvar (autori a autorky), iná možnosť je neutralizácia, keď používame pojmy v strednom rode (autorstvo) alebo rodovo neutrálne synonymá (namiesto diváci povieme publikum) a ešte je tu možnosť opisu daného pojmu. V rôznych situáciách môžu byť vhodné iné postupy alebo ich striedanie.
Dnes by otec jazykovedcom odpustil
Váš otec sa rád hral so slovami, vymýšľal rôzne novotvary a slová všelijako obracal. Čo by asi povedal na to, že je z vás jazykovedkyňa?
Spočiatku som sa smiala na tom, že keby to vedel, asi by sa v hrobe obracal. V jeho dobe bola jazykoveda veľmi prísna, predpisovala ľuďom, ako majú hovoriť a obmedzovala ich. Otec bol slobodný človek, nemal rád, keď ho niekto obmedzoval, ani v jazyku. On si chcel slovenčinu prispôsobiť a jazykovedci – a hlavne redaktorky – mu ju opravovali. Dnes skúmame aj túto voľnú slovenčinu ako slobodný jazyk. V Slovníku súčasného slovenského jazyka je pod heslom „čučoriedka“ uvedený aj Július Satinský ako autor jedného významu slova (čučoriedka ako mladé dievča), takže sa stal súčasťou jazykovedy. Myslím, že keby toto všetko vedel, jazykovedcom by odpustil a začal by chápať, že je to veda oveľa komplexnejšia a vzrušujúcejšia než zákazy, aké od nej poznal.
Mal s jazykovedcami zlé skúsenosti?
Áno, keď písal svoje fejtóny a iné krátke útvary, často mu ich opravovali, a on bol na to veľmi háklivý. Ja ako súčasná jazykovedkyňa už strážim, aby v knihách z jeho rukopisnej pozostalosti, naopak, ostal zachovaný otcov autentický jazyk. Nesnažíme sa ho „zospisovniť“ za každú cenu, keď, tak upravíme nejaké drobnosti, ale slovná zásoba ostáva tá jeho, pôvodná.
Váš otec stvárnil veľa filmových a televíznych postáv, no diváci si ho najviac pamätajú z filmu S tebou mě baví svět. Vás bavil svet s vaším otcom? Bol aj v skutočnosti taký hravý?
Mala som veľmi krásne detstvo, ale nevedela som, či je podobné ako v tom filme, pretože prvýkrát som ho videla až po otcovej smrti. Na Vianoce sme televízor zakrývali dečkou a tri dni sme ho neodokryli, u nás neboli spojené s televíziou. Možno práve preto sme prežívali niečo podobné ako tie filmové deti: rodinnú pohodu a dobrodružstvá. Keď som sa narodila, otec mal 45 rokov, takže bol už zrelý muž, ale celý život sa veľmi rád hrával s deťmi. Organizoval rôzne podujatia pre deti svojich kamarátov a blízkych, a keď mal nás, svoje vlastné deti, bola to preňho obrovská radosť. Užíval si s nami každý deň. Mama bola lekárka a mala celkom iný pracovný čas, v čase letných prázdnin aj keď sme boli chorí, bol často s nami otec. Samozrejme, že veľa pracoval, ale aj popri tom trávil s nami veľa času a nepamätám si žiadne nudné chvíle. Všetky dni s ním boli dobrodružné: či to bola prechádzka v meste, výlety na chalupe, alebo aj keď sme boli doma chorí a hrali sme sa spolu.
Bývali na jeho pracovni dvere zatvorené? Potreboval súkromie?
Veľmi potreboval súkromie, aj keď bol spoločenský. V samote si dobíjal energiu, aby zasa mohol byť medzi ľuďmi. Mal svoj denný režim, vstával skoro, už o piatej pracoval. Potom to však potreboval poobede dospať a vtedy nebol pre nikoho doma. Aj keď zvonil telefón a zháňali ho, museli sme klamať a zatajovať ho. Potreboval si oddýchnuť, aby mohol ešte večer fungovať v divadle.
Nedávno ožil jeho hlas vďaka novým technológiám v reklame, v ktorej vyzýva Slovákov, že dobré veci treba dokončiť. Ako sa vám to páči?
Najprv sme boli veľmi opatrní a zvažovali, či vôbec dať na niečo také súhlas. Myšlienky, ktoré tam zaznievajú, sú však otcove, vychádzajú z knihy Moji milí Slováci. My ako rodina musíme schváliť všetko, čo touto formou odznie, takže sa nemusíme obávať zneužitia otcovho mena, nikto mu nemôže dať do úst hocičo. Podľa mňa je táto reklama zároveň aj mementom, aby si ľudia v dnešnej dobe moderných technológií dávali pozor: vieme, že to nie je Julo Satinský, aj keď sa nám prihovára jeho hlas – teda nie všetko, čo počujeme, musí byť pravda. Moderné technológie nás budú čoraz viac ovplyvňovať a treba si byť toho vedomý. Je to reklama s určitým posolstvom, ktoré je jeho, no zároveň je aj varovaním: pozor, neverte všetkému, ani reklame.
V dnešnej dobe sa mení aj jazyk médií, ako veľmi?
Teraz je veľa rôznych možností, veľa televízií, rádií, internetového obsahu. Kto chce počuť uhladenú spisovnú slovenčinu, má svoju stanicu, kto má radšej hovorový jazyk, nájde si ho. Obsah je veľmi rôznorodý, môžeme si vyberať. Zároveň by sme ale mali vedieť, že tým, aké informácie necháme na seba vplývať, meníme svoj život, rozhodujeme, akú kvalitu si do života vpúšťame. V jazykovednom ústave práve pripravujeme projekt o dezinformáciách. S nepravdivými informáciami sa pracovalo počas celej histórie ľudstva, my dnes môžeme využiť počítačové programy na to, aby zostavili korpus dezinformácií a s pomocou takejto databázy môžeme ďalej skúmať napríklad to, prečo sú dezinformácie také účinné, čo ich robí dôveryhodnými.
Lucia Molnár Satinská
Narodila sa v roku 1986 v Bratislave. Vyštudovala komparatistiku, anglistiku-amerikanistiku a slovakistiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (2005 – 2011). Absolvovala ročný pobyt na Inštitúte Bálinta Balassiho v Budapešti (2009/2010). Je prekladateľka a jazykovedkyňa, pracovníčka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Stala sa vedúcou oddelenia súčasného jazyka Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, členkou Ústrednej jazykovej rady, členkou Komisie SAV pre rovnosť príležitostí. Medzi jej výskumné témy patrí viacjazyčnosť na Slovensku, jazyková krajina, jazyková politika či rodovo citlivý jazyk. Venuje sa popularizácii jazykovedy, slovenčiny aj maďarčiny a ďalších menšinových jazykov na Slovensku.