Tri roky ste pripravovali obsažnú aj objemnú monografiu o svojom otcovi. Ako spoznajú Milana Lasicu čitatelia tejto knihy?
Kniha mapuje celý otcov život od roku 1940 až po rok 2021. Sústredí sa hlavne na jeho dielo, či už je to divadlo (autorské alebo keď v divadle účinkoval ako herec, režisér alebo prekladateľ), rozhlas, hudba, film, televízia, alebo publicistika. Z každej oblasti sme vybrali to najdôležitejšie a doplnili to dokumentmi z archívov či osobnými spomienkami otcových spolupútnikov. Najkrajšie na knihe sú fotografie, ktorých je 360. Čiže v podstate čitateľ sa vydá na veľmi detailnú cestu do minulosti a pripomenie si veci, ktoré sú známe, neznáme alebo zabudnuté.
Nová kniha obsiahla Lasicov život aj umeleckú tvorbu.
Kde všade ste čerpali materiály? Asi nestačilo len otvoriť skriňu, kde archivoval všetky texty aj novinové výstrižky…
Na knihe spolupracovala okrem mňa aj grafička Mária Rojko, ktorá vyhľadávala fotografie, ktoré by sa do publikácie hodili. Veľkú prácu spravila Oľga Hromkovičová, ktorá nazrela do archívov rozhlasu, televízie, divadelného či filmového ústavu, nielen u nás, ale aj v Česku. Ja sama som strávila viacero hodín v divadelnom ústave a po súkromných archívoch ľudí, ktorí sa s otcom stýkali. Veľkou pomocou bola Lucia Molnár Satinská či Marcela Laiferová. Rozhovory s otcovými „dvornými“ režisérmi Petrom Mikulíkom či Vladom Strniskom mi poskytli zákulisné informácie, režisér Juraj Nvota, ale aj Eňa Vacvalová poskytli okrem rozhovorov svoje úvahy a texty. Okrem nich do knihy rozhovormi prispeli napríklad Kamil Peteraj, Ľubica Čekovská, Peter Lipa a ďalší. Tomáš Janovic mi do knihy napísal kratučký text. Konzultácie mi poskytol asi najväčší odborník na L+S na Slovensku Martin Plch. Zároveň sa musím poďakovať pánovi Bagalovi za to, že v 90. rokoch vydal publikácie mapujúce dielo L+S, že vydal knihu úvah Kornela Földváriho o tvorbe L+S pod názvom Svet pre dvoch. A tiež Jánovi Štrasserovi, že s otcom spravil knihu rozhovorov Lenže ja som iba komik. Keď som nevedela, kam zaradiť historku, ktorá sa doma odjakživa tradovala, keď som si nevedela spomenúť na detaily alebo som si ich chcela overiť, zalistovala som si v nej a v knihe pasáž odcitovala. Rovnako mi veľmi pomohol riaditeľ divadla L+S, otcov tridsaťročný kolega z rádia, ktorý bol zhodou okolností čerstvý zamestnanec na oddelení zábavy v Slovenskej televízii v čase, keď sa vysielalo Ktosi je za dverami – Pavol Danišovič.
Na krste knihy ste povedali, že v rodinnej histórii vás už nič neprekvapilo, ale prekvapilo vás to množstvo práce, ktoré po sebe váš otec zanechal, lebo si ho pamätáte najmä ako oddychuje na gauči. Čo všetko stihol? Boli v jeho pozostalosti aj niektoré neznáme, nezverejnené diela?
To som povedala s trochou nadsázky, pretože otec sám o sebe tvrdil, že je lenivý. Samozrejme, že mi vždy bolo jasné, čomu všetkému sa venuje a čo všetko stíha. A hlavne, že to všetko má svoju úroveň, svoju kvalitu. Stihol toho toľko, že už len spraviť z toho výber, vydalo na 800-stranovú publikáciu. V pozostalosti sa pravdepodobne nachádzajú nezverejnené diela, hlavne z oblasti textárskej tvorby.
Foto: vydavateľstvo Ikar
Čítajte viac Hana Lasicová tri roky chystala knihu o svojom otcovi
Fráza o tom, že každý je nahraditeľný, je kravina. Je to manifest priemerných. Skutočné osobnosti sú nenahraditeľné
S Júliusom Satinským, Jarom Filipom aj s ďalšími spolupracovníkmi prinášali nadčasový humor, mnohé divadelné scénky či piesne zľudoveli. Čo z otcovej tvorby máte najradšej vy?
Keďže som dcéra, môžem si dovoliť trochu nekomerčnejší, „neľudovejší“ pohľad. Osobne mám najradšej platňu Cestovný poriadok Marcely Laiferovej z roku 1980. Bola zakázaná a stiahnutá z predaja hneď po vydaní a odvtedy nebola nikdy znovu vydaná. Marcela Laiferová mi ukázala originál albumu, aj originály textov a listov, ktoré otec (spolu s Tomášom Janovicom) pre ňu napísal. Dokumenty a fotografie si čitatelia môžu tiež prezrieť v knihe. Moja najobľúbenejšia skladba je Hore nad mestom, tiež uvádzaná ako Kytica, do ktorej podľa mňa otec vložil svoju dušu.
Čítajte viac Deň, keď zomrel Milan Lasica
Keď režisérka Mariana Čengel Solčanská sfilmovala vašu knihu Slúžka, príbeh ste zmenili na lásku dvoch žien, vraj na podnet vášho otca. Bol stále vnímavý voči stavu spoločnosti, spoločenským zmenám a náladám?
Určite áno, nakoniec to vidno z jeho fejtónov, že vždy vedel byť zároveň na pulze času a nadčasový. Jeho nadhľad spôsoboval, že nebol podenkovo aktuálny a jeho názory a texty, nech sú z ktoréhokoľvek roku, sa aj dnes čítajú súčasne.
Profesionalita je úžasná v tom, že vás nepustí do hlúpostí, profesionálni ľudia musia vždy dôjsť do toho istého bodu, aj keď vychádzajú z rôznych myšlienkových a názorových smerov
Čo si váš otec vážil? A čo ho vedelo nahnevať alebo potešiť? Na čom mu záležalo? Ste si v niečom z toho s otcom podobní?
Otec si najviac vážil profesionalitu. Týmto sa netajil, koniec koncov napísal to aj v jednom zo svojich fejtónov. Profesionalita je úžasná v tom, že vás nepustí do hlúpostí, profesionálni ľudia musia vždy dôjsť do toho istého bodu, aj keď vychádzajú z rôznych myšlienkových a názorových smerov. Otec si pri príležitosti pohrebu Ctibora Filčíka (1986) do denníka zapísal – „Fráza o tom, že každý je nahraditeľný, je kravina. Je to manifest priemerných. Skutočné osobnosti sú nenahraditeľné.“ Verím, že to platí aj naňho.
Diváci a poslucháči si na tvorbe Milana Lasicu cenia múdrosť a humor, v ktorom nikdy nechýba irónia aj sebairónia. Častoval aj vás doma svojimi typickými glosátorskými poznámkami tak ako divákov?
Nie. Doma sme sa divadelného či televízneho predstavenia nikdy nedočkali. Nevidím na tom nič čudné. Ani chirurg doma neoperuje, ale posiela rodinných príslušníkov do nemocnice.
Jednotlivé časti monografie o Milanovi Lasicovi tvorí jeho pôsobenie v divadle, televízii, vo filme, v hudbe… Máte svoju obľúbenú otcovu divadelnú postavu alebo televíznu scénku, obľúbený film či pieseň?
Znovu si dovolím vybočiť z rámca bežne známeho a zľudoveného a pripomeniem krásnu trilógiu hier, ktoré režisér Vlado Strnisko poňal ako sondu do ľudskej pretvárky a pokrytectva – Don Juan, Mŕtve duše a Tartuffe (1987¤-¤1988 na Novej scéne). Otca obsadil prvýkrát ako hlavnú, dramatickú postavu. Dovtedy jeho herectvu nie každý veril. Tu sa však prvýkrát pod vedením geniálneho režiséra ukázala hĺbka otcovho nadčasového herectva, ktoré potom doplnil predstavením Cyrano (1993). Cyrano je pre mňa takým D’Artagnanom k vyššie spomenutým trom mušketierom. A teraz vážne, kto dnes vie, že takmer päťdesiatročný Milan Lasica hral milovníka Dona Juana? A veľmi úspešne. Divadelné prestavenia sa strácajú v čase, preto som rada, že v publikácii si môžeme aj tieto skvosty pripomenúť.
Foto: Robert Huttner
Kniha mapuje nielen umeleckú dráhu a život Milana Lasicu, ale je zároveň svedectvom 80 rokov našich dejín. Ktoré udalosti najviac ovplyvnili život a prácu vášho otca?
Tu možno naozaj treba objasniť pre mladšie ročníky, ako veľmi do slobodnej umeleckej tvorby zasiahla normalizácia a cenzúra 70. a 80. rokov. Otec prešiel asi tridsiatimi zákazmi, v istom období všetko, čo vytvoril, bolo stiahnuté, zakázané, zoškrtané, prestrihané. Najviac ho zasiahlo zatvorenie Divadla na korze v roku 1970 (činoherný súbor bol zrušený až v roku 1971, ale L+S museli z divadla odísť už skôr). Odvtedy sa už nikdy netešil na divadelnú sezónu. Určite ho tiež veľmi zasiahlo zakázanie televíznej a rozhlasovej relácie Bumerang (jedna v 1970., druhá v 1984.), zrušenie premiéry Náš priateľ René, zrušenie premiéry inscenácie Ján Roháč uvádí v roku 1972 pre pražskú Kotvu (tieto zákazy prišli pár dní, respektíve deň pred premiérou, hry už boli naskúšané a mali predpremiéru). Otravovala ho silná cenzúra Ktosi je za dverami, až to nakoniec nevydržal a položil to. V 70. rokoch nemohol tvoriť, a tak napríklad Karel Gott (ale aj iní) ho podržali a nechali ho napísať texty (pre Karla Gotta písal scenár k jeho koncertným vystúpeniam), uviedli to pod svojim menom a dali mu peniaze. A tak ďalej, a tak ďalej… Určite ho ale najviac zasiahlo zatvorenie divadla, o tom niet debaty. Som rada, že sa nakoniec kruh uzatvoril a mal zase svoje vlastné divadlo, L+S. Hoci nadšenie z mladých rokov tam už prítomné nebolo.
Čo zo svojich hodnôt, postojov či postrehov vám odovzdal doma, „zo svojho gauča“?
Myslím, že nám odovzdal akýsi nadhľad a pokoj, silné demokratické cítenie, schopnosť veci smrteľne neprežívať. Vedieť sa postaviť za svoj názor, ale láskavo prijímať aj názory či hlúposti druhých. Mali sme so sestrou veľké šťastie, že nás otec vždy podržal a vždy nám dal pocit, že sme najúžasnejšie na svete. Aj keby to just nebola objektívna pravda, mala som vždy pocit, že preňho to pravda bola.
