Na prvý pohľad pripomína grécky Parthenón, no nemecká Walhalla je len jeho voľnou kópiou. Uchváti už z diaľky, vidieť ju aj z diaľnice a ešte majestátnejší je pohľad na ňu z Dunaja. Kto zavíta do prekrásneho Regensburgu, ktorý aj slávny architekt Norman Foster označil za jedno z najkrajších miest sveta – má dvojitý zápis na Zozname kultúrneho dedičstva UNESCO – hneď sa dozvie, že bez návštevy Walhally akoby tu ani nebol.
Foto: Katarína Sedláková
K Walhalle sa dá dostať autom či na bicykli, ale v lete je oveľa príjemnejšie vybrať si napríklad jednu z lodí Krištáľovej flotily. Kristalprinzessin čiže Krištáľová princezná sa strieda s Krištáľovou kráľovnou, no je tu aj niekoľko konkurenčných lodí, ktoré viackrát denne vozia turistov k pyšnému monumentu. Kto sa ráno o 10.30 nalodí pri regensburskom Steinerne Brucke, najstaršom zachovanom kamennom moste v Nemecku z roku 1135, už krátko po jedenástej zbadá na kopci siluetu tej fascinujúcej klasicistickej stavby.
Foto: Katarína Sedláková
Objednal si ju bavorský kráľ Ludwig I., ktorý panoval v rokoch 1825¤-¤1848 a Nemci sú na ňu hrdí ako na jeden z najvýznamnejších národných pamätníkov 19. storočia. Po víťazstve napoleonskej armády v Ludwigovi, vtedy ešte korunnom princovi, od roku 1807 klíčila myšlienka vytvoriť pamätné miesto, kde by si uctili nemecky hovoriacich velikánov. Najal niekoľko sochárov, ktorý mali vytvoriť busty slávnych osobností podľa jeho gusta. Prvou dokončenou bola hneď v roku 1807 busta Mikuláša Kopernika.
Pod vplyvom švajčiarskeho historika Johannesa von Müllera, ktorý tiež vyberal prvé osobnosti, zvolili meno Walhalla – bola to odvolávka na rovnomenný raj bojovníkov z germánskej mytológie. Kým Ludwiga v roku 1825 korunovali, bolo dokončených 60 búst. Ludwig nezamýšľal Walhallu len pre bojovníkov, ale tiež pre vedcov, spisovateľov, kňazov a zahrnul do nej aj ženy.
Foto: Katarína Sedláková
Desaťročia predtým ako v roku 1871 vznikol moderný nemecký štát a vytvorila sa nemecká identita, sa za nemecké považovalo všetko germánske, preto sem zahrnuli popri starých Germánoch aj stredovekých Holanďanov, Švédov, Rusov či tiež moderné rakúske a švajčiarske osobnosti. A tak tu nechýba franský kráľ Chlodvik I., svätý Bonifác, svätá Hildegarda z Bingenu, Rakúšan Mozart či flámsky maliar Peter Paul Rubens.
Foto: Katarína Sedláková
Stavbu zadali obľúbenému architektovi Ludwiga I. Leovi von Klenzemu, klasickému staviteľovi 19. storočia. Základný kameň položili v roku 1830, o dvanásť rokov neskôr, 18. októbra 1842 Walhallu s 96 bustami a 64 plaketami osobností či udalostí, ktoré sa nedali stvárniť ako sochy, slávnostne otvorili. Klenze sa vo svojom návrhu inšpiroval slávnym Parthenónom na aténskej Akropole z 5. storočia pred Kristom. Nemec ho spojil s ďalšími historickými motívmi a skombinoval ho s najnovšími výdobytkami súčasnej techniky.
Foto: Katarína Sedláková
Chrám je obložený zvnútra aj zvonka mramorom, vedie k nemu 479 schodov. Vnútri sú popri stenách belostné busty a pamätné tabule, nechýba veľkolepá socha Ludwiga I. Od roku 1962 sa pôvodných 96 búst každých päť až sedem rokov znova dopĺňa. Právo rozhodovať o umiestnení vo Walhalle má od roku 1847 bavorská vláda. Tá tam pridala napríklad Martina Luthera, maršala Radeckého a rôznych hudobných skladateľov.
Foto: Katarína Sedláková
Nacisti vraj Walhallu ignorovali, asi sa im zdalo germántsvo poňaté príliš široko. Po druhej svetovej vojne pribudli busty Richarda Straussa, Alberta Einsteina, protinacistickej študentky Sophie Schollovej, Konrada Adenauera, Carla Gaussa, Johanna Gregora Mendela a v roku 2022 aj Max Planck. V zástupe mužov je však len 12 žien.
