Aj pri tomto letmom letnom sondovaní sa ukázalo, že humor má veľa odtieňov, že mizne aj pretrváva a že nie je ľahké sa ním zaoberať profesionálne. Pre bežných ľudí je však humor bežne dostupný a závisí len od naturelu človeka, na čom sa zabaví. Niekto má rád Partičku a niekto intelektuálny humor, niekto sa rád zarehoce, niekto sa len usmieva. Oboje je lepšie ako plač a lamentovanie.
Humor dokáže odľahčiť aj tie najzložitejšie situácie, napraviť napäté vzťahy, poľudštiť svet. S humorom sa človek jednoduchšie zorientuje v živote – tento kompas ho bleskovo vyvedie z temných húštin na slnečnú čistinku. Hovorí sa, že niektorí ľudia nemajú zmysel pre humor. Asi to nie je pravda – v každom drieme smejko, len tú schopnosť prebudiť! Nie nadarmo sa hovorí, že svet možno stvoril klaun. Veď kto iný by vymyslel projekt, v ktorom je toľko veselosti a clivoty zároveň? Humor je možno najzvláštnejší jav vo vesmíre – nedá sa zničiť, ale ani nasilu stvoriť. Padá z neba ako božská manna. Vlastne, v tomto prípade – mapa.
Dejiny posúvajú aj náš zmysel pre humor – smejeme sa vždy na niečom inom
Vraj je dnes menej vtipov ako kedysi a humor sa vytráca zo života. Vraj sa už menej smejeme. Či je to naozaj tak, sme sa opýtali Milana Lasicu, ktorý má najviac skúseností a je aj najväčšou autoritou v oblasti humoru na Slovensku. Takže: Vraj tu už všetko bolo. Platí to aj v oblasti humoru? „Platí. Len je to niekedy viac a niekedy menej smiešne,“ odpovedal Milan Lasica.
Gargantua a Pantagruel – podnet k smiechu z renesancie
V tvorbe výtvarníka Miroslava Knapa sa často ozýva veselý tón. Čerpá ho azda z Oravy, kde žije? Čo konkrétne je preňho veselý podnet k tvorbe? ,,Napríklad úžasná kniha Gargantua a Pantagruel od renesančného spisovateľa Francoisa Rabelaisa. Očarila ma nadčasovosťou a vtipom, je plná bystrých myšlienok, bláznivých právd a veselých príbehov. Humor je pre mňa veľmi dôležitý. Nabíja ma energiou. V živote sa smejem hlavne nad ľudskou hlúposťou a nezmyselnými príkazmi – zákazmi. A ako každý z nás, som aj trošička škodoradostný.
Daniel Dangl: Chalani na Slovensku sú trocha slušnejší
Partička pod vedením Daniela Dangla už dlhší čas pôsobí aj v Prahe – v TV Prima či divadle Broadway. Dangl trávi v Česku viac času, a tak môže porovnávať český a slovenský zmysel pre humor.
Majú Česi a Slováci rovnaký cit pre humor?
Nie, Česi a Slováci majú veľmi odlišný humor – keďže tam pôsobím, viem to. Partička je práve taký projekt, ktorý dáva priestor, aby sa presadil taký či onaký typ humoru. Dáva priestor tomu humoru, v ktorého prostredí sa práve deje.
Foto: Markíza
Čo je typické pre český humor? Vraj sa tam dá zájsť v žartovaní ďalej…
Partičku vytvárajú samotní protagonisti, ktorí, samozrejme, majú aj svoje vnútorné brzdy, obmedzenia, morálne limity a tak ďalej. Veľmi teda závisí od toho, kto je v danej chvíli protagonistom. Chalani, ktorí robia Partičku v Česku, sú drsnejší, majú radi tvrdší humor, na Slovensku sú chalani slušnejší, nie až takí vulgárni. Nastavenie vychádza z ľudí, ktorí scénku práve robia. Treba povedať, že Česi už predtým robili podobný typ humoru, takže sú naň zvyknutí. Napríklad humor v televíznej relácii Tele tele nebol trikrát láskavý. Bol tvrdý a Česi v tom pokračujú.
V relácii Tele tele pôsobila aj Veronika Žilková, ale v Partičke nie je vždy žena komička. Nevyplýva tá bezuzdnosť z toho?
Z času na čas sa aj v českej Partičke žena vyskytne, ale nie je to princíp. Možno máte pravdu.
Prečo máte rád Partičku?
Lebo je to spontánny humor, nie je vopred pripravený. V Partičke sa objavia veci, ktoré nikto nečaká, a nikto nevie, čo z toho vylezie. Preto v nej vzniká zvláštne napätie, ktoré mám rád.
Máte niekedy strach, že sa herci zaseknú? Že žartovanie nepôjde ďalej a príde okno?
Nie je to strach, ale človeku občas napadne, či budú pokračovať… Ak sa aj vyskytne takéto "okno“ , myslím, že divák to nepostrehne.
Je teda kolektívny humor nezdolateľný?
Dá sa to aj tak povedať. Herci z Partičky sa naozaj poznajú tak dobre, že si vedia pomôcť.
Na čom ste sa najviac zasmiali vy?
Situácií, ktoré ma dostali do smejivého varu, bolo strašne veľa. Napríklad Michal Suchánek ma vie rozosmiať svojimi minimalistickými nuansami. Na druhej strane som veľmi rád, keď Lukáš Latinák vymyslí nejakú "hovadinu“ alebo aj Petra Polniška. Občas padám zo stoličky… Minule čosi také povedal Richard Genzer…
Je Partička váš vrchol v oblasti humoru? Máte sa kam vyvíjať?
Čo ja viem, čo je vrchol? Nesnažil som sa to nikdy definovať.
Stretávate aj neprajníkov?
Partička nie je dielo, ktoré sa páči každému. Komu sa nepáči, dáva to najavo. Na to sme si zvykli. Humor má rôzne podoby a máme dosť fanúšikov.
Ján Gordulič: Humor je pečeň života – ničí jedy
Ján Gordulič sa práve pripravuje na už 31. pokračovanie stand-up comedy show Silné reči, ktorú organizuje raz mesačne v Nu Spirit klube v Bratislave. Porozprával nám o tom, ako sa na Slovensku uchytil tento nový typ zábavy a čo zistil pri svojej priekopníckej práci.
Skúšate na Slovensku nový typ zábavy – stand-up comedy. Máme zmysel pre tento druh humoru? Cítite sa ako priekopník?
Netreba mať špeciálne zmysel pre tento typ humoru. Niečo je buď smiešne, alebo nie. Samozrejme, ľudia sú rôzne citliví a reagujú na rôzne veci, ale naozaj dobrý vtip je univerzálny. Ako priekopník sa trochu cítim, aj keď už začínam mať pocit, že viem, čo a ako bude fungovať, keďže mám za sebou vyše 50 stand-up vystúpení.
Foto: Robert Hüttner
V čom je tento typ humoru iný, nový?
Najviac sa táto forma líši od iných (skečov či sitcomu) tým, že ste v tom sám. Nikto vám nenahráva, nikto vám nepomáha, nikto vám nepíše texty – idete ,,na trh“ so svojimi vtipmi, so svojimi traumami a obavami, skrátka so svojou kožou. U nás sa stand-up vyvíja veľmi pomaly. V Česku mu veľmi pomohla televízna stanica HBO, u nás do takej šou žiadna komerčná televízia nepôjde.
Akú máte skúsenosť s aktérmi? Existuje u nás dosť komikov, humoristov a zabávačov?
Naopak. Je ich žalostne málo. Sú akoby tri typy: Tí dobrí – zábavní, sebavedomí, so skúsenosťou s mikrofónom a vystupovaním – tí nemajú čas. Potom sú takí, čo veľmi, veľmi chcú a sú veľmi, veľmi zlí. Navyše majú pocit, že sú dobrí, a preto sa nepokúšajú zlepšovať – niečo si napíšu, prídu, nasleduje päť minút trápna a odídu. Nepoučia sa a o mesiac to zopakujú znova. Po štyroch-piatich pokusoch sa s pocitom nepochopenia už nevrátia. A potom je tu tretí typ – začínajúci, potenciálne dobrí baviči. Tí ma bavia najviac – je na nich vidno, že berú (paradoxne) humor vážne a že chcú rásť. Občas im chýba sebavedomie, občas rozprávajú potichu a pozerajú sa do zeme, ale stojí za to s nimi pracovať. Napriek tomu sme však náš tím za tri roky rozšírili len o troch ľudí! Stand-up je naozaj ťažký, vyžaduje si prípravu, tréning a tiež istú dávku drzosti a sebavedomia.
Čo ste si všimli, že je typické pre slovenský humor? Na čom sa najviac vieme zasmiať?
Bohužiaľ, stále veľmi dobre fungujú nízke rasové narážky, homosexualita (a prototyp homosexuála, ktorý hovorí tenkým hláskom a šušle), narážky na maďarskú menšinu a podobne. Na druhej strane Slováci akoby málo alebo vôbec nechápali absurdný humor – prácu s trápnom, tichom, neistotou a absolútnym dadaizmom. Všimol som si tiež, že skvele funguje kombinácia žánrov – stand-up krížený s hudbou, básňami či pohybovými etudami.
S čím ste mali najväčšie problémy pri príprave programu Silné reči? Máte aj neprajníkov?
Najväčší problém je dostať sa mimo nášho domovského klubu. V Nu Spirit nám skvele vychádza v ústrety jeho spolumajiteľ Rado Tomek, ktorý je úžasný najmä v tom, že chce programovo podporovať klubové umenie – v Nu Spirite mal svoju talkshow Šarkan, prebiehali tu premietania reklám či zaujímavých filmov, diskusie o filmovej hudbe a medzi tým aj Silné reči. Uvedomuje si, že je potrebné zariskovať a okrem piatkových a sobotných alternatívnych diskoték sa snaží klub naplniť aj cez týždeň tým, že aktívne vyhľadáva a podporuje nové žánre. Ľudia sa hlásia, ale veľmi málo.
Prečo ste sa dali na túto cestu?
Pretože vážnych vecí sa deje na svete dosť a spoločnosť ich niekedy nestíha priebežne spracovávať. Humor je pečeň života – zbavuje nás prostredníctvom paródie a irónie jedov a uzdravuje nás.
