Na problém už pred mesiacom upozornila spolková ministerka zahraničných vecí Katja Keulová. „Stovky lebiek uložených v škatuliach v pivniciach – tak to nemôže zostať,“ rozhorčila sa pre nemecký portál Table Media. Ako východisko navrhla, aby sa vrátili potomkom a štátom, z ktorých pochádzajú, alebo aby sa im zabezpečil „dôstojný pohreb na vhodnom mieste“.
Rezort diplomacie na riešení spolupracuje s Nadáciou pruského kultúrneho dedičstva (SPK). Jej predseda Hermann Parzinger však Keulovej slová o tom, ako tieto telesné pozostatky skladujú, poopravil. Neležia vraj v pivničných priestoroch, ale odborníci ich dôkladne vyčistili, zakonzervovali a teraz čakajú na prevoz v depozitoch nemeckých múzeí či v známej berlínskej nemocnici Charité.
Odmietol tiež tvrdenie, že by hľadali miesto, kde ich pochovať. Jediná možnosť, s ktorou sa podľa neho počíta, je ich návrat do východnej Afriky. V tomto duchu už rokujú aj s predstaviteľmi Rwandy, Tanzánie a Kene.

Z hrobov aj popravísk
Najväčším problémom, pred ktorým experti stáli, bolo zistiť pôvod zachovaných lebiek. Zaoberali sa tým dvaja historici – berlínsky kurátor Berhard Heeb a rwandský profesor Charles Mulinda Kabwete. Preskúmali 1 135 lebiek uložených v Nemecku a závery zhrnuli v publikácii, ktorá vyšla v januári. Podľa nej až 904 lebiek pochádza z územia dnešnej Rwandy, 202 z Tanzánie a 22 z Kene, sedem nedokázali presne zaradiť.
„Sme pripravení na ich okamžité vrátenie a teraz čakáme na signály z krajín pôvodu,“ prezradil Parzinger pre Table Media. V rozhovore pre spravodajskú televíziu Deutsche Welle neskôr spresnil aj počet lebiek – z Tanzánie je ich údajne asi 250 a z Kene 35.

Ako však nadácia informovala na svojej internetovej stránke, išlo iba o zlomok oveľa väčšej antropologickej zbierky, ktorá pozostáva asi zo 7 700 lebiek. SPK ju v roku 2011 vo veľmi žalostnom stave prevzala od nemocnice Charité. Mnohé lebky zozbieral z rôznych končín sveta ešte na prelome 19. a 20. storočia významný rakúsky lekár, antropológ a etnograf Felix von Luschan.
Pozostatky preskúmané Heebom a Kabwetem podľa analýzy pochádzajú najmä z pohrebísk (hrobových polí a jaskýň), no čiastočne aj z popravísk. V ojedinelých prípadoch išlo o hlavy afrických povstalcov a robotníkov na plantážach, ktorých dali popraviť samotní Nemci.
Vzhľadom na to, že k týmto pozostatkom neexistujú žiadne písomné doklady, triedenie takého obrovského množstva lebiek je nesmierne náročné a vyžaduje si veľa času. Nadácia sa preto zatiaľ sústredila iba na tie časti zbierky, ktoré pochádzajú z východnej Afriky.

Zúčtovanie s minulosťou
Ako Parzinger zdôraznil, nie je doložené, že by Nemci spomenuté pozostatky verejne vystavovali. Mali slúžiť iba na antropologický a medicínsky výskum. V tom čase sa totiž verilo, že ich meraním možno rozlíšiť rôzne rasy a populácie. Na tie účely sa zbierali len lebky, iné časti kostry sa pri bádaní nevyužívali.
Keď postupne opadol aj záujem o lebky, skončili v skladoch nemeckých múzeí. Ani to však podľa Parzingera neospravedlňuje spôsob, ako ich nemeckí vedci kedysi získali – teda krádežou a zneucteným hrobových miest. „To bolo a je aj dnes v Nemecku trestné,“ pripomenul pre Deutsche Welle.

Vrátenie lebiek do krajín pôvodu je súčasťou aktivít, vďaka ktorým sa chce Nemecko vyrovnať so svojou koloniálnou minulosťou. Ako jednu z hlavných úloh si to pri nástupe do funkcie pred dvoma rokmi stanovila i spolková ministerka kultúry Claudia Rothová. Nemecké úrady sa už vlani dohodli na vrátení tzv. beninských bronzových sošiek do Nigérie, v súčasnosti zase rokujú o odškodnení s Namíbiou.
Na rozdiel od iných veľmocí sa Nemecké cisárstvo stalo koloniálnou ríšou pomerne neskoro – až v druhej polovici 19. storočia – a už po prvej svetovej vojne v roku 1918 o svoje kolónie aj prišlo. Napriek tomu v nich Nemci stihli napáchať viaceré zločiny – s domorodými obyvateľmi zaobchádzali surovo, znásilňovali ženy a vraždili. Zriedkavé neboli ani masakre.
Napríklad v rokoch 1905 až 1908 nemeckí vojaci brutálne potlačili povstanie vo východnej Afrike a počas bojov v Namíbii spôsobili smrť 200– až 300-tisíc ľudí. „To už možno hovoriť aj o genocíde,“ zhodnotil Parzinger.