Príbeh sa odohráva niekde na záhoráckej „dzedzine“ – poznáte dobre celé Záhorie?
Celkom dobre. Jednak vďaka osobným stretnutiam pri návštevách, pri turistike, ale hlavne pri stretnutiach v mojej rehabilitačnej ambulancii. Keď príde Záhorák, nielenže musí rozprávať po záhorácky, ale vždy prehodíme pár viet aj o jeho dedine alebo meste.
Foto: archív AG
Líšia sa nejako Záhoráci podľa regiónov? Sú iní napríklad na Búroch, v Skalici či v Malackách?
My, Záhoráci, máme spoločné územie (za horami), spoločné prvky záhoráckej slovenčiny a spoločné prvky tradičného kroja, ale ten je v každej dedine presne zadefinovaný (niečo ako zástava alebo erb), takže keď dnes vidím modernú novotvorbu pri šití krojov u zapálených jednotlivcov, tak trochu mi to otvára sarajevo vo vrecku. Sme rovnakí, ale zároveň aj iní – doslova v každej dedine. Nesieme si so sebou historické danosti, o ktorých už veľakrát ani nevieme, ale zapracovali sme si ich do spôsobu myslenia, vyjadrovania sa a práce.
Kto najviac poznačil región?
Dobrým príkladom sú Veľké Leváre a Malé Leváre. Malé Leváre boli poddanská, roľnícka obec a spadali pod panstvo na Plaveckom hrade, zatiaľ čo Veľké Leváre boli mestečko s kráľovskými výsadami na Českej ceste. Tam sa ľudia poľnohospodárstvu venovali menej, vynikali v remeslách a mali úplne iné náboženské zloženie. Obyvatelia Malých Levár sa teda viac podobajú mentálne na Gajaranov ako na obyvateľov Veľkých Levár. S Gajarami mali totiž rovnakého pána. A toto si nesieme na pleciach, či sa nám to páči alebo nie.
Preto sa líšia aj miestne nárečia?
Veľmi úzko s tým súvisí aj naša reč. Kedysi som si myslel, že záhorácka verzia slovenčiny je len jedna. Potom sme sa v škole učili, že je malacká verzia a skalická verzia. No a keď som dostal raz na Vianoce knižku od Štefana Moravčíka V Kiripolci sviňe kujú, naraz mi to začalo škrípať. Tak som si zobral ceruzku a podčiarkoval slová, ktoré by som použil pozmenené alebo úplne iné ako on. Na jednej stránke som zistil od 50 do sto odlišností, a pritom sú naše rodné obce (Plavecký Štvrtok a Levárky) od seba vzdialené možno len 30km.
Ilustrácie ku knihe Antona Gútha o Záhorí a Záhorákoch.
Vy ste zostavili aj slovník malolevárskej záhoráčtiny. Čo sa deje s tou rečou? Starne? Je to konzerva?
Levárčanská záhoráčtina je moja rodná reč a aj reč mojej matky a otca, vrátane všetkých ich rodinných príslušníkov. Aj keď sme sa neskôr presťahovali do hlavného mesta, akonáhle sa zavreli dvere, tak sme hovorili „našú rečú“. Podklady k tomuto Slovníku na čítanie sme s rodinou zbierali viac ako rok, vyšiel nakoniec v roku 2001. Obsahuje 3 800 odlišných slov používaných v záhoráckej verzii slovenčiny oproti spisovnej verzii. Musím povedať, že keď sa vošlo na jednu stranu 30 slov, tak z nich 10 bežne aktívne používam, ďalších 10 viem použiť a s tými poslednými desiatimi by som mal problém, prípadne, s polovicou z nich by som si nevedel poradiť. Išlo väčšinou o slová spojené s poľnohospodárstvom (súčiastky dreveného voza, časti konského postroja, časti kroja, remeselnícke nástroje a pod.) Teda: záhorácka slovenčina sa mení tak ako každá iná reč na svete.
Pred dvadsiatimi rokmi bola celkom iná?
Ja som pred tými dvadsiatimi rokmi zachytil konzervu záhoráckych slov, ktorá bola poznačená ešte slovníkom samostatne hospodáriacich roľníkov, družstevníkov, remeselníkov a vôbec – životom na dedine bez elektriny, s elektrinou, bez vodovodu, bez kanalizácie a hlavne bez rozhlasu a televízie. Vtedy sa ešte mamky a babky s deťmi a vnukmi viac rozprávali. Samozrejme, že dnešná záhorácka verzia slovenčiny nabaľuje anglikanizmy a moderné slová.
Foto: archív AG
Hovoria aj mladí ľudia dnes po záhorácky?
Samozrejme, že naša reč ešte nevyhynula, ale čím viac sa zvyšuje množstvo stredoškolákov a vysokoškolákov, tak sa domov vracia väčšie množstvo mladých, ktorí boli dlhšie odtrhnutí od dedovizne počas štúdia, a navyše boli vystavení tlaku vo vzdelávacích zariadeniach namierených proti záhoráckej verzii slovenčiny. Ja sa vždy v tejto súvislosti smejem. Ako by sa asi triasli okná v Štrasburgu, keby sa vyvíjal taký tlak na maďarčinu, ako sa vyvíja na „našu reč“. To by sa písali z Bruselu depeše.
Ktoré záhorácke slovo sa vám zdá najzvláštnejšie?
Hovorí sa, že najkratšie je slovo í. Má znamenať, že niekto je.
Sú v záhoráčtine aj iné rarity?
Týmto sa dostávame k typickému postoju spisovných Slovákov k nám Záhorákom ! Pozeráte sa na nás ako na čudo, od ktorého možno očakávať nanajvýš nejaký vtip a dosť. No a práve moja nová kniha by chcela niečo povedať o našom normálnom živote, takom, s ktorým sa borí hocikto iný. Chcel som zaujať postoj k životu rodákov v minulosti a súčasnosti priamo u nás na Záhorí, ale aj potom, keď boli odvelení niekde inde, na front, alebo sa z nich stali vnútrozemskí vysťahovalci. Pôvodne bola celá kniha napísaná v záhoráčtine, ale postupne, pri každej korektúre, pribúdali požiadavky: treba preložiť to a ešte to!
Na začiatku rozprávania sa vraciate až do obdobia prvej svetovej vojny. Odkiaľ ste čerpali podrobné informácie o tom, ako sa správali chlapi zo Záhoria na fronte?
Kniha je spracovaná na románový spôsob – teda všetko je vymyslené, ale na základe počutého. Postoje niektorých postáv boli známe len z krátkych vyjadrení, čo som domýšľal. Niektoré pasáže sú odpočuté z rodiny, iné „zo šenku“ a následne prepracované. Niektorých hrdinov som kompletne vymyslel, aby podčiarkli charakteristiku doby.
Foto: Galina Lišháková
Veľmi pútavé sú pasáže z Boky Kotorskej, príbeh vojaka, ktorý prišiel o nohu. Zmieňujete sa aj o protézach. Keď píšete, neprestávate byť lekárom?
Stretol som sa s ťažkou drevenou protézou u frontového invalida už v detstve, a tak sa formoval môj postoj k ľuďom so špeciálnymi potrebami. Možno aj preto najstarší z popisovaných hrdinov o nohu prichádza a posledný dospelý hrdina, používa (už na univerzite) jeho príklad pri prednáškach o hendikepovaných ľuďoch dnes a za cisára pána. Naopak, keď som napísal pasáž o Boke Kotorskej a dostal som sa pri písaní po súčasnosť – sté výročie od prvej svetovej vojny – uvedomil som si, že môj popis je „málo krvavý“. Veď tam nezahynulo pár jedincov, tam zahynuli milióny nešťastníkov. Väčšina komentárov k tejto strašnej udalosti (pri výročí v roku 2014) toto šialenstvo neodsudzovala principiálne, len ho pospisovala. A tak som začal pátrať po dedine a našiel som dve rodiny, boli to dokonca menovci, kde z jednej odišli traja mládenci a podobne aj z druhej rodiny. No a najstrašnejšie bolo, že tam, kdesi na talianskom fronte, zostali všetci šiesti. Veď to je strašné!
Napísali ste román a aká je realita? Po kom ste napríklad zdedili talent liečiť? Sú lekári na Záhorí vážení? Majú u vás Záhoráci protekciu?
Lekára sme v rodine nemali, takže som nemal bezprostredný vzor. Obdivoval som však môjho starečka, ktorý bol remeselník, a keďže mal na starosti viacero strojov, musel mať zákonite na pracovisku lekárničku. Pracoval pritom denne s kladivom a nákovou, jeho ruky mi pripadali ako medvedie tlapy. Keď však ošetroval zranenia, pri ktorých som bol, tak pracoval ako chirurg – veľmi jemne. Každého, kto sa dostane ku mne do ambulancie, a zistím, že je zo Záhoria, snažím sa osloviť po záhorácky. Je to jedna z mojich foriem na prelomenie bariéry lekár-pacient. Vždy ma pobaví, keď sa pacient doslova zľakne, že čo mu to vravím. Ale potom sa smejeme.
Foto: Galina Lišháková
Záhoráci sú podľa knihy výborní remeselníci – akí sú podnikatelia?
Tradíciu remesiel zničil nástup socializmu, ten naštrbil prirodzený vývoj spoločnosti. Pokiaľ sme žili na úrovni spoločnosti, ktorá potrebovala pre svoj život drevený voz, tak sme boli my Záhoráci naozaj odborníci na svojom mieste. Keď to potom z nás vytĺkli a teraz nám ponúkajú dobre platenú prácu robotníka pri páse, tak sa nemôžu naše vlohy plne prejaviť. To domáce remeselníčenie, aj keď je akokoľvek kvalitné, má charakter len príštipkárenia. Žijú však medzi nami jedinci, ktorých pre ich domáce schopnosti obdivujem.
V knihe riešite aj otázky charakteru a jeho konfliktu s tlakom dejín. Záhorácki vojaci v románe napríklad váhajú, či majú dať prehovoriť Štefánikovi, ktorý ich volá do légií, keď prisahali rakúskemu cisárovi a prísaha je svätá vec. Vedia dnes už ľudia takéto dilemy riešiť s ľahším srdcom?
Prísaha sa pred dvoma generáciami brala naozaj smrteľne vážne. Aj keď ja osobne stojím pevne na strane všetkých sebaurčujúcich snáh nás Slovákov (aj keď sa cítim byť hlavne Záhorákom), mám plné porozumenie pre našich predkov, ktorí prisahali vernosť cisárovi a boli ochotní za neho položiť aj život. Myslím, že dnešní naši vrstovníci prisahajú hocikomu hocičo a hneď zajtra to bez štipky zodpovednosti zradia. Naším vzorom je asi parlament. To je „náš“ život. Otázne je, či to je správne.
Ako ste sa stali čestným občanom Záhoráckej republiky? Keď ste boli na javisku v Senici spolu aj s Máriou Kráľovičovou, vraj ste mali trému. Môže mať lekár a ešte k tomu Záhorák, trému?
Pred niekoľkými rokmi mi jedného dňa zavolal prezident Záhoráckej republiky Pala Lelín Nemec, či by som nechcel byť čestným občanom. Tak som súhlasil, ale musel som ísť v stanovaný termín do kultúrneho domu v Senici. Ja som netušil, že je to spoločenská akcia s 500-člennou diváckou kulisou a viacerými známymi osobami, ktoré dostanú tiež čestné občianstvo. Bol medzi nimi Anton Srholec, Mária Kráľovičová, Božidara Turzonovová a iní. Taktiež som netušil, že každý z nás má povedať niečo do mikrofónu. A vtedy som pocítil niečo ako trému, lepšie povedané strach z toho, že nemám čo povedať. Začal som teda, že bez Záhorákov by nebolo Slovenska a sálu sa mi podarilo aspoň päťkrát rozosmiať.
Ste často na Záhorí? Aké je dnes?
Utekám na Záhorie kedykoľvek, keď sa dá. Sú to návraty, aké robia sťahovavé vtáky. Oni musia, ale ja chcem. Chcem si pripomenúť tú vôňu, tie domy, tie príborníky, tú atmosféru, aj ten zadymený šenk. Všetky takéto návraty pôsobia relaxačne. Chýbajú tam už len starečkovia, strýkovia a rodičia. Aj atmosféra sa modernizuje. Čo sa dá, sa prestavuje.
Dávate si tam vianočku?
S tou vianočkou to bolo naozaj tak, že naši dedkovia si ju mohli dovoliť raz za rok, naši rodičia raz za mesiac a my ju môžeme mať každý týždeň, kto chce, aj každý deň. Proste máme na to. Tí naši dedkovia museli viac kalkulovať, pre nich bol chlieb oveľa lacnejší než koláč, preto sa jedol denne.
Do knihy robila ilustrácie výtvarníčka Galina Lišháková, ale nachádzame tam aj vaše kresby. Je to trvalý koníček?
Galinu Lišhákovú som si dovolil osloviť ako spoľahlivú výtvarníčku, ktorá vie vystihnúť podstatu. Už mi v minulosti kreslila. Ja som bol kedysi na rázcestí medicína-umenie. Chcel som kresliť, otec však povedal, že najprv musím mať v ruke nejaké remeslo. Tak som vyštudoval medicínu. Po každej skúške som relaxoval týždňovým horúčkovitým kreslením a potom nasledovalo opäť štúdium.
Čo hovorí na knihu vaša rodina? Skúste nám to povedať po záhorácky.
Aj rodzina mi pomáhaua v posledňích dvoch rokoch, ked sme finišovali z kňihú: Ked je ňedzela, mosíme mjet vánočku. Šeci, aj s kamarádama sa na ňí narobili jak koňe. Každí je fčil hrdí na to, že moheu prispjet svojú troškú do mlína. Dali sme do ňí šecko, co sme mohli, dali sme do ňí naše srce! Víme, kam smjeruje šecko naše snažeňí… Pouožili sme to na stúl. A vi sa fčil trápte s čítaňím. Vjerím, že budete nakonec rádzi, že ste sa na to dali nabaťkat…
