Za čím je vám najviac ľúto z obdobia, keď ste boli kamionistom? Spomínate na tie časy často?
Veru často, ale nie je mi ľúto za ničím. Z kamiónovej dopravy som odišiel do predčasného dôchodku, nikto ma nenútil odísť. Mal som trojročný kamión v dobrom stave, na ktorom sa jazdilo bez väčších problémov. Mohol som zostať, ako väčšina mojich kolegov. Chcel som však už tráviť čas inak – na svojej záhrade, kde som práve dokončoval stavbu záhradnej chatky. Chcel som pestovať ovocné stromy, starať sa o vinohrad a robiť všetko, čo k záhrade patrí. To platí doteraz.
Ale predsa – šoférujete ešte?
Šoférujem osobné auto. Jazdím ním, keď idem do záhrady, takmer každý deň. Alebo do mesta, keď sa tam, keď treba, vyberiem.
Sadli by ste si za volant kamiónu? Aký by ste si vybrali?
Sadnúť si do kamiónu, to už asi nie. Ale len tak rekreačne, na kratšie trasy, to by som ešte skúsil. A aký kamión by som si vybral? V tom mám jasno, bolo by to Volvo F89, ktoré je vyobrazené aj na titulnej strane knihy. Boli to vozidlá na tú dobu, začiatok 80. rokov, po technickej stránke veľmi spoľahlivé. Pamätám si článok z novín z tých rokov, možno, že to bolo práve v denníku Pravda, kde sa písalo, že vodiči týchto kamiónov sa nemajú na čo sťažovať – sú to moderné kamióny, veľmi spoľahlivé. A to aj bola pravda. Tieto vozidlá mali napríklad chladničku na potraviny pre posádku vozidla. No doba veľmi pokročila – s dnešnou najnovšou technikou v doprave sa to porovnať nedá.
Foto: archív Renáty Rábekovej
Čo dnešným kamionistom závidíte a čo môžu oni závidieť vám?
Nič im nezávidím. Majú kvalitné kamióny, ale práca kamionistu je ťažká aj v tejto dobe. Nemenil by som s dnešnými kamionistami v žiadnom prípade. Hoci tá naša práca bola fyzicky náročnejšia, inak sme ale boli väčšinou v pohode. Takže nie je čo závidieť, každá doba má svoje pre aj proti. Terajší kamionisti by mi mohli akurát závidieť, že teraz som pánom svojho času.
Ako ste sa vlastne dostali za volant kamiónu? Boli ste vždy šoférom?
Na základnej vojenskej službe som bol šoférom, po návrate som pracoval ako strojár v Strojárskych závodoch v Dubnici. Ku kamiónu som sa dostal až neskôr. Najskôr som bol niekoľko rokov vodičom v autobusovej doprave. Cítil som však potrebu zmeny, ale chcel som zmeniť pracovisko v rámci závodu, vtedajšieho ČSAD (Česko-slovenská autobusová doprava) Nitra. Išiel som za pracovníkom nášho závodu, ktorý to mal na starosti. Práve potrebovali troch alebo štyroch vodičov na kamiónovú dopravu, tak mi to ponúkol. Bol som trocha zaskočený, ale ponuku som prijal. To bol len začiatok. K šoférovaniu kamiónu bolo potrebné urobiť ešte veľa krokov.
Foto: archív Renáty Rábekovej
Z knihy vieme, že ste na cestách zažili dobrodružstvá. Ale aj napätie, lebo hranice boli prísne. Tŕpli ste niekedy aj vy?
Celá kniha je zostavená z príbehov, ktoré som zažil na cestách po Európe ako vodič kamiónu. Dobrodružstvá sme zažívali často. Ale aj vážnejšie príbehy. Jeden z takých dramatických sa udial na colnici pri českom meste Dubí. V neďalekom vlakovom koľajisku sme našli vysileného a doráňaného asi štvorročného chlapca – Lukáška. Podarilo sa nám ho zachrániť krátko pred prichádzajúcim vlakom. Aj tento príbeh nájdu čitatelia v knihe. Niekedy aj návrat zo západných štátov na naše hranice bol dobrodružný. Často sa totiž nakúpilo o niečo viac, ako bol predpísaný limit – za socializmu si mohol človek v zahraničí nakúpiť tovar v maximálnej hodnote 300 Kčs – a už to bolo napínavé. Do tohto limitu sa zmestilo veľmi málo, iba nejaké drobnosti. Všetok nakúpený tovar musel byť zapísaný v takzvanom colnom prehlásení. Ak zapísaný tovar prevyšoval limit, platilo sa clo. Do prehlásenia sa teda niekedy človeku nechcelo zapísať všetko, ale v prípade, že colník našiel nezapísaný tovar, platila sa pokuta. Rodina alebo známi nás často žiadali napríklad o dovoz liekov, ktoré neboli u nás dostupné. Lieky sa k nám individuálne dovážať nemohli, ale občas sme ich priviezli. Väčšinou to na colnej kontrole prešlo.
Zablúdili ste niekedy s kamiónom?
Zablúdiť s kamiónom? To sa určite stane každému kamionistovi. Miest s rovnakým názvom je veľa, bolo treba si dávať pozor, aby cieľ súhlasil so smerovým číslom označeným na mape. Malé zablúdenie sa pritrafí, keď sa na to príde včas, tak je to v poriadku. Isteže, dnešní kamionisti to majú s GPS navigáciou veľmi zjednodušené. GPS má nesporne svoje výhody oproti klasickým papierovým mapám, ktoré sme používali my. Ale vždy sme si vedeli poradiť.
Foto: archív Renáty Rábekovej
Jeden čas boli kamióny v teréne dosť prepadávané lupičmi kvôli exkluzívnemu tovaru. Mali ste niekedy strach? Čo ste vozili vy?
Takéto prípady sa stávali po roku 1990. Napríklad v Rusku bolo možné parkovať hoci aj v noci na ktoromkoľvek parkovisku. Bolo to bezpečné. Po rozpade ZSSR sa situácia zmenila, hromadili sa prípady vykradnutých kamiónov. Nikto tam už neveril nikomu. S kamiónom bolo potrebné prísť najprv na policajnú stanicu v meste vykládky, kde sa kamión aj vyclil. Tam zároveň preverili cieľovú firmu a následne polícia kamión odprevadila až na miesto vykládky. V tej dobe začali v Rusku vznikať oplotené platené súkromné parkoviská, ktoré boli strážené ozbrojenou bezpečnostnou službou. Strach je súčasťou života, má ho každý zdravý človek. Niekedy sme mali obavy, ale zvykli sme si na to, patrilo to k našej práci. Ja som prevažne jazdil s chladiarenským kamiónom. Najčastejšie sme vozili potraviny do rôznych európskych štátov alebo prístavov. Spätné vyťaženie kamiónov bolo podobné. Väčšinou to bol tovar, ktorý bolo treba chladiť alebo udržiavať mu stabilnú teplotu, čo sa využívalo najmä v zimnej preprave. Boli situácie, keď bolo treba tovaru aj kúriť – napríklad pri preprave južného ovocia alebo kvetov.
Máte z toho obdobia kamarátov? Sú všetci kamionisti na cestách k sebe priateľskí?
Dodnes mám priateľov z „kamiónky“. Táto tvrdá práca ľudí spája, v zahraničí sme boli často odkázaní jeden na druhého. Mobily ani internet vtedy neexistovali. V prípade nejakého problému, poruchy vozidla alebo choroby vodiča sme sa mohli skontaktovať s delegátom firmy ČESMAD, ktorá mala zastúpenie vo väčšine štátov Európy. Nie všetci kamionisti sú na cestách k sebe priateľskí, ale väčšina určite áno. S niektorými kolegami sme zostali kamaráti aj po odchode do dôchodku. Donedávna sme sa stretávali pravidelne každý rok. Máme na to obdobie pekné spomienky. Pekné bolo napríklad, ako sme sa zdravili. Bolo zvykom kamionistov pri stretávaní na ceste pozdraviť sa s oprotiidúcim kamiónom zdvihnutím ľavej ruky na pozdrav, či sme sa poznali (my sme boli z kamiónovej dopravy pre závody ČSAD) alebo nie. Bolo to veľmi sympatické gesto, neviem, či to funguje aj teraz.
Čítajte viac Za volantom kamióna po Európe, ktorá už nie je. Čo zažil za socializmu tirák Jozef Rábek
Aký je život kamionistu po stránke spoločenskej? Je vôbec niekedy doma?
Spoločenský život si kamionista veľmi neužije, je to práca na celý týždeň. Pri dlhších cestách sme boli preč z domu aj cez víkendy. Ale boli aj chvíle oddychu.
A na cestách ste sa bavili? Kde ste spávali?
Väčšinou sme spávali v kamióne, ale využívali sme aj hotelové ubytovanie. V Hamburgu mala Československá plavba labsko-oderská (ČSPLO) natrvalo zakotvenú loď, volala sa Kultúrna loď. Dalo sa tam ubytovať, bola tam reštaurácia s našimi jedlami, ktorú sme tiež využívali. Veľa jedla z domu sme si, najmä v lete, nemohli zobrať, aj keď už mnoho kamiónov malo príručnú chladničku. Pri tranzite cez vtedajšie Československo a bývalú NDR (tzv. východné Nemecko) sme sa stravovali aj v reštauráciách, tam to bolo cenovo prístupné.
Aké darčeky ste nosili rodine a známym zo Západu za socializmu?
Reagovali sme na rôzne požiadavky. Najčastejšie to boli rifle, tie chcel skoro každý, keďže u nás boli nedostatkovým tovarom. Ale aj rôzne iné veci, ktoré boli vtedy, v 80. rokoch, v móde a u nás ich nebolo dostať. Najmä módne oblečenie a doplnky, drobná elektronika – walkmany, autorádiá.
Foto: archív Renáty Rábekovej
Bola to dobre platená profesia? Mali ste spoločenskú vážnosť? Neprekážalo, že ste nosili uniformu?
Práca kamionistu bola za socializmu ohodnotená dobre, určite sa nikto nesťažoval. O túto prácu bol teda veľký záujem, aj keď vtedajšie kritériá na prijatie boli náročné. Myslím si, že naša práca bola vážená. S povinnosťou nosiť uniformu som nemal ťažkosti. Či ju naozaj nosíme, sa „námatkovo“ kontrolovalo na hraničných priechodoch. Jeden z príbehov v mojej knihe sa týka aj takejto kontroly – a dopadol vtipne. Vďaka uniforme sme boli ľahko rozpoznateľní. Občas nám priniesla aj výhody – napríklad pri vybavovaní víz v Macedónsku sme mali prednosť v rade čakajúcich. Naše uniformy veľmi oceňovali najmä nemeckí colníci a policajti. V uniformách, dokonca s kravatou, jazdili v tom čase iba československí kamionisti!
Brali ste niekedy na cesty aj rodinu? Bolo v kamióne dosť miesta?
Do roku 1990 to bolo zakázané, s rodinou sme v kamióne cestovať nemohli. Po zmene režimu veľa kolegov občas využilo služobnú cestu aj na cestu s niekým z rodiny. Kabína kamióna bola uspôsobená pre dve osoby v posádke. Boli tam dve pohodlné postele nad sebou. Miesta v kamióne nie je veľa, ale keď je poriadok, dá sa v ňom fungovať.
Čítajte viac Spiš, mýtické bytosti a vôňa vidieka. To je Biele mesto Dominiky Sakmárovej
Ako sa na vás pozerali na Západe? Cítili ste sa tam dobre alebo ako od macochy?
Bolo to rôznorodé. Napríklad Nemci sú voči cudzincom dosť odmeraní. Všade platí, že každý človek je iný. Aj na vykládkach sme natrafili na ľudí, s ktorými sme si porozumeli, s niektorými menej. Veľa takýchto príbehov opisujem aj v knihe. Holanďania sú kamarátski ľudia. Kráčate v malom meste po chodníku, pán práve kosí trávnik, pozdravíte, on na pozdrav odpovie. Zaujíma sa, odkiaľ ste, a po krátkom rozhovore vás pozve k sebe domov na kávu. To sa nestáva všade. Niekedy som mal pocit, že nás z východného bloku považujú za niečo menej, ale to neplatí v každom štáte západnej Európy. A v Holandsku vôbec nie.
Zmenili sa od vašich čias cesty, pravidlá či samotní šoféri?
Isteže sa vybudovalo veľa nových ciest, u nás, aj v Európe. V západných štátoch a hlavne v Nemecku boli kvalitné cesty a diaľnice aj v 80. rokoch, dobre udržované aj v zimnom období. Pravidlá sa nezmenili, možno až na malé zmeny. V Anglicku a niektorých štátoch Európy sa jazdí stále vľavo, vo väčšine Európy vpravo.
Akú odozvu má vaša kniha? Píšete ďalšiu?
Odozva je dobrá, prvé vydanie sa vypredalo. Keďže bol o ňu stále záujem, urobili sme malú dotlač, už je opäť v predaji. Kniha si našla fanúšikov aj na sociálnych sieťach. Vytvorili sme k nej stránku na facebooku – Kamiónom po Európe za socializmu, kde budú postupne pribúdať krátke príbehy, ktoré sa už do knihy nevošli. Ďalšiu knihu sa totiž písať nechystám.
