Milan Čorba mi vždy pripadal ako živé striebro – pohyblivý, vtipný, aktívny a dobre zorientovaný. Príjemne sa s ním zhováralo, bol priateľský a otvorený. Ocenila som to pri väčších rozhovoroch, ale on nebol iný ani v drobnostiach. Často sme ho oslovovali do rôznych ankiet, aby vyjadril svoj názor na aktuálne dianie alebo umenie. Vždy povedal niečo zaujímavé o tom, čo práve číta.
Vyznal sa v literatúre, mal prehľad a vkus. Rád sa podelil o svoje dojmy z prečítaného. A vôbec, uvoľnene rozprával o každej téme, ničoho sa nezľakol. Keď sme robili rozhovor v kaviarni, prekvapovalo ma, koľko tam mal známych a ako ho každý zdravil. A on s úsmevom reagoval. Roky pribúdali a vôbec sa nemenil.
Po celý život pôsobil chlapčenským dojmom, zdalo sa, že stále ho niečo veľmi zaujíma, že mu práve v hlave skrsol nejaký dobrý nápad a vždy bol aj pekne oblečený. Naposledy mal pri rozhovore k jeho sedemdesiatke bielo-modrú pásikovanú košeľu a tá mu veľmi svedčala.
Do divadla najprv nakúkal
Spomínali sme vtedy aj na jeho začiatky. Svet umenia a odievania mal vždy rád, ale ako človek mnohých talentov a záujmov nevedel hneď, kadiaľ sa vydať. Pri príležitosti pietneho výročia jeho smrti beriem do ruky knihu Oproti času, ktorá vyšla v roku 2011 a veľmi sa mi už vtedy páčila. Opäť si v nej listujem a opäť ma upúta každá stránka.
Čarovná je kapitola, v ktorej vymenúva rôzne termíny z oblasti krajčírstva, módy, odevov. Sú tam všetky možné názvy „fazónok“ a detailov z ríše šitia – taký rukáv, onaký rukáv, golieriky, manžety… Ja však hľadám miesto, kde Milan Čorba spomína, ako kedysi chodil okolo historickej budovy Slovenského národného divadla a ako ho fascinovala, hoci netúžil byť súčasťou toho sveta, čo skrývala.
Predstavoval si však, čo sa tam asi robí a intenzívne vnímal aj dianie na ulici. Vtedy ešte fungoval bočný vchod z Gorkého ulice, predávali tam vstupenky a stála lavička, na ktorej sedávali a fajčili herci. Pre Čorbu to bolo vzrušujúce, všímal si vchod do divadla a postupne sa tam aj dostal.
Čítajte viac Milan Čorba: profesionál s dušou filozofa
Spomínal, že prvú inscenáciu pre SND robil v roku 1965 s Petrom Mikulíkom. Bol to Milenec Harolda Pintera a scénu navrhol Ladislav Vychodil, ktorého ako umelca poznal a veľmi obdivoval.
„Keď som sa zoznámil s Ladislavom Vychodilom, spomenul som si na jeho výstavu a so záujmom som si ho obzeral. Vychodil bol veľmi priateľský, neprekážalo mu, že nie som jeho študent. V dielňach ma privítal: Vítej! V krajčírskej dielni ma brali ako niečo, čo sa zjavilo len tak, ako keby nič, ale boli veľmi fajn a ja som si ich okamžite obľúbil.
Po celý čas mojej praxe som sa správal viac ako remeselník, menej ako umelec. Uvedomoval som si, že svoju prácu musím podložiť pracovitosťou, vytrvalosťou, pozornosťou profesiu zvládať, dobrou intuíciou a sebadôverou a pochopením pre druhých. Ako v športe.“
Tento citát sa mi veľmi páči, lebo vystihuje samotného Milana Čorbu, ale je aj akýmsi sympatickým manifestom, ktorý môže inšpirovať iných. V knihe je aj pár slov od Milana Lasicu, Čorbovho švagra, ktorý konštatoval, že kostýmoví výtvarníci nezvyknú písať pamäti, lebo všetky ich spomienky, emócie a myšlienky sú uložené v šatách, do ktorých obliekajú hercov, aby im pripravili dokonalé zázemie pre tvorbu, aby kostýmom určili správny tón hrania.
Čítajte viac Zuzana Kronerová: Stačí mi aj 50 divákov, keď mi rozumejú
Aj Lasica vyslovil vtedy radosť, že Milan Čorba tieto spomienky napísal a vtipne svoj text zavŕšil slovami: „On, tvorca divadelných i filmových kostýmov, tentoraz vyzliekol donaha dobu, v ktorej sme žili a pomáha nám pochopiť jej podstatu.“
Je to celkom presné. V autobiografii totiž nepísal Čorba iba o sebe, ale o všetkom, čo sa okolo neho dialo. Dobu teda zvečnil naozaj vo všetkej intimite, cez detaily, vône a tajné miesta, ktoré nahota odhaľuje. A všetko s veľkým vkusom, veď vkus bol jeho hlavný tvorivý nástroj.
Pri zmienke o Milanovi Lasicovi som si spomenula na milú chvíľu, keď som sa musela pri rozhovore s Čorbom rozosmiať. Pozastavila som sa nad tým, že sestry Vášáryové si obe vzali Milanov a či z toho nie je občas v rodine menší chaos. Na to Milan Čorba pohotovo odpovedal: „Ale veď my ho voláme Starigáň!“
Patrí sa byť aj snob
Čorbova manželka Emília Vášáryová sa netajila, že muž jej vyberá aj šaty, ktoré nosí mimo javiska. Vo svete módy sa vyznal a vedel vyhľadať a oceniť kvalitu. Raz som sa ho pýtala, ktorá značka je jeho obľúbená a či sa netúžil venovať módnemu návrhárstvu a mať vlastnú značku.
Zaujala ma jeho vtedajšia úvaha: „Človek si musí uvedomiť, kde žije. Vytvoriť si na Slovensku značku, to je ako vyhlásiť, že u nás v ulici som najlepší. To sa nedá. Značka musí obsahovať overenú hodnotu, čiže musí vás prijať prostredie, ktoré rozhoduje o tom, či ste, alebo nie ste značka.
Keď chcete zaujať spoľahlivú pozíciu, musia vás prijať v Londýne, v Paríži, v Miláne a keď vás prijmú títo, prijmú vás aj v New Yorku, a tak sa dostanete do medzinárodného povedomia. Vaša značka môže trvať také tri roky a potom ju musíte predať nejakej zavedenej značke.
Čítajte viac Posledné zbohom. Za Milanom Čorbom
Napríklad John Galliano bol spočiatku enfant terrible módy, uplatnil sa sám, ale v jednom okamihu mu povedala spoločnosť Dior: Ak chcete byť hore a ak chcete ovplyvňovať svetovú módu, musíte ísť k nám. On sa potešil – má zavedenú značku, zastupuje Diora.
Obe úrovne sa spojili do jednej neotrasiteľnej. Čiže – že by som si ja urobil značku? To si ju akurát tak môžem urobiť ako psík, keď behá po ulici okolo stĺpa. A aká je moja obľúbená značka? No, musíte brať do úvahy, že ja som tak trocha snob, páči sa mi Giorgio Armani a mám od neho pár kúskov odevu.“
Aj z tohto výroku vidno, aký mal Milan Čorba zmysel pre humor a ako triezvo uvažoval. Však on bol so svojím poslaním spokojný, miloval svoju prácu. Veľmi sa tešil, keď ho ocenili Krištáľovým krídlom. Navrhoval kostýmy pre divadlo, film aj televíziu. Na obrazovke to bol najprv Mrožek, potom Saroyan, bavilo ho robiť ľudové námety, ako aj odevy do abstraktných hier.
Rád hovoril o tom, že mnoho vecí sa stalo v jeho živote náhodou, ale práve on je veľkým príkladom toho, že náhoda praje pripraveným: o všetko zaujímal a mal teoretické základy. Spoliehal sa na intuíciu, ale aj si veci poriadne naštudoval.
Milan Čorba sa uplatnil aj ako pedagóg, bol profesorom na vysokej škole a viem si predstaviť, že svojim žiakom odovzdal veľa zo svojho talentu a umenia žiť. Charakterizoval sa ako individualista, sólový hráč, ale zároveň to bol aj veľmi zlatý človek, družný, ktorý si každého všimol a všetko mu stálo za úvahu.
Nebol ignorant, nebol povrchný ani ľahostajný. Preto naozaj chýba v slovenskom umení aj v spoločnosti. Čím ďalej, tým viac si to uvedomujem, lebo podobných ľudí, zapálených pre umenie, obdivujúcich schopnosti iných a zároveň zdravo zdržanlivých, je čoraz menej.
