Na problém už pred mesiacom upozornila spolková ministerka zahraničných vecí Katja Keulová. „Stovky lebiek uložených v škatuliach v pivniciach – tak to nemôže zostať,“ rozhorčila sa pre nemecký portál Table Media. Ako východisko navrhla, aby sa vrátili potomkom a štátom, z ktorých pochádzajú, alebo aby sa im zabezpečil „dôstojný pohreb na vhodnom mieste“.
Rezort diplomacie na riešení spolupracuje s Nadáciou pruského kultúrneho dedičstva (SPK). Jej predseda Hermann Parzinger však Keulovej slová o tom, ako tieto telesné pozostatky skladujú, poopravil. Neležia vraj v pivničných priestoroch, ale odborníci ich dôkladne vyčistili, zakonzervovali a teraz čakajú na prevoz v depozitoch nemeckých múzeí či v známej berlínskej nemocnici Charité.
Odmietol tiež tvrdenie, že by hľadali miesto, kde ich pochovať. Jediná možnosť, s ktorou sa podľa neho počíta, je ich návrat do východnej Afriky. V tomto duchu už rokujú aj s predstaviteľmi Rwandy, Tanzánie a Kene.
Čítajte viac Filmový festival Berlinale uviedol snímku o genocídnej minulosti Nemecka v Namíbii
Z hrobov aj popravísk
Najväčším problémom, pred ktorým experti stáli, bolo zistiť pôvod zachovaných lebiek. Zaoberali sa tým dvaja historici – berlínsky kurátor Berhard Heeb a rwandský profesor Charles Mulinda Kabwete. Preskúmali 1 135 lebiek uložených v Nemecku a závery zhrnuli v publikácii, ktorá vyšla v januári. Podľa nej až 904 lebiek pochádza z územia dnešnej Rwandy, 202 z Tanzánie a 22 z Kene, sedem nedokázali presne zaradiť.
„Sme pripravení na ich okamžité vrátenie a teraz čakáme na signály z krajín pôvodu,“ prezradil Parzinger pre Table Media. V rozhovore pre spravodajskú televíziu Deutsche Welle neskôr spresnil aj počet lebiek – z Tanzánie je ich údajne asi 250 a z Kene 35.
Čítajte viac Vrátia sa umelecké diela späť do Afriky?
Ako však nadácia informovala na svojej internetovej stránke, išlo iba o zlomok oveľa väčšej antropologickej zbierky, ktorá pozostáva asi zo 7 700 lebiek. SPK ju v roku 2011 vo veľmi žalostnom stave prevzala od nemocnice Charité. Mnohé lebky zozbieral z rôznych končín sveta ešte na prelome 19. a 20. storočia významný rakúsky lekár, antropológ a etnograf Felix von Luschan.
Pozostatky preskúmané Heebom a Kabwetem podľa analýzy pochádzajú najmä z pohrebísk (hrobových polí a jaskýň), no čiastočne aj z popravísk. V ojedinelých prípadoch išlo o hlavy afrických povstalcov a robotníkov na plantážach, ktorých dali popraviť samotní Nemci.
Vzhľadom na to, že k týmto pozostatkom neexistujú žiadne písomné doklady, triedenie takého obrovského množstva lebiek je nesmierne náročné a vyžaduje si veľa času. Nadácia sa preto zatiaľ sústredila iba na tie časti zbierky, ktoré pochádzajú z východnej Afriky.
Čítajte viac Tvorcovia filmu o mníchovskej dohode chcú ponúknuť nový pohľad na Chamberlaina
Zúčtovanie s minulosťou
Ako Parzinger zdôraznil, nie je doložené, že by Nemci spomenuté pozostatky verejne vystavovali. Mali slúžiť iba na antropologický a medicínsky výskum. V tom čase sa totiž verilo, že ich meraním možno rozlíšiť rôzne rasy a populácie. Na tie účely sa zbierali len lebky, iné časti kostry sa pri bádaní nevyužívali.
Keď postupne opadol aj záujem o lebky, skončili v skladoch nemeckých múzeí. Ani to však podľa Parzingera neospravedlňuje spôsob, ako ich nemeckí vedci kedysi získali – teda krádežou a zneucteným hrobových miest. „To bolo a je aj dnes v Nemecku trestné,“ pripomenul pre Deutsche Welle.
Čítajte viac Newyorské múzeum vrátilo Nigérii pamiatky odcudzené počas koloniálnej vlády
Vrátenie lebiek do krajín pôvodu je súčasťou aktivít, vďaka ktorým sa chce Nemecko vyrovnať so svojou koloniálnou minulosťou. Ako jednu z hlavných úloh si to pri nástupe do funkcie pred dvoma rokmi stanovila i spolková ministerka kultúry Claudia Rothová. Nemecké úrady sa už vlani dohodli na vrátení tzv. beninských bronzových sošiek do Nigérie, v súčasnosti zase rokujú o odškodnení s Namíbiou.
Na rozdiel od iných veľmocí sa Nemecké cisárstvo stalo koloniálnou ríšou pomerne neskoro – až v druhej polovici 19. storočia – a už po prvej svetovej vojne v roku 1918 o svoje kolónie aj prišlo. Napriek tomu v nich Nemci stihli napáchať viaceré zločiny – s domorodými obyvateľmi zaobchádzali surovo, znásilňovali ženy a vraždili. Zriedkavé neboli ani masakre.
Napríklad v rokoch 1905 až 1908 nemeckí vojaci brutálne potlačili povstanie vo východnej Afrike a počas bojov v Namíbii spôsobili smrť 200– až 300-tisíc ľudí. „To už možno hovoriť aj o genocíde,“ zhodnotil Parzinger.
