Jeho celé meno znie Jiří Jan Maria Melchior Lobkowicz, keby sa v Čechách ďalej používali tituly, bol by knieža. V zahraničí, kde toto slovo nepoznajú, je princom, no keď nám hrdo prezentuje časť pivníc z 10. storočia, má na sebe pruhovanú modrú košeľu, džínsy a biele tenisky. Ukazuje nám drevené dubové sudy i moderné antikorové tanky v novšej pivnici, v češtine s francúzskym prízvukom v skratke vysvetľuje, ako robia víno biele, červené i rosé.
Na jednom z tučných sudov sedí veľký drevený vyrezávaný gryfon, mýtické zviera s telom leva a hlavou, pazúrmi i krídlami orla. Lobkowicz naňho ukáže a vraví: „Ste tu samí mladí ľudia, tak vám poviem, že rovnako – Griffin's sa volal aj môj prvý nočný klub v Ženeve. Áno, funguje dodnes.“
Pozrite sa, ako to vyzerá u českého šľachtica na zámku
A o chvíľu už vysvetľuje, ako sa pivniciach honosného zámku skladovalo omšové víno, pretože je to blízko starého Kostola sv. Ludmily. Zámok leží priamo nad sútokom Labe a Vltavy, hneď pod ním je jedna z najznámejších českých viníc. Vínna réva sa v Mělníku (dvadsaťtisícové mesto leží 32 km od Prahy) pestovala už v 9. storočí. Podľa legendy sa o prvú výsadbu viníc v 10. storočí zaslúžila práve Ludmila, dcéra vládcu pohanského kmeňa Pšovanov a manželka Bořivoja z rodu Přemyslovcov – aby mali omšové víno. Ludmila bola babičkou sv. Václava a narodila sa na tunajšom hradisku.
Keď nám zámocký pán ukáže aj pivnice zo 14. a z 19. storočia, začne s degustáciou. Ako prvý nám do pohára naleje Pinot Blanc, potom Chardonnay a tretí je Hibernal. Popritom rozpráva, ako pestujú aj odrody Pinot Noir a Pinot Gris, ktoré priniesol v 14. storočí z Francúzska Karol IV. Vinárska história rodu Lobkowiczovcov sa datuje do roku 1753, keď sa ďalšia Ludmila, presnejšie Marie Ludmila Černínová z Chudeníc vydala za Augusta Antonína Jozefa, kniežaťa z Lobkowícz. Venom boli štyri vinice s celkovou výmerou 19,5 hektára.
Foto: SHUTTERSTOCK
V roku 1798 priviezli z Francúzska 6¤000 sadeníc burgundskej révy a v rokoch 1729¤-¤1803 rozšírili vinice o ďalších osem. Aj ďalší Lobkowiczovia vinice rozširovali a Jiří Kristán z Lobkowícz (1835 – 1908) sa zaslúžil o vybudovanie vinice sv. Ludmily. Najväčší rozmach zámocké vinárstvo dosiahlo, keď panstvo vlastnil JUDr. Bedřich, knieža z Lobkowícz (1881 – 1923), ktorý okrem prikúpenia ďalších viníc vybudoval aj novú, modernú pivnicu sv. Josefa. Zaviedol tiež výrobu mělnického sektu, ktorú poznal z francúzskej vinárskej oblasti Champagne.
Kalamár ako značka
Dnešný majiteľ Jiří Lobkowicz nám vraví, že aktuálne vinič pestujú na necelých 33 hektároch, no na ďalšie rozširovanie už nie je kapacita. Kohosi zaujíma, ako do pivníc dostanú obrovské drevené sudy. „Tie sa robia na mieru priamo v pivniciach. Červené víno ostáva v pivniciach aspoň 4–5 rokov, kým sa podáva. Vyrábame 40 percent červených a 60 percent bielych vín, sme známi pre náš Pinot Noir. Druhýkrát sme zaň dostali veľkú zlatú medailu. Je tu naň vhodná pôda, ale tento rok boli mrazy, mali sme veľké straty. Na Mělníku, v Roudnici a Litoměřiciach všetko zmrzlo,“ vraví a už nám nalieva ďalší pohár.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Posledným vínom je Modrý Portugal. Lobkowicz nám oznamuje, že s ním už skončil, pijeme posledné vzorky. Chce sa sústrediť na tie najlepšie burgundské vína, ktoré predáva v originálnej fľaši v tvare kalamára. Práve kalamár je pre vína z Chateau Mělník typický – predáva tak sekt aj červené i biele víno Ludmila. Ročne vyprodukuje asi stotisíc fliaš vína a desaťtisíc fliaš sektu. Okrem českých vín predáva aj tie z jeho Chateau Rousset vo francúzskom Bordeaux.
„Každý rok máme sedem až deväť druhov vín. Ja najviac milujem Pinot Noir, ktorý sem priniesol Karol IV., to je moje srdce,“ dodá. Má rád aj Merlot či Solaris. A či vína z Mělníka predáva vo Francúzsku? Otázka ho pobaví a vraví, že, naopak, priváža francúzske vína do Čiech. „Sme blízko Prahy, nemôžem sa sťažovať, musím iba manažovať počasie. Najviac vína predávame v Stredočeskom kraji, ale tiež je o ne záujem vo východnom Nemecku, kde ich poznajú.“
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Z Afriky do paneláka
Po degustácii je čas na rozhovor s ochotným zámockým pánom. Chladné pivnice vymeníme za útulný salónik s klasickým nábytkom. Lobkowicz podotkne, že je milovníkom starožitností. „Tento nábytok je z Afriky. Vyrobili ho v Alexandrii, kde sa vyrábajú kópie starožitného nábytku,“ prezradí.
"Môj otec, ktorý odišiel v roku 1948 do Švajčiarska, nám málo rozprával o tom, že vlastníme nejaké zámky a pozemky v Čechách a že patríme do jednej z najstarších rodín v Čechách. Na druhej strane vo Švajčiarsku sme žili celkom iný život – chodili sme tu s bratom do školy. Ja som sa narodil v apríli 1956 v Zürichu. Nevnímal som Československo tak ako môj otec, ktorý sa tam narodil a žil tam 27 rokov.
Do Československa som sa vrátil až začiatkom 90. rokov. Zdá sa vám to čudné, keď dnes vidíte nádherný zámok v Mělníku, ale vo Švajčiarsku sme žili v paneláku, lebo sme boli chudobní. Môj otec Otakar Lobkowicz musel dokončiť štúdium ekonomiky. Mama, Zuzana Széchenyi, tiež odišla z Maďarska, po vojne nebola žiadna práca, neskôr pracovala ako asistentka riaditeľa, rok pracovala aj vo financiách v New Yorku. Viete, vo Švajčiarsku, krajine bánk, najviac ľudí pracuje vo finančníctve," vysvetľuje. Jiří Lobkowicz sa narodil ako druhý z dvojčiat, o desať minút starší brat Antonín žije v Ženeve.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
„Pracoval v aukčných domoch Christie's, Sotheby's, zaoberal sa starožitnosťami, pracoval aj v známej galérii v New Yorku. Je skôr umelec. O dva roky mladšia sestra Alžběta Ludmila zomrela v roku 1980 ako 21-ročná pri autonehode, takže sme zostali dvaja,“ zhrnie v skratke.
Už v útlom detstve Lobkowiczova rodina odišla do Afriky. „Otec totiž dostal miesto v Belgickom Kongu ako riaditeľ švajčiarskeho podniku. Boli sme tam do roku 1960, potom prišla revolúcia, z niekdajšej belgickej kolónie sa stala demokratická republika a odišli sme. Môj otec v živote videl strašné veci, v roku 1939 prišiel prvýkrát o majetok, keď mu ho zhabali nacisti, neskôr ho v roku 1945 dostal naspäť, ale v roku 1948 mu ho znárodnili komunisti a emigroval do Švajčiarska. V roku 1960 zasa stratil všetko v Afrike. Keď sa v roku 1992 v Česku konali reštitúcie a zámky v Mělníku aj Hoříne nám vrátili, odovzdal mi kľúče a povedal: teraz sa o to budeš starať ty.“
Aby fasáda nespadla do vinice
Na samotnom zámku Mělník, kde sa s Jiřím Lobkowiczom stretávame, však jeho otec Otakar býval len krátko po skončení 2. svetovej vojny, v rokoch 1946¤-¤1947, inak rodina žila na neďalekom zámku Hořín. „Ten sa snažíme predať. Je to nádherný zámok, obrovský, ale úplne zničený, akoby sa ním prehnala druhá svetová vojna. Dostal som zámok naspäť bez strechy, vnútro bolo celkom zničené. Od štátu som nedostal ani korunu pomoci. Zrekonštruoval som zámok Mělník, ale na opravu Hořína už nemám. Nemôžem stráviť život tým, že budem českému štátu dávať peniaze na opravu toho, čo zničili komunisti,“ rozpráva.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Návrat do Mělníka opisuje ako dobrodružstvo. „Zámok nevyzeral tak honosne ako dnes, mal zničenú statiku. Keď mi dával kľúče minister kultúry, povedal mi: pán Lobkowicz, musíte niečo robiť, inak fasáda spadne do vinice. V 70. rokoch tu bol všade vnútri betón, ktorý poškodil statiku. Celá rodina Lobkowiczovcov dostala naspäť 17 zámkov vrátane Roudnice nad Labem, Nelahozevsi, paláca na Pražskom hrade, Střekova, Bíliny, Jezeří atď. Každý rok ešte stále zámok opravujem.“
Chcel to niekedy vzdať a vykašľať sa na opravy? „Nie, naša generácia, ktorej sa vrátili majetky zhabané za komunizmu, má povinnosť vrátiť ich do takého poriadku, aby sme ich mohli odovzdať našim deťom. Tak to cítia všetci moji bratranci, ktorí tu opravujú zámky. Meno Lobkowicz malo v českom kráľovstve a neskôr republike vždy váhu, náš rod tu žil 800 rokov. Lobkovice sú odtiaľto trochu viac ako 10 km, prvá pevnosť v Újezde je odtiaľto tiež 10 km… Odtiaľto pochádzame, preto musíme dostať majetky do poriadku a verím, že naše deti sa už budú môcť zaoberať inými vecami než opravou zámkov.“
Nedá mi to a pýtam sa kniežaťa, ako to teda je. V roku 2008 v interview pre české Právo povedal, že „ten barák je v takom poriadku, ako nebol 400 rokov.“ Odpovedá: „Viete, opravujem niečo každý deň, sú to každoročne obrovské investície, takže zámok je v poriadku, ale fasádu treba každých 20 rokov opravovať, starať sa o elektrinu, kupoval som novú trafostanicu, musíme modernizovať. Posledné dva či tri roky máme obrovské náklady na energie, solárne panely nemôžeme na zámku namontovať, ani veterníky či tepelné čerpadlo nemôžeme využívať, takže elektrina je veľmi drahá, Preto stále premýšľame, ako ušetriť. V zime na dva-tri mesiace zatvoríme, čo sme nikdy nerobievali, lebo nemá zmysel to tu vykurovať. Musíme byť v tomto invenční.“
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Pred covidom chodilo na zámok 80 000 až 90 000 turistov ročne, teraz návštevnosť spadla asi na 60 %. Knieža opakuje, že náklady na prevádzku zámku sú obrovské, takže turistov vítajú, predávajú im v obchodíku víno, robia na zámku veľa svadieb, konferencií, organizujú letný festival aj zimné koncerty. „Zámok musí žiť, musia sa tu konať akcie,“ je presvedčený jeho majiteľ.
A tak tento rok hrali na letnej scéne zámku muzikál Noc na Karlštejně, vystúpili tu s orchestrom a kvartetom ako Kleopatry na zámku Monika Absolonová, Ilona Csáková a Bára Basiková, 4 tenori, speváčka Tereza Mašková či skupina Jelen. Divadelné predstavenie Vlaštovka tu hrala miestna rodáčka Jitka Čvančarová s Danielom Krejčíkom, v predstavení A do pyžam! účinkovala Kateřina Brožová, ktorá po rozvode Jiřího Lobkowicza s druhou manželkou, opernou speváčkou Zdenkou Belas (prvou manželkou bola dcéra švajčiarskeho továrnika a investičná bankárka Bettina Egli) prevzala vedenie zámockého festivalu.
V prvú augustovú sobotu sa zasa v lone kráľovského venného mesta Mělník nad sútokom dvoch najväčších českých riek Labe a Vltavy v Hořínskom parku rozpútala Bitka na Mělníku. Návštevníkom avizovali, že bude v duchu príbehu, ktorý sa odohral tesne pred a po roku 1274 – práve v tomto roku bolo totiž mesto Mělník prvýkrát písomne zmienené Přemyslom Otakarom II., kráľom železným a zlatým.
Návštevníci sa teda už po dvanástykrát preniesli do tohto obdobia, keď sa Európa zmietala v nepokojoch. Litovčania sa pokúšali z českých rúk vyrvať miesto Královec (Kaliningrad) a v Čechách sa zasa podlý Záviš z Falkenštejna usiloval o Kunhutu Uhorskú, manželku kráľa Přemysla Otakara II. Takže v Mělníku pripravili príbeh vojnových bitiek, pravej lásky, zákernej zrady, krutej smrti aj spravodlivej odplaty. A k šermiarskej bitke navyše prvýkrát znela hudba v podaní kapely Blue Cimbál, pre ktorú hudbu a text zložil Roman Veverka.
Milovníci vína sa už teraz môžu tešiť, že sa na zámku bude od 20. do 22. septembra konať už 85. ročník Mělnického vinohrania.
Cítim sa ako Čech
Mal by Otakar Lobkowicz radosť, keby videl, do akého stavu jeho syn zámok na Mělníku dostal? Vraj mu kedysi povedal, že je blázon. „Všetci sme boli blázni, keď sme dostali zničený majetok a snažili sa ho dať do poriadku,“ neurazí sa Jiří Lobkowicz.
„Keď moji predkovia v roku 1948 odišli, všetko bolo v stopercentnom poriadku, no po návrate sme našli majetky zdevastované. Zo 17 zámkov, ktoré sme tu my Lobkowiczovci zanechali, bolo 60 percent zničených. Pozrite sa na Jezeří, tam vznikli uhoľné bane… Aj mělnický zámok bol vo veľmi zlom stave, opravu zámku sme začali v roku 1994 a otec zomrel v roku 1995, ale rozprávali sme sa o plánoch na rekonštrukciu. Výslednú podobu už nevidel. Mal som na výber, ktorý zámok opraviť – Mělník či Hořín, rozhodol som sa pre Mělník, lebo to je historický zámok Lobkowiczovcov a zároveň je to kráľovský dom, spätý s českými dejinami, so svätou Ľudmilou – prvou českou sväticou, ktorá prišla na tento hrad, ktorá sa vydala za Přemyslovca, so sv. Václavom. Bolo tu 23 českých kráľovien, neďaleko je Říp, sútok Labe a Vltavy. Je to krásne miesto.“
Zaujme ma, že Lobkowicz použil spojenie „naša história“, pýtam sa, či sa teda cíti ako Čech a nie Švajčiar. „Nikdy som sa ako Švajčiar necítil, len som sa tam narodil. Naša rodina vždy patrila do Európy, študoval som vo francúzštine a na univerzite v St. Gallene v nemčine. Keď sa ma pýtate, čo som, teraz sa cítim ako Čech, pretože som tu doma. Vo Švajčiarsku som bol emigrant, nebolo to jednoduché, to poviem rovno. Viete, môj otec každý večer plakal, že nie je doma a maminka tiež, boli neuveriteľne smutní, že museli ísť preč. Môj dedo, babička, všetci boli nútení emigrovať, nebolo to ružové, zrazu vo Švajčiarsku bola celkom iná mentalita. Doma všetci hovorili česky, otec aj súrodenci, takže vo mne česká mentalita bola, babičky hovorili aj maďarsky.“
Pripomína, že do Čiech prišiel v 90. rokoch z monackého Monte Carla, čo bola riadna zmena. „Bolo to dobrodružstvo, ako keby vás poslali do džungle a museli ste prežiť. Ale všetci s bratrancami sme sa rozhodli to dobrodružstvo podstúpiť. Občas ma sem do Čiech príde navštíviť aj mamička. Má 92 rokov, žije už vyše 30 rokov v Maďarsku, v Šoprone.“
A pri otázke, ako je to s viacerými vetvami Lobkowiczovcov, má naporúdzi jednoduché vysvetlenie: „Tá bohatá vetva žije na Roudnici, inteligentná v Mělníku a pekná v Dolných Beřkoviciach, a ešte je jedna vetva v Plzni.“ Kto z jeho predkov bol pre Jiřího mimoriadne zaujímavý? „Napríklad Jiří Popel, ktorý v 17. storočí bojoval proti Habsburgovcom. Zomrel na zámku Loket. Alebo môj pradedo Jiří Kristián Lobkowicz, ktorý bol v rokoch 1871¤-¤1908 aj najvyšší maršal Českého kráľovstva a 25 rokov bol predseda parlamentu, bol to veľký český národovec.“
A keď už sme pri príbuzných, Jiří Lobkowicz zdôrazňuje, že málo Lobkowiczovcov ostalo v zahraničí, väčšina sa vrátila, aj mladí hovoria česky. „Mám dvoch synov, Roberta Christiana a Jakoba Alexandra, majú 13 a 10 rokov, aj bratranci majú synov. Snažíme sa pomáhať ľuďom a pracovať v rámci štátu. Viacerí z rodiny boli poslanci – Jaroslav Lobkowicz, Michal bol minister a poslanec, ja som tiež bol podpredsedom politickej strany.“
Prečo sa dal na politiku? „V 90. rokoch som videl, že tu niečo nie je v poriadku. Ale dnes, v roku 2024, som dosť smutný z toho, čo sa deje.“ Pred vyše 15 rokmi sebavedomo tvrdil, že aj v sedemdesiatke môže ísť do politiky. Teraz má 68 rokov, už to neplatí?
„Neplatí, musím sa starať o deti – to je nádherná úloha, o ktorej som vtedy ešte netušil. Ale chcel by som, aby politika fungovala a aby sme mali istotu, že naše deti nebudú žiť v totalite či vo fašizme. Nezabudnime, že naša krajina bola vždy v strede Európy, tam patríme, nie do Ruska. Už som spomínal, že milujem starý nábytok a obrazy, kúpil som dva zámky vo Francúzsku – chateau Rousset vo francúzskom regióne Bordeaux, kde vyrábam víno. Plus ešte mám dom pre hostí v Le castel de Camillac, aj tam mám vinice a vyrábam víno. Viete, mám 68 rokov a celý život som pracoval, tak som rád, že sa môžem venovať vínu.“
Pokračuje tak v rodinnej tradícii. Keď sa jeho otec Otakar Lobkowicz vrátil na zámok Mělník, ako prvé chcel vidieť svoj vínny sud. Pretože v zámockých pivniciach z dôb Karla IV. každý člen rodiny mával svoj sud s jedným svätým. Keď sa Lobkowiczovci v 90. rokoch vrátili, spočiatku Jiří cítil v spoločnosti veľa negativizmu. Cíti ho aj dnes?
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
"Myslím, že vo všeobecnosti sú dnes ľudia veľmi negatívni, 35 rokov počúvam kritiky, že vinice nie sú v poriadku. Česi príliš rýchlo súdia, a nepremýšľajú. Inak by si uvedomili, koľko peňazí som tu investoval – 350 miliónov korún. Myslíte, že štát by to niekedy dal? Vrátili mi ruinu a povedali, pán Lobkowicz, starajte sa. A nielen ja, v Čechách je množstvo zničených zámkov a všetci kritizujú, prečo sa o to nestaráme.
Keby tak mal český štát koncept, ako majú Španieli či Francúzi, ktorí zo zámkov robia hotely. Štát potrebuje koncept, aby turisti necestovali len do Českého Krumlova a do Prahy, ale všade. Stačí, aby sa v zámku opravilo 20 izieb a možno tam ubytovať turistov. Na Mělníku je 70 percent komnát prístupných turistom, ja mám len sedem či osem izieb pre svoje potreby, zvyšok je otvorený. Zámok Hořín má 120 izieb, ale všetky sú celkom zničené. Keď to vidíte, chce sa vám plakať," uzatvára zámocký pán.
Keď ho však poprosíme o fotku, hneď zapózuje a veselo sa usmeje.
