Sám rezbár Jaroslav Beneš pôsobí, ako by vyskočil zo starého obrazu či z nejakej rozprávky. Priam čarodejník. Vek by som mu neuhádla, no pri pátraní na internete zistím, že sa narodil v roku 1959 v Šumperku. Od detstva miloval drevo, veľkú časť života strávil v neďalekom mestečku Mohelnice, kde navštevoval modelársky krúžok a vytvoril si svoj prvý malý betlehem.
V Mohelnici s necelými desaťtisíc obyvateľmi totiž v miestnom Kostole sv. Tomáša Becketa z Canterbury majú tiež unikátny betlehem plný pohyblivých postavičiek a fascinujúcich stavieb. Od 60. rokov ho tam vyrezával ľudový rezbár s pôvabným menom Josef Nedomlel (1909 – 1990) zo Starého Města u Bruntálu.
Foto: Pavol Urbánek
Vytvoril rôzne drobné kaplnky a zvoničky z Bruntálska, jasličky s Ježiškom, veterný aj vodný mlyn, ale aj obrie makety hradov Karlštejn a Bouzov. Kto do mrazivo studeného kostola v Mohelnici zavíta dnes, uvidí v betleheme svietiť aj hrádok Mírov, z ktorého je dnes väzenie, odkiaľ ušiel vrah Kájinek, bývalú rozhľadňu na Praděde, olomoucký Svatý Kopeček, ale aj olomouckú Katedrálu sv. Václava a arcibiskupstvo.
Čítajte viac Na palube Márie Terézie v Olomouci ponúknu aj najstaršiu českú detektívku: Kto zavraždil Václava III.?
Jeden z miestnych oduševnených farníkov záujemcom rád porozpráva, ako od smrti starého rezbára v roku 1990 v otcovom diele pokračuje jeho syn František. Ten vraj vyrezal všetky pohyblivé remeslá a kto chce odlíšiť prácu otca od syna, má si všímať odlišný štýl a inú farbu figúrok z lipového dreva. A tak žasneme nad deduškom s babičkou sediacimi na lavičke pod lipou, ako hýbu hlavami, nad dvomi chasníkmi, ktorí režú drevo oblúkovou pílou a jednému sa pritom aj otvárajú ústa.
V debnárstve a pivovare sa pohybuje osem postavičiek, vo vodnom hámri pracujú štyria kováči, štvorica ďalších priváža na tragačoch do veterného mlyna vrecia s obilím. A akési vrece nesie vpredu v betleheme na chrbte aj veľký slon. Pri jasličkách sa Ježiškovi klania Antonín Brus, veľmajster rádu krížovníkov, ktorí kedysi vlastnili hrad Bouzov. Neskôr bol aj prvý pražský arcibiskup, preto je nasvietený, že bol šéfom nad Bouzovom, prízvukuje farník. Samozrejme, nechýba ani patrón mohelnického kostola Tomáš Becket.
Foto: Katarína Sedláková
Ale vráťme sa z Mohelnice štyri kilometre späť do Loštíc, preslávených výrobou olomouckých syrčekov (tu im vravia tvarůžky, firma A. W. ich vyrába už od roku 1876, a olomoucké sa im vraví preto, že ich ľudia z Loštíc chodili predávať do Olomouca vzdialeného pol hodiny cesty).
Loštice majú síce len dvetisíc obyvateľov, ale už v 14. storočí ich označovali za mestečko. Práve tu má rezbár Beneš svoju dielňu, ktorej návšteva je odporúčaná v rubrike turistických atrakcií spolu s Múzeom olomouckých tvarůžkov. Kto sem príde, pochopí, že Beneš tromfol mohelnický betlehem na celej čiare.
Foto: Katarína Sedláková
Syrčeky pre surikatu
Len čo vstúpime do Benešovej rezbárskej ríše, ako hlása nápis na drevenom štíte, ucítime závan starých čias – jeho príbytok je preplnený všemožnými drevenými výtvormi. Pri dverách sa hrdo týči majestátna líška Bystrouška, ktorá v packách drží jaternicu, kúsok od nej má Beneš vystavenú vypchatú kunu, čo v labkách prezentuje – čo iné ako olomoucký tvarůžek.
Pod dielkom je rukou napísané: Kunďaba loštická. Rozhliadame sa v úžase už v predsieni, kým rezbár zo seba chrlí nezastaviteľný prúd slov. Rozpráva, ako mal divoké sny a podľa nich pracoval, napríklad sa mu snívalo, že má vyrezávať kríže. Potom preskočí na to, že keď sa prvýkrát rozviedol, vravel si, že už sa v živote nechce ženiť.
Najskôr nechápem súvislosť, no rezbár upozorní na obraz, kde je sám spodobnený v brnení a pod ním je fixkou dopísané: „Bojové tažení řezbáře Beneše před rozvodovým řízením.“ Rám vyhotovil on sám a hovorí k tomu: „Dal som sa vymaľovať tunajším maliarom Pavlom Zlínským. Vravím mu: Daj mi nejaký Rembrandtov oblek, aby to vyzeralo dobovo, že som v bojovom ťažení.“ Niekto zažartuje, že mladistvý Beneš na obraze vyzerá skôr ako princ Miroslav z Pyšnej princeznej. Beneša to nevyvedie z miery: „To bolo pred 40 rokmi, tak som si to zarámoval.“
Foto: Katarína Sedláková
A už sype z rukáva ďalšie historky, ktoré si vymýšľa ako na bežiacom páse. Rozpráva v pôvabnom hanáckom nárečí o babe, čo bola v Mexiku a do ruksaku jej tam vliezla surikata. Keď sa vrátila do Loštíc, zacítila surita lákavú vôňu, vbehla do obchodu a zožrala niekoľko balíčkov syrčekov. Ženy pišťali, kde sa taká potvora vzala, no predavač povedal: dievčatá, nekričte, no čo, tak je tu trochu zoologickej záhrady.
Potom surikata roztrhala ešte niekoľko balíčkov syrčekov, vyletela von a na fontáne zbadala kuny. Očuchali sa a „přímo před obchodem byla sólož“, teraz sa tu množia a sú z nich kunďaby – tak to vyzerá, keď sa surikata skríži s kunou lesnou, smeje sa. Návštevníci buď jeho svojský humor prijmú, alebo neveriacky krútia hlavou.
Kajínek áno, Gott nie
Nevedia, čo obzerať skôr – či vyrezávané znamenia zverokruhu, či majestátny drevený trón. A potom príde hlavná atrakcia – Loštický betlehem s tristo drobnými figúrkami v kúte Benešovej dielne. Vyučený stolár ho tvorí dlhé roky na poctu Lošticiam a Morave celkovo, každý rok sa betlehem rozrastie o nové figúrky. Vlani k spevákovi Karlovi Krylovi z Kroměríža, kubistickému maliarovi Emilovi Fillovi z Chropyně či hukvaldskému rodákovi, skladateľovi opery Příhody lišky Bystroušky Leošovi Janáčkovi pribudol aj zlínsky obuvnícky kráľ Tomáš Baťa a „kráľ Tvarůžek III.“ Jakub Oliverius.
Foto: Katarína Sedláková
"Ako malý chlapec som bol v českých Třebechoviciach pod Orebem, kde majú tiež slávny betlehem a jeho tvorca si doň vystrúhal svoju figúrku. Už však nikto nevedel, ako vyzeral, tak ja som sa to rozhodol urobiť inak – mám aj knihu s fotkami reálnych postáv, ktoré som vyrezal do betlehema, aby ľudia mohli posúdiť, či sa podobajú. Tu je napríklad Petr Bezruč, v ruke drží Slezské písně.
A kto je ten fotograf? No pán Galgonek z ČTK, on je z Olomouca a fotil ma. Kdesi ďalej je aj Jindra Štreit, ktorému pre zmenu z fotoaparátu vyletuje drobunký vyrezaný vtáčik. Postavička s korunkou je zlatník z Bouzova Michal Majer, ktorý mi robil niektoré doplnky na figúrky. A už spoznávame aj figúrku samotného rezbára Beneša, potom kráľa olomouckých syrčekov. V rukách drží syrčeky a na očiach má výrazné okuliare, že komusi pripomenie návrhára Karla Lagerfelda.
Beneš nás upozorní aj na veľkú namaľovanú postavu anjela strážneho nad figúrkami – je to rezbárova žena: „Tá tu vydržala so mnou 27 rokov, teraz už mi chodí len občas upratať.“ Rezbár tvrdí, že ho riadi vyššia moc, ktorá mu vnukne, čo má robiť. Raz napríklad vo sne videl svojho predka z čias renesancie so zlomeným mečom. Loštickí divadelníci mu venovali podobný vyradený kostým a rezbár tvrdí, že to berie tak, že nadväzuje na svojich predkov.
Ktosi si všimne postavičku, pred ktorou sú drobučké kliešte a zub. „Áno, to je môj osobný zubár, pochádza z Loštíc, tak má na to nárok. Mám to uňho lepšie, priznávam, ale zubár už vravel, že keby vedel, ako po ňom pôjde televízia, radšej by žiadnu figúrku nechcel. Žiadali od neho, aby sa tu dal s betlehemom nafotiť.“
Aj občas prídu ľudia, že by chceli mať figúrku v betleheme? „Stalo sa to, Pražáci sa napríklad pýtali, kde má figúrku Karel Gott. A ja na to: "Heleďte se, ja si Gotta veľmi vážim, na to, aký bol majster, bol veľmi skromný, podpisoval sa ľuďom, všetko viem, ale nemôže tu byť, lebo to je náš moravský a mestský betlehem. Gott nie je z Loštíc ani z Moravy,“ nekompromisne vraví rezbár. Dodáva, že tento betlehem je akási kronika, ktorá by tu po ňom mohla zostať.
Foto: Katarína Sedláková
„Loštický betlehem je jediný, ktorý má Kajínka na úteku z väznice. Ale veď sa to stalo tu na Morave, Mírov je kúsok. Keď som postavičku Kajínka vyrezal, chodili sem farári a sťažovali sa: takové zločinec a ty ho sem uděláš. Ale pozor, nie je medzi ostatnými tristo postavičkami, ale zlaňuje z vymaľovanej väznice Mírov, niekdajšieho biskupského poľovníckeho zámočku. Maličká postavička poukazuje na to, že sa to tu stalo, nerobím mu reklamu.“
Foto: Katarína Sedláková
Potom opisuje, ako mu celý nápad skrsol v hlave: „Ešte v tú noc, keď z Mírova zdrhol, som vzal dláto a vyrezal som figúrku Kajínka. Správa o nej sa rozletela do sveta a už tu u mňa bola aj televízia. Inak do mírovskej väznice som chodieval do poroty, keď väzni maľovali Rembrandtov. Oni sú veľmi šikovní, jazdil som tam s jedným maliarom, ja som hodnotil vyrezávané veci z dreva, bola to akási súťaž.“
Krst hoblinami
A hneď preskočí a rozpráva o tom, ako do betlehema vyrezal aj budovu mestského úradu a všetkých starostov, ktorých zažil – „to sú tí v talároch s kľúčmi od mesta.“ Pekná historka sa viaže aj k vlaňajšiemu prírastku, figúrke Tomáša Baťu. Milovník renesancie Beneš neznáša elektronickú komunikáciu, a tak napísal staromódne ručne papierový list hajtmanovi Zlínskeho kraja. Objasnil mu, že ho považuje za kráľa Zlínskeho kraja a keďže vyzeral ich obuvníckeho kráľa Baťu, pozval ho do Loštíc. Toho to zaujalo a skutočne prišiel.
Tu si tiež vypočul Benešovu historku, ako Tomáša Baťu zaúčal jeho otec do remesla a využíval všetky zvyšky kože. „Starý pán Baťa Tomášovi povedal, nech ušije topánočky pre bábiky, ktoré sa vtedy predávali bosé. On ušil trebárs 50 párov topánok. Raz mu vletel do dielne kocór a dobýval sa do topánky, akoby tušil, že to patrí na nohy. Tak sa toho chytili a starý pán prikázal synovi, aby ušil aj topánky na zadné nohy kocúrovi. Niektorí tomu príbehu veria, ale ja som si ten príbeh s Mikešom domyslel,“ smeje sa pod fúzy rezbár.
Foto: Katarína Sedláková
Dodáva, že keď do betlehema pribúdajú nové figúrky, dáva im občianske a posype ich hoblinami, lebo tu budú znova žiť a nezostarnú, ale ani neomladnú. Je tam aj Komenský, ktorého priezvisko je pravdepodobne odvodené od obce Komňa v okrese Uherské Hradiště, a hneď vedľa neho riaditeľ loštickej školy.
„Mám aj relikviár, kde sú veci od potomkov ľudí z betlehema – holiacu štetku od miestneho holiča, mydlo prvorepublikového zápasníka Gustáva Frištenského, kľúčik od šuplíka maliara Muchu, ktorý mi poslal jeho pravnuk. Ďalší maliar Max Švabinský je tu aj s násadou pera, ktorú poslal pravnuk z rodiny aj s manžetovým gombíkom.“
Komplikovanejšie to bolo len s autorom opery o líške Bystrouške Leošom Janáčkom. „Bol som na Hukvaldoch a pýtal som sa, či mi darujú po ňom nejakú drobnosť, napríklad šnúrky z topánok, ale nič mi nemohli nechať, lebo všetko už bolo zaevidované pod číslami. Vravím: niečo sa musí nájsť, lebo keď ho urobím ako figúrku, dávam mu tu nový život. Zrazu mi preblesklo hlavou: Nenasadil tu za života nejaký strom? Vraj hej, jabloň, ale už ju zrúbali. Vypýtal som si z nej polienko, ktoré už bolo dosť hnilé, ale našiel som dobrý kúsok a urobil som z neho husľový kľúč, ktorý Janáčkovi vychádza zo srdiečka. Je to dosť piplavá práca, v ruke ešte drží notový part na operu Příhody lišky Bystroušky.“
Frňák ako hrom
Niekomu chýba psychoanalytik Sigmund Freud, ktorý pochádzal z moravského Stříbra, no „na všetkých sa nedostalo,“ smeje sa. Zato je tu básnik Jiří Wolker, v ruke má srdiečko s číslom 24, lebo sa dožil len 24 rokov a v ruke drží sviečku, ktorá mu dohára.
Zaujíma ma, koľko majstrovi trvá vystružlikať jednu figúrku. "Ťažko odpovedať, závisí od toho, akú zložitú tvár má – na tej pokojne strávim aj tri týždne, telo už nie je taký problém. Prvá figúrka bol rybár. A najproblematickejšia postava? "Tuto pán Veselý, vedúci domu kultúry, ten nemal nič výrazné v tvári, žiadny väčší nos, nemal som sa čoho chytiť. Zato Filla, ten má frňák ako hrom.
Foto: Katarína Sedláková
A táto prsnatá dáma je majsterka v plávaní, v štýle prsia. Pýtal som sa jej, či by jej neprekážalo, ak zvýrazním prsia. Vraj v pohode. A našli ste vodníka? Sedí zelený na strome. Je tu aj miestna zakladateľka loštického baletu, ktorá vychovala veľa tanečníc, obšívala im rukáviky flitrami. Loštice sú malé mesto, ale držali sa tu vždy umelci – napríklad maliar Adolf Kašpar, ktorý ilustroval Babičku Boženy Němcovej…"
Foto: Katarína Sedláková
Majster by o svojom betleheme, ktorý tvorí od roku 1994, rozprával celé hodiny. Toľko času žiaľ nemáme, no zbadáme ešte na stene certifikát o vytvorení českého rekordu. Jaroslav Beneš vyrobil najmenší betlehem s vonkajšími rozmermi 31 × 52 × 12 mm. V ňom vydlabal jaskynku vysokú 22 mm a dlhú 41 mm, kde je postava Ježiška vysokého 7 mm, Jozefa a Márie a troch kráľov. Trvalo mu to štyri mesiace.
