Kokořín je jedným z najmalebnejších českých hradov, vzdialený len 50 kilometrov od Prahy. Kým túto ukážku stredovekej architektúry luxemburského obdobia preskúmate osobne, dobre padne zastaviť sa U Grobiána.

Ide o vychýrenú krčmu s tradíciou a dobrým pivom, kde si filmoví znalci pripomenú scény z Renčovho muzikálu Rebelové. Práve tu Tomáš Hanák ako hostinský čapoval pivo, na ktoré zlákal aj Soňu Norisovú. Dnes tu môžete okoštovať Podkováňské pivo, Grobiánsky ležák z Pivovaru Neumann a Plzeň. Keďže Grobián leží na strategickom mieste Kaninského rozcestí, turisti ho nemôžu minúť.


Po pive či domácej limonáde je najvyšší čas vybrať sa cez les smerom k hradu, ktorého presný čas vzniku aj pôvod názvu sú opradené tajomstvom. Hrad na ostrohu pieskovcovej skaly nad Kokořínskym dolom postavil zrejme v polovici 14. storočia Hynek Berka z Dubé. Potom sa majitelia v ďalších storočiach striedali, boli medzi nimi šľachtici z významných rodov vrátane cisára Rudolfa II. či vojvodcu Albrechta z Valdštejna, no sídlo príliš neudržiavali. Po tridsaťročnej vojne navyše cisár Ferdinand zaradil Kokořín medzi prekliate hrady, ktoré sa už nesmeli opravovať.

V období romantizmu spustnuté ruiny Kokořína inšpirovali mnoho umelcov – hrad v dramatickej divokej prírode maľoval Josef Navrátil, Antonín a Josef Mánesovci a básnili o ňom Goethe aj Karel Hynek Mácha. Od konca 19. storočia do Kokořína s jeho pôsobivou lesno-skalnatou krajinou prúdili turisti. Práve Klub českých turistů prispel k sláve hradu Kokořín, keď ho roku 1895 predstavil ako maketu na Národopisnej výstave v Prahe a zaslúžil sa o jeho čiastočné sprístupnenie.

Už o rok neskôr kokořínske panstvo kúpil Václav Bedřich Špaček, poštový podnikateľ a šľachtic zo Starburgu. Vtedy už z hradu ostávali len kamenné ruiny a ošumelá veža. Špaček spolu so synom Janom a s architektom Eduardom Sochorom hrad začali rekonštruovať pod dohľadom popredných dobových historikov. Kokořín sa medzi rokmi 1911 a 1918 zmenil z bizarného torza na reprezentatívnu ukážku romantického vlastenectva. Po roku 1950 hrad získal štát, no dnes opäť patrí rodine Špačkovcov.

Kto si hrad príde pozrieť dnes, môže si pozrieť starý i nový palác a vybehnúť aj do veže, odkiaľ je nádherný kruhový výhľad nielen na Kokořínský důl, ale aj Hradsko, Nový Dvůr a susedný hrad Housku. V starom paláci užasne najskôr nad Erbovou sálou s bohatým novogotickým mobiliárom, zdobeným kozubom a gotizujúcimi freskami s erbmi bývalých majiteľov Kokořína. Na zemi sú dlaždice s obrázkami koní a poštovou trúbkou.


O poschodie vyššie nasleduje Lovecká predizba, Dámska izba a Lovecká izba a v podkroví potom Rytierska sála obložená smrekovcovým drevom, ktorá slúži ako múzeum. V novom paláci, ktorý postavili začiatkom 20. storočia na mieste zaniknutej drevenej stavby, je Husova sála – bola určená pre obraz Václava Brožíka Hus pred kostnickým koncilom a ďalšie zberateľské pamiatky na Majstra Jana Husa, dnes je tu obradná sieň.
Na hrade si možno pripomenúť legendu o lúpežných rytieroch na čele s Petrovským z Petrovíc, ktorí boli postrachom okolia. Keď začiatkom 20. storočia hrad rekonštruovali, v pivnici pod vežou sa našlo 22 ľudských kostier. Kostry vraj patria uneseným ľuďom, za ktorých zbojníci žiadali výkupné, alebo sú to možno sami lúpežníci, ktorých za trest zamurovali hlboko v hradných pivniciach.

Nuž a potom už je čas pozrieť si slávne kokořínske Pokličky podobné obrím hubám. Komu by sa nechcelo objavovať pitoreskné skalné útvary? Ak bude práve horúci deň, schladiť sa dá na prírodnom kúpalisku Harasov alebo sa možno zastaviť U báby Šubrový. Túto dámu si v medzivojnových časoch obľúbili trampi, pretože pravidelne ohlasovala polnoc streľbou z revolvera. Povestný bol aj krčmárkin zvyk strihať hosťom hneď vo dverách kravaty. Vraj hneď priskočila s nožnicami a z kravaty ostal len uzol. Získané skalpy si vešala na parožie v krčme. Dnešní majitelia lákajú na piatkové večierky s country hudbou.