Tanečnica Monika Prikkelová: Vogue je to, čo nemôžeš robiť v bežnom živote

Na Slovensku sa pomaly, ale isto rozrastá popularita tanečného štýlu vogue. To, čo bolo doteraz známe najmä v krajinách Západu, akými sú Francúzsko či Spojené štáty americké, sa u nás dostáva do pozornosti najmä vďaka tanečnej skupine Kiki House of Velvet. Jej zakladateľka Monika Prikkelová, ktorá sa v roku 2018 dostala do finále Česko Slovensko má talent so svetelno-tanečnou šou Tron Girls, nám porozprávala o svojich začiatkoch, o tom, čo je pri vogue dôležité, aj o tom, aký má názor na film Climax od Gaspara Noého.

, 04.02.2023 06:00
Monika Prikkelová Foto:
Tanečnica Monika Prikkelová.
debata

Ako ste sa dostali k tancu?

Omylom. Nebola som dieťaťom, ktoré by rodičia dali odmalička na tanec. Vo 4. triede na základnej škole som si povedala, že človek by sa mal asi aj hýbať – a objavila som tanec, moju nepoznanú vášeň. Takto to išlo nejakých päť-šesť rokov a potom na strednej škole som už začala tancovať v rámci skupiny.

Aký to bol žáner?

Hip-hop.

Neskôr ste sa dostali k štýlu vogue. Ako k tomu došlo?

Jedného dňa sme začali tancovať ženské veci, niečo, čo veľmi nekorešpondovalo s hip-hopom, ktorému sme sa dovtedy venovali. Týkalo sa to aj oblečenia – zrazu som išla na vystúpenie v sukničke a opätkoch. Hovorila som si: „A to čo je toto?!“ Nikto mi nevedel odpovedať, takže som sama pátrala. Najprv som sa dostala ku gej komunite, pretože každý významný choreograf Beyoncé bol gej. Vtedy, asi v rokoch 2006 až 2009, bola veľmi v kurze, mala populárne tanečné hity.

Ako napríklad Single Ladies.

Áno, to bola presne tá éra Single Ladies. Mala dvojalbum, ktorý bol výrazne tanečne ladený. Pamätám si to sklamanie, keď vydala ďalší, a ten už taký nebol. Na jej hudbu sa veľa trénovalo, ja som zvykla sledovať MTV Awards, klipy Missy Elliot a podobne. Vďaka tomu som zistila, že každý choreograf je gej. Potom som ďalej pátrala a dostala som sa ku „club culture“ a k samotnému vogue. Boli to štýly, ktoré už začali prenikať a miešať sa so streetdancom.

Bolo tam niečo také zvláštne ženské, čo používalo ruky. Ľudia to veľmi neakceptovali, považovali to za niečo trápne. Mňa to ale ovplyvnilo a začala som sa o to viac zaujímať. Potom mi jeden kamarát, DJ Shimo, povedal o skupinke v Modre, ktorá robila waacking. Cezeň som sa dostala k štýlu vogue a zároveň som sa tak spoznala s veľmi dobrým priateľom Addym.

Čo bolo ďalej?

Addy v tom čase akurát organizoval workshopy. Bol v kontakte s niekoľkými ľuďmi z Česka, ktorí chodili do New Yorku. Tam spoznali vogue, a chcel, aby nám ho prišli predstaviť. A tak sa to dostalo ku mne. Môj prvý vogue workshop bol s Michalom Černým v Modre. To bolo koncom roka 2011, pričom ďalší rok sa vogue začal v Európe celkom rozmáhať. Bolo to tu už dlhšie, ale ja som si k tomu hľadala cestu postupne.

Začala som cestovať po rôznych krajinách, prvou bolo Česko, kde som sa zúčastnila na tzv. SDK – Street Dance Kempe. Môžete si to predstaviť ako týždenný „tábor pre dospelých“, ktorí aktívne tancujú Potom som išla do Štokholmu, Berlína, Paríža. Vždy, keď bol nejaký bál, teda súťaž, tak tým, že som bola „battler“ z hiphopového prostredia, neprekážalo mi hneď súťažiť.

Mala som parťáka Viktora, s ktorým som sa spoznala práve na spomínanom streetdance kempe. Spolu sme potom začali cestovať. Dvakrát do roka sme vycestovali a pol roka sme z toho potom žili. Neskôr sme chodievali častejšie.

Pull Up To The Game - Monika Prikkelová

Teraz ako často chodievate do zahraničia?

Covid veľa zmenil. Keď som začala cestovať na tieto akcie, ešte nebol internet v telefóne ani dáta, mala som vytlačené mapy – a vôbec mi to neprekážalo. Veľa sme sa na báloch naučili. Spoznávali sme nie len vogue, ale aj ľudí a ballroom ako subkultúru. Práve táto vášeň ma pri tom tak dlho udržala. Nechcem povedať, že počas pandémie opadla, ale ubudlo veľa možností, kam ísť. Už to nebolo o tom, že všetci, ktorí „vogueovali“, sa stretli na jednej akcii, čo bol inak nádherný zážitok.

Teraz už je to náročnejšie. Dva roky som pre covid necestovala, začínam až teraz. Koncom roka som bola na bále v Aténach a Miláne. Tento rok plánujeme ísť na veľký bál v Paríži aj zorganizovať dva v Bratislave. Teším sa na to, no už necítim to šialenstvo, že chcem za čo najmenej peňazí zažiť čo najviac. Myslím viac na svoje zdravie, už nemusím byť všade.

Venujete sa tancu na plný úväzok?

Áno, ale keď sa pozriem na ostatných tanečníkov, som trochu iná. Som polomanažér, polotanečník. Neriešim len tanec, ale aj tanečníkov a ich životy, oblečenie, synchronizáciu ľudí a podobne. Okrem toho nemám inú prácu.

Predpokladám, že takýto život nie je najjednoduchší.

To nie, človek to musí naozaj chcieť. Nedá sa to robiť pre peniaze, a najmä na Slovensku nie. Musíte to mať rád.

Pri štýle vogue je veľmi dôležité sebavedomie. Čo je náročnejšie – naučiť sa kroky alebo samotný prístup?

Teraz sme mali v Bratislave súťaž a kategóriu runway stopol porotca, Američan Archie Burnett, ktorý má 63 rokov a v rámci našej scény ide o ikonu. Povedal, že kroky boli síce fajn, ale je to viac o sebavedomí, a to tam chýbalo. Mal problém s tým, že to necítil, neprešlo to naňho. Laicky tomu hovoríme, že kto je a kto nie je „voguer“.

Znie to síce hanlivo, pretože keď to poviete na tanečnú skupinu, ktorá robí vogue, ale členovia nie sú voguermi, tak to vyzerá ako výsmech. Znamená to však to, že človek sa vie naučiť kroky, ale v prvom rade ide o sebaprezentáciu.

Je to o tom, ako vie človek odprezentovať seba v danom momente. Cez postoj tela, výraz tváre a celkové vyžarovanie. Pre nás Slovákov je to však často náročné. Američan tomu nerozumie, povie: „Veď niečo vieš, tak to ukáž a ver si.“ Lenže u nás na Slovensku je to tak, že si nesmieš veriť, musíš byť skromný a aj keď vieš, že si v niečom dobrý, nesmieš to ukázať. Vtedy ťa budeme oslavovať. Ide o presný opak toho, čo hlása vogue.

Treba však vedieť, že je to uzavretý priestor, vákuum, kde sa tak človek môže správať, ale keď odtiaľ odíde, tak už je opäť súčasťou spoločnosti, ktorá akceptuje určité pravidlá. Môžeš tam mať to plné sebavedomie, vyskúšať si to, brať to ako hru s alteregami či divadlo – čokoľvek, čo nemôžeš robiť v bežnom živote, pretože by ťa odsúdila či už tvoja babka, alebo rovno celá verejnosť.

Vogue dá človeku do života veľa. Vidím to na svojich študentoch, ktorí to postupne vedia zapasovať aj do svojho bežného života. A potom ich to napríklad ochráni v stresových situáciách.

Monika Prikkelová začínala hip-hopom. Foto: Barbara Kollárová
Monika Prikkelová Monika Prikkelová začínala hip-hopom.

Čo robíte, keď vám na kurz príde nováčik, a potrebujete v ňom „prebudiť“ sebavedomie?

Robím to už desať rokov a stále sa to samej seba pýtam.

Čo potom tí ľudia robia? Odídu alebo sa snažia pokračovať?

Snažím sa dať ľuďom všetko a pritom si myslím, že budú cítiť rovnakú vášeň. Potom ma však zraní, keď to tak nie je. Je to práca s ľuďmi a s emóciami. Za tie roky som zažila veľmi veľa takýchto pocitov a momentálne je mi to už jedno. Som tu pre tých, ktorí chcú. Potom sa ale stáva to, že sa na mňa veľmi nadviažu a myslia si, že tu pre nich budem vždy a všade, ale nechápu, že nemám kapacitu mať v najužšom kruhu svojich ľudí všetkých.

Miera sebavedomia sa dá odskúšať na úplne banálnych veciach, ako je napríklad aj postoj tela či schopnosť pozrieť sa na seba do zrkadla. Veľa ľudí si neuvedomuje svoje dýchanie, aj ja sama s tým mám problém. Snažím sa z ľudí odstraňovať rôzne napätia – kŕče, tiky, ktoré si neuvedomujú či šliapanie viac na jednu stranu.

Máme dosť nevyvážené telá, preto to znamená veľa práce, a každý sme navyše úplne iný. Baví ma to objavovať. Niekomu zasa celý život hovorili, aby sa vystrel – tak ku mne chodí „prestretý“. To sú tak extrémne vystretí ľudia, že majú zablokované lopatky a preto nevedia vyzerať prirodzene. To si človek musí sám uvedomiť.

Ja som išla na workshop, z ktorého som potom žila pol roka. Učila som sa, snažila som sa jednotlivé veci zapojiť do svojho freestylu, aby mi boli prirodzené a neboleli ma. Rozmýšľala som však nad tým sama. Dnes ľudia očakávajú, že prídu na pár lekcií a ja im tie veci budem dávať. Tak sa nikdy neposunú. Kým človek nezačne rozmýšľať sám nad sebou a nad tým pohybom, nedokáže poriadne vyrásť.

Vo vogue sa odráža okrem sebavedomia aj vzťah k vlastnému telu a sexualite. Tomuto sa dosť venuje aj burleska – majú k sebe tieto dva štýly blízko? Zvyknete niekedy s burleskami spolupracovať?

Veľa ľudí si to spája a chcú vedieť rozdiel. Burlesky chodia na moje lekcie – nielen vogue, ale aj heels, preto nejaké rozdiely poznám, ale netrúfnem si ich pomenovať sama. Použijem slová Diesela z Nórska, ktorého v ballroome voláme „prince of seduction“. Jeho súťažná kategória sa volá Sex Siren a práve tú si zamieňajú s burleskou.

Minulý rok bol u nás v porote na Ball of Shame a počas svojho workshopu povedal, že burleska ukazuje, ako by mala vyzerať príťažlivosť a sexualita, a sex siren je o tom, ako to človek naozaj cíti. Pracovať so sexuálnou energiou je oveľa náročnejšie, než sa môže zdať. Akceptovať svoje telo natoľko, že ho viete sebavedomo nahé ukazovať na verejnosti, je dlhá a tŕnistá cesta.

Ako by ste opísali bál? Čo sa na ňom deje?

Bál je niečo medzi tanečnou súťažou, módnou prehliadkou a koncertom. Veľmi ťažko sa to opisuje. Diváci len prídu, pozerajú sa a jasajú, keď sa im niečo páči. Súťažiaci sa pripravujú na to, aby v ten večer ukázali svoje výkony. Súťaží sa v niekoľkých tanečných (performance) aj netanečných (runway & fashion, realness a body & sex) kategóriach.

Tému bálu určuje organizátor a podľa nej sa súťažiaci musia kreatívne obliecť. Na bále sa môžete stať kýmkoľvek chcete. Budeme vás oslavovať presne tak, ako sa nám odprezentujete. Víťazi dostávajú trofeje, ktoré pre nich veľa znamenajú. Je tam veľa emócii a kreatívnych momentov. Je to jedinečný priestor na prezentáciu svojho talentu a osobnosti.

Kiki House of Velvet na Dúhovom Pride v roku 2019.

Kedy sa na Slovensku uskutočnil prvý bál?

V roku 2016, mal však aj svojich predchodcov. Spojila som sa s Romanom Samotným, majiteľom Teplárne, ktorý mi poskytol priestor.

Aký je o bál záujem?

Dosť veľký, vždy sme vypredaní. Robíme ho raz ročne, chcela by som, aby to bolo dvakrát – uvidíme, či sa nám to podarí.

Ako vzniklo Kiki House of Velvet?

S kamarátom Viktorom sme začali navštevovať bály a v roku 2014 sme sa dostali do jedného veľkého medzinárodného housu. Bolo to úžasné, pretože najvyšším cieľom voguera je do nejakého sa dostať. Je to veľmi veľká zodpovednosť, človek musí podávať kvalitný výkon. V house boli ľudia z celej Európy, ktorých sme obdivovali, a ktorí sa s človekom okamžite bavia tak, akoby sa poznali.

Vždy sa im podarilo spojiť takých ľudí, ktorí majú rovnaký hodnotový rebríček, a potom to funguje. S Viktorom nás to tak očarilo, že sme si povedali, že tento pocit musíme priniesť aj domov. Mali sme našich študentov v Brne, v Prahe a v Bratislave, ktorých sme oslovili a spojili. A tak sme v roku 2016 vytvorili prvý česko-slovenský Kiki House.

Vogue je súčasťou LGBTI+ kultúry. Ako je s ňou previazaný?

Slovom vogue pomenovávame tanec a ten sa rozvinul v tzv. ballroom subkultúre. Ballroom je kultúra bálov, ktorá vznikla v USA a na jej počiatku stoja čierne a hispánske trans ženy, ktoré nesúhlasili s rasizmom na maškarných báloch. Tieto ženy sa rozhodli vytvoriť bezpečnejší priestor pre LGBTI+ ľudí, kde sa mohli naplno prejaviť a neskrývať svoju farbu pokožky, orientáciu a rod. S narastajúcim záujmom sa pridávali aj nové kategórie a menšiny, ktoré potrebovali priestor na prejavenie sa v svojej pravosti.

Preto je dodnes ballroom najmä LGBTI+ priestorom, no jeho súčasťou sú napr. aj biele hetero ženy. Každý, kto príde, je vítaný, pokiaľ príde s rešpektom, pokorou a dobrým úmyslom. Cieľom je prispieť do tejto kultúry, nielen si z nej vziať. Napríklad to, že organizujem bály, je môj spôsob poďakovania sa komunite. Učím nielen kroky, alebo aj históriu a vytváram priestor pre ballroom na Slovensku.

Bál je niečo medzi tanečnou súťažou, módnou... Foto: Andrey Istok
Monika Prikkelová Bál je niečo medzi tanečnou súťažou, módnou prehliadkou a koncertom," opisuje Prikkelová.

S Kiki House of Velvet zvyknete vystupovať aj na Pride pochode. Posledné dva ročníky ste návštevníkom ponúkli aj lekciu vogue. Aké to bolo?

Bolo to skvelé. Vidieť toľko ľudí vogueovať na Hviezdoslavovom námestí bol jednoznačne zážitok. Rada prinášam vogue tam, kde si myslím, že vie niekomu skvalitniť život. A tým prostredím je určite Dúhový Pride v Bratislave.

Vníma sa vogue skôr cez ženskosť?

Áno. Nenechajte sa ale pomýliť, že ide o „tanec pre ženy“. Na lekciách máme celú škálu rodov a orientácii. Teraz je veľkou témou rodová nekonformita. Ballroom je totiž striktne binárny, to znamená, že je nutná príslušnosť buď k stereotypnému mužskému, alebo k ženskému vzhľadu. Máme napríklad realness kategórie, keď sa chce človek priblížiť k heterosexuálnemu mužovi, aby sa tak naučil vyzerať, keď to potrebuje – na ulici či v práci.

Spočiatku to však bolo čisto o ženskosti, až neskôr sa pridávali kategórie, ktoré boli aj mužské. Teraz je problematické určiť, ako definovať nebinárnu energiu. Ballroom je totiž založený na súťaži a nebinarita nemá žiadne pravidlá, na základe ktorých by sa to hodnotilo. U nás je to tak, že je nám jedno, kto si, čo si, nás zaujíma to, čo nám práve ukazuješ. Aká je však sexuálna energia nebinárnej osoby?

Okrem Kiki House of Velvet vystupuješ aj v rámci skupiny Tron Girls. Ako vznikla?

Sedela som na čaji s kamarátkou a hovorila som si, prečo som vlastne začala podnikať, keď nemám dušu dravého podnikateľa. To som mala už asi dva roky moju tanečnú agentúru mondance.

Myslela som si, že poviete peniaze.

(smiech) To je druhá vec, pretože som z toho nemala ani tie. Spočiatku to bolo veľmi náročné. Keď som sedela na spomínanom čaji, sa mi ozval jeden pán, ktorý mi zmenil život. Hľadal tanečnice do novej svetelnej šou, ktorú plánovali vyrobiť. Hneď na druhý deň sme si zavolali, na tretí sme sa stretli a na štvrtý sme už pracovali.

Dnes je to môj obchodný partner Richie, s ktorým vedieme Tron Girls. Kostýmy sme vyrobili spolu aj s mojimi babami, čo bolo skvelé. Trvalo nám to päť mesiacov. V roku 2018 sme s tým išli do súťaže Česko Slovensko má talent a skončili vo finále.

Predpokladám, že názov odkazuje na film.

Áno, a musím priznať, že ani jedna sme ho nevideli. Videli sme len fotky. Ale nikomu to neprezraďte.

Keď už sme pri filmoch, pri tanci si vždy spomeniem na snímku Climax od Gaspara Noého. Máte ju rada?

Polovicu ľudí, ktorí vo filme účinkujú, poznám osobne. Bola som na Climaxe v kine, čo nebol dobrý nápad. Nepoznala som Noého tvorbu a nevedela som, do čoho idem. Film bol pre mňa dosť silný a emotívny. Som veľkým odporcom tvrdých drog, najmä po tom, čo mi kvôli nim zomrela kamarátka. Film bol o tom, čoho všetkého je človek pod vplyvom drog schopný. Veľmi ťažko som to znášala.

Tron Girls vo finále Česko Slovensko má talent.

Čo hovoríte na úvodnú tanečnú sekvenciu?

Bolo to super natočené. S Kiki House of Velvet sme nedávno nakrúcali jeden film, ktorý má pod réžiou Igor Smitka a Ivana Hucíková. Od mojej pôvodnej idey trikrát prerástol môj rozpočet, takže sa pripravte na super projekt.

Ide o krátkometrážnu snímku o našom house a o tom, prečo u nás potrebujeme ballroom. Práve tam máme podobnú scénu, ako je tá z Climaxu. Určite k tomu budeme robiť premietania, práve plánujeme premiéry v Prahe aj Bratislave. Dátumy ešte nemáme, ale tuším, že v Bratislave by mohol mať premiéru v apríli.

Monika Prikkelová

Monika Prikkelová je slovenská tanečnica, choreografka a pohybová koučka, ktorá vyštudovala Fakultu manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2006 vstúpila do Street Dance Academy Laciho Strikea, neskôr sa začala venovať štýlom vogue a waacking, ktoré aj vyučuje. Prikkelová je tiež zakladateľkou tanečnej agentúry mondance a skupiny Kiki House of Velvet. Už niekoľko rokov organizuje súťaž Ball of Shame. V spolupráci so slovenskou firmou na výrobu LED pásov vytvorila svetelno-tanečnú šou Tron Girls, s ktorou sa v roku 2018 dostala do finále Česko Slovensko má talent.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #tanec #Vogue #Monika Prikkelová
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy