Ako by váš otec, architekt Martin Kusý, hodnotil rekonštruovanú budovu SNG?
Bola to od začiatku kontroverzná stavba. Dodnes si pamätám, ako otec kdesi napísal, že vtedy obnovená národná galéria od architekta Vladimíra Dedečka je architektúra do tretieho tisícročia. Takže, myslím si, že v tejto chvíli by povedal: Mal som pravdu a vy ste to dokázali! Predpokladám, že by sa z rekonštrukcie tešil a že by sa z nej tešil aj Vlado Dedeček. My sme s Dedečkom veľmi úzko spolupracovali na projekte rekonštrukcie a konzultovali sme s ním. Keďže stavba trvala tak dlho, ako trvala, výsledku sa Dedeček nedožil, zomrel v roku 2020, ale asi by bol spokojný.
Mrzelo Vladimíra Dedečka, že ľudia nepochopili spočiatku jeho nápad s premostením? Opticky nechal nádvorie bývalých Vodných kasární otvorené a získal nad ním priestor – doslova vo vzduchu.
Mrzelo ho to, bol z toho nešťastný. Každý človek, keď niečo spraví – nie že by očakával nejaké haleluja – ale až taký odpor iste nečakal. Neviem to pochopiť, ale z neznámych dôvodov sa Dedeček stal akoby symbolom bývalého režimu a dlho trvalo, kým sa to dostalo na pravú mieru. Nakoniec dostal aj štátnu cenu, aj spolkové metály, ale to už bol starý. Takže, zvládal to ťažko.
To sa v histórii stáva. Do nízkych stromov hromy nebijú. Mal z avantgardného projektu galérie aspoň vnútornú radosť?
Dedeček mal od začiatku k SNG taký – neviem ani ako to nazvať – čudný postoj. Iný ako k ostatným svojim stavbám. Bol ako keby v rozpakoch, neistý, keď išlo o SNG. Skrátka, k tejto stavbe mal iný postoj. On vedel, že je to výborné, ale keď stále počúvaš zľava, sprava, že to je zlé a fackujú ťa, tak to človeka zdolá.
Na architektúru sú často aj celkom protichodné názory. Ako to bolo u vás v rodine? Získali ste od otca nejaké rady? Aj ste sa niekedy povadili o architektúre?
Nezískal som od neho rady priamo o architektúre, skôr som si ju vďaka nemu uvedomil v širších súvislostiach. Ako súčasť kultúry. My sme doma veľa čítali, s otcom sme chodievali pravidelne na koncerty Slovenskej filharmónie. A to chodím dodnes, len otca vystriedal kolega Paľo Paňák. My sme s otcom aj polemizovali, často a vášnivo. Boli chvíle, keď sme na seba aj kričali. Ale bolo to vždy konštruktívne a aj fascinujúce.
Čítajte viac Architekti Kusý a Paňák: Obnovená SNG je architektúra tretieho tisícročia
Keď som bol mladý, utekal som od otca. Aj som začal študovať v Prahe, aby som bol od neho preč. A potom, posledných osem rokov jeho života, sme bývali spolu v jednom byte. No to boli vášnivé diskusie! A o všetkom, nielen o architektúre. Otec ma voviedol do svojej spoločnosti, kde som sa stretal s množstvom zaujímavých ľudí z rôznych odborov, ale všetko to boli ľudia mimoriadne kultivovaní. Bolo to naozaj fascinujúce.
Kam až siahajú umelecké a staviteľské korene vo vašej rodine?
Konkrétne umenie a staviteľstvo sa týka len otca a mňa, ale kultúrny rozmer bol v celej rodine. Môj starý otec bol evanjelický kňaz, jeho otec bol lekár v Slovenskej Ľupči a jeho otec bol župný úradník, ale pozor, to sme už v 18. storočí!
Boli v rode aj významné ženy?
Samozrejme, hoci boli skôr v úzadí, ale veľmi dôležité. Povedal by som, že muži v rodine boli šikovní, múdri, praktickí a ženy prinášali noblesu – boli zo zemianskych rodov, z fajnových rodín. Taká bola aj moja mama. Mal som aj úžasnú starú mamu, to bola manželka toho farára, čo som spomenul. Bola nepredstaviteľne dobrý a milý človek. Vedela nás veľmi jemne posúvať dopredu. Stačilo len niečo spomenúť a ona mala dar to rozvíjať: Prečítal si to už? A kedy urobíš to, čo si chcel? Jej nenápadné spôsoby očarúvali. Starý otec bol niečo celkom iné. Bol to farár, ktorý mal veľmi blízko k slovenskému umeniu. Chodili k nemu výtvarníci, napríklad Bazovský, Majerník. Takíto ľudia chodili na faru v Dobroči či v Ivančinej debatovať.
Vaša manželka je tiež architektka. Aj s ňou debatujete o robote?
Ja mám tri deti a manželku Sašu, architektku, s ktorou tiež spolupracujeme. Robila napríklad interiéry do SND aj do Národnej banky Slovenska. A či debatujeme? Každú čiaru mi ofrfle.
A deti?
Jedna dcéra, Alexandra, je kunsthistorička, Mária je architektka a syn Martin je architekt. Alexandra je riaditeľka SNG, ostatní všetci spolu robíme v jednom ateliéri. Mám troch vnukov a moje nevesty ma zaprisahávajú, aby už – pod mojím vplyvom – architektmi byť nechceli.
Čo nevesty odstrašuje? Aké sú riziká tohto povolania?
Latka je tam veľmi vysoko. A riziká má každé povolanie, každé má plusy aj mínusy. Ja si však myslím, že toto je najkrajšie povolanie na svete, určite patrí medzi tie pekné.
Čítajte viac Zomrel spoluautor Istropolisu, známy architekt Iľja Skoček starší
Vychádzajú vám všetky architektonické predstavy?
To nie, a dokonca všetky predstavy nám nevychádzajú ani vtedy, keď sa tá predstava zrealizuje. Taká je realita života.
A život stavieb po dokončení? Ste napríklad spokojný s okolím, aké sa vytvorilo okolo Slovenského národného divadla, ktorého ste tiež spoluautorom?
Okolie SND je podľa nášho územného plánu. Môžem povedať, že základné princípy, ktoré sme pred tými vyše štyridsiatimi rokmi navrhli, sa zrealizovali, takže som spokojný. Teraz je však veľký diškurz okolo električky pred divadlom a ja si myslím, že tá tam nepatrí, že by tam byť nemala. To je neslušné nielen voči nám, ale aj voči našim otcom. To nie je totiž len otázka divadla, riešenie nábrežia sa dlho rozvažovalo, robilo na tom niekoľko generácií. S električkou sme vôbec v tomto projekte nerátali. Tam mala byť linka metra, ale pod zemou, takže by s urbanizmom nemala nič spoločné.
Na okolie SNG sú tiež plány? Čo sa zmení?
Galéria získala nové možnosti, inak sa zapája do mesta, než sme boli zvyknutí. Z introverta sa stala extrovertom, už nie je „za rohom“. Táto štvrť Starého Mesta umožňuje, aby sa okolie galérie preorganizovalo, aby priestory, ktoré sú dnes zadnými dvormi, kde sú smeti, kýble a odpad, zrazu stali mestskými priestormi. A to je v historickom jadre mesta, ktoré rastie tisícky rokov, unikátna príležitosť.
Ako rastie Bratislava? Ste spokojný?
Bratislava rastie tak, ako si to život pýta. Architekti plánujú, exaktne dospejú k nejakým záverom a život to mení. Niekedy sa plán nedokončí alebo ani nezačne.
Alebo sa to neskôr zrúca. Ako napríklad Istropolis či PKO.
Zrúcanie Istropolisu je hriech, to je hanba, to je nekultúrne, nevkusné, neslušné. PKO detto. Myslím si, že prestavba SNG ukáže, že keď je klient a architekt v súlade, môže sa zrodiť živý, prevádzkyschopný objekt. Nie je na svete vec, ktorá by bola identická s Istropolisom. Bola to fantastická konštrukčná štruktúra, ktorá umožňovala robiť s ňou, čo kto chcel. Len to bolo treba chcieť a vedieť.
Foto: Ivan Majerský
Mali by občania do týchto vecí hovoriť? Je ich hlas inšpirujúci?
Inšpirujúce to iste je, ale neviem posúdiť nakoľko. Laický pohľad býva dekonštruktívny a vyznačuje sa tým, že je vždy militantný. Inšpirácia občianskeho pohľadu je dobrá, veľmi fajn sa s ňou pracuje, ale občania si musia uvedomiť, že oni nie sú odborníci na architektúru a urbanizmus. Profesionáli tieto odbory študovali a pracujú v tom celý život. Ja by som si v živote netrúfol nejakému stolárovi hovoriť do hobľovania. Nejde o to, aby občania v týchto veciach svoj názor presadzovali, oni majú upozorňovať.
A aké máte prvé ohlasy na SNG? Sú občania spokojní?
Väčšinou sú ohlasy pozitívne, niektoré až veľmi. Je to prekvapujúce oproti tomu, čo bolo len pred 23 rokmi! Vtedy zo 450 ľudí v ankete na otázku, či galériu zbúrať, alebo nie, 92 percent odpovedalo, že zbúrať. Dnes sa zdá, že by to bolo naopak.
