Vianoce na tiesňovej linke 155. Ako na Štedrý deň zachraňovali malého Maxa

Dám vám hádanku. Nevidno ich, ale keď ide o život, všetci sa na nich obraciame. Kto je to? Poviete si, že odpoveď je jednoduchá. Predsa záchranári. Ste však na veľkom omyle. Tým nenápadným, neviditeľným, ale napriek tomu najdôležitejším článkom v reťazi prežitia a záchrany pacienta sú operátori tiesňovej linky záchrannej zdravotnej služby. Sú tu po celý čas, aj v okamihu, keď čítate tieto riadky.

24.12.2024 07:00
dieťa, Foto:
Stačí chvíľka nepozornosti a prihodí sa úraz.
debata

Pracujú nepretržite, pretože šťastie je vrtkavé a osud nevyspytateľný. Aj teraz určite niekto volá a potrebuje pomoc. A oni sú tu, aby poradili, čo treba robiť do príchodu záchranky. Budú s vami na linke, kým záchranári neprídu.

Michal pozrie na hodinky a prevráti oči. Ešte viac ako tri hodiny do konca služby. Telefóny vyzváňali od rána, bolo rušno ako na arabskom trhovisku. Našťastie, poobede peklo ustalo. Vždy je to na Štedrý deň podobné. Prečo ľudia hovoria o sviatkoch pokoja, keď o tichu či láske k blížnemu nechyrovať? Všetci sa niekam ponáhľajú, niečo naháňajú. Aj dnes, plné obchody akoby mal nastať koniec sveta. Nečudo, že pod vplyvom stresu a negatívnych emócií majú problémy.

Prečo Slávka zasa pozvala na Vianoce svojich rodičov! Vedela predsa, že mám službu. Vraj, mama mi pomôže a keď prídeš, všetko bude pripravené. Máš ho vidieť. Svokra bude od dverí na mňa zazerať a všetko komentovať. Raz, aspoň raz by som chcel tráviť Štedrý večer v kruhu svojej rodiny. Posadiť sa k stolu, spoločne sa pomodliť, vychutnať si pokrm bez poznámok a potom sledovať radosť detí pri rozbaľovaní darčekov. Mal som to napísať Ježiškovi. Že mi to nenapadlo skôr!

Zo zamyslenia ho vytrhne Anka. Položí pred neho šálku kávy a pod nos mu strčí škatuľu medovníkov.

„Vyber si ku káve a nech ti chutí,“ povie s úsmevom. „Mal by sa držať pôst do večera,“ zahundre Michal, ale načiahne ruku a vyberá si veľkého perníkového snehuliaka.

„Nemrač sa, budeš mať vrásky. A služba sa predsa o chvíľu končí.“ Na odpoveď nečaká a presunie sa k vedľajšiemu operátorskému pultu, aby ponúkla aj ostatných kolegov. Michal mávne rukou s gestom „škoda reči“ a schuti zahryzne do hlavy snehuliaka. Cesto mäkké, voňavé, perníky dobre odstáte. Hneď má lepšiu náladu.

Cŕŕŕŕn-cŕŕŕŕn.

Telefón na stole zvoní, Michal má plné ústa medovníka, chce rýchlo prehltnúť, aby mohol zdvihnúť telefón a komunikovať s volajúcim. Nedarí sa, a tak siahne po šálke, ktorú má nablízku a vyleje obsah do svojich úst. Okamžite pochopí chybu, ktorú spravil. V šálke bola čerstvo zaliata káva. Ústa má ako v ohni. Zalapá po dychu, potom nádych a medovník mizne v útrobách jeho tela.

Operátori tiesňovej linky 155 sú v pohotovosti... Foto: SHUTTERSTOCK
doktor, Vianoce Operátori tiesňovej linky 155 sú v pohotovosti aj na Štedrý deň.

Cŕŕŕŕn-cŕŕŕŕn.

Telefón stále vyzváňa. Michal zrazu má pocit, že akosi naliehavejšie ako inokedy. Nikdy si to nevšimol. Niekto má väčší problém, ako sú jeho popálené ústa. Ruka vyletí a stláča tlačidlo „Prijať hovor“. Nasadí si náhlavovú súpravu, ruky potrebuje mať voľné, aby mohol rýchlo napísať všetky potrebné údaje do počítača.

„Tiesňová linka,“ nestihne dokončiť povinnú hlásku, ktorú majú predpísanú v rámci firemnej kultúry. Volajúci by mal vedieť, kam sa dovolal.

„Moje dieťa! Pomôžte, prosím!“ z druhej strany vydesený ženský hlas ho preruší svojou intenzitou a naliehavosťou, až ho to zarazí. Máločo ho zaskočí, ale v tom hlase sú všetky emócie strachu a hrôzy. Nevie, čo ju tak vystrašilo.

„Haló! Pomôžte, ale rýchlo,“ hlas naberá na intenzite.

„Pani! Pani, upokojte sa a povedzte mi, čo sa stalo,“ zareaguje na volanie. Tuší, že sa stalo niečo vážne, ale ešte nevie čo. Ani komu. A hlavne, kde sa to stalo.

„MOJE DIEŤA!“ zúfalý hlas ženy nedáva odpovede na základné otázky, ktoré potrebuje operátor vedieť, aby mohol vyslať pomoc a poskytnúť inštrukcie do príchodu záchranky.

„Pani, potrebujem vedieť, odkiaľ voláte a čo sa stalo. Záchranku k vám pošleme,“ snaží sa ju upokojiť ubezpečením o vyslaní pomoci. Väčšinou to zaberá a volajúci začnú spolupracovať.

„Prosím, pomôžte,“ hlas sa zrazu zlomí a posledné slová sú vyslovené šepotom. V pozadí sa ozýva detský plač. Trhá mu to uši. Nemá rád, keď deti plačú.

Bolesť v ústach poľavila. Skoro na ňu zabudol, len pri rozprávaní cíti obarený jazyk a podnebie. To však nie je v tejto chvíli podstatné. Niekto je na tom oveľa horšie.

Michal chápe zložitosť situácie, teoretici, čo nikdy nesedeli na tiesňovej linke, im rozprávajú o prvkoch krízovej intervencie pri vedení hovoru, majú na to schémy a dobre sa to počúva. No každé volanie na tiesňovú linku je iné, špecifické. Nedá sa naň nikdy vopred pripraviť. Operátor musí promptne reagovať na vzniknutú situáciu. Použiť slovnú ekvilibristiku a čo najrýchlejšie sa naladiť na rovnakú vlnovú dĺžku s volajúcim. Obom ide predsa o to isté, obaja chcú pomôcť. Musia preto kooperovať.

„Pani, potrebujem vedieť, ako sa volá vaše dieťa!“ povie dôrazne.

Odpoveďou mu je detský plač a ženské vzlyky. Tu sa končí všetka „sranda“. Vôbec nemá predstavu, čo sa stalo, a teda ani nevie, ako môže pomôcť. Už aby bola zavedená telemedicína a aj operátori mohli mať priamy vizuálny kontakt s volajúcimi, potom by sa vyriešilo veľa komunikačných zlyhaní a mohli by okamžite vedieť poradiť. Musí zmeniť prístup, je mu to úplne jasné, lebo toto nikam nevedie. Postaví sa a skríkne do telefónu.

„Pani! Okamžite mi povedzte, ako sa volá dieťa!“

Ženské vzlyky zrazu prestanú, len detský plač sa ozýva naďalej. „Max. Maximilián,“ dostane odpoveď. Zabralo to. Direktívny tón a stručné jasné otázky niekedy môžu byť prospešné, tak ich to učili v rámci krízovej intervencie psychológovia. Keby tušili, ako neznáša krik a direktívu.

„A koľko má rokov?“ dôležitá otázka. Nie je dieťa ako dieťa. Niekedy rodičia, keď volajú, nazývajú deťmi aj tridsaťročných potomkov. Potom z toho môžu vzniknúť bizarné situácie. Tento prípad to však nebude, dieťa má necelý rok a pol.

„A čo sa stalo Maxovi?“ vyzvedá. Pokiaľ ten detský úpenlivý plač patrí Maxovi, je dobre. Teda relatívne, lebo je to plač plný bolesti a utrpenia. Horšie by však bolo ticho. Resuscitovať dieťa na Vianoce sa mu vonkoncom nechce.

„Vylial na seba čaj,“ poslušne odpovie matka.

Obaril sa čajom. Aký paradox. Dvaja pacienti na jednej linke. On má obarený jazyk a ústa a Max pánbohvie čo. Dieťa nie je zdrobnenina dospelého. Pomery pri obarení sa inak percentuálne prepočítavajú.

„Koľko bolo toho čaju a kde sa mu vylial?“ Vie, že aj jedna plná šálka čaju na detskom telíčku môže mať vážne následky.

„Asi liter. Zaliala som do džbánu a postavila na stôl. Maxík potiahol obrus a všetok sa vylial na hlavu a telíčko,“ odpovie a znova sa rozplače.

„A do prdele,“ v duchu zakľaje Michal. Liter čaju? S takou náložou nepočítal. Chápe plač malého Maxa.

„No nič, ideme na to.“

„Pani, dosť bolo plakania. Max potrebuje vašu pomoc. A to ihneď!“ zavelí hlasom, ktorému sa neodporuje. „Takže, okamžite všetky šaty z Maxa dole. Rozumeli ste?“

„Áno,“ počuje odpoveď, akú chcel. Matka začala spolupracovať a to je dobré. Uvedomí si, že po celý čas sa na neho upiera niekoľko párov očí. Môže za to jeho zvýšený hlas. Prekryje rukou mikrofón na náhlavovej súprave a povie smerom ku kolegom: „Aktivujte vrtuľník. Obarené malé dieťa.“

Kolegovia prikývnu. Vidí, ako Anka vytáča číslo. Spája sa s vrtuľníkovou záchrannou službou a oznamuje im, že o chvíľu poletia.

„Pani, rýchlo vezmite Maxa na ruky a utekáme spolu do kúpeľne. A ešte mi rýchlo povedzte, kde sa nachádzate. Záchranku hneď posielame.“

Počuje dupot nôh, detský plač a do toho mu matka diktuje adresu. Znovu prekryje rukou mikrofón a zakričí na sálu: „Mám adresu. Posielajte záchranku aj vrtuľník.“

„Ste v kúpeľni?“ overuje si aktuálnu polohu matky s dieťaťom. Nečaká na odpoveď, obarené miesta sa musia začať chladiť a mali by sa až do príchodu záchranky.

„Dajte Maxa do vane a pustite na neho studenú sprchu. Potrebujeme chladiť miesta, kde sa na neho vylial čaj. Rozumiete?“

Odpoveď zaniká v šume tečúcej vody a detského plaču. Chudáčik Max, takto trpieť. Najprv vriace a teraz ľadové. Ale inak to nejde. Musí vydržať a Michal tiež. Detský plač mu rezonuje v ušiach a trhá bubienky.

„Pani, dajte telefón na reproduktor. Záchranka už smeruje k vám. Nebojte sa, budem s vami, pokiaľ nepríde.“

Predpokladá, že matka splnila jeho príkaz, a tak si spokojne sadá. Detský plač a hukot vody sú zreteľnejšie. Uvelebí sa v kresle a pozrie na monitor. Sleduje pohyb záchranky a vie, že za chvíľku vzlietne aj vrtuľník.

„Ahoj Max. Som ujo z tiesňovej linky a chcem ti pomôcť,“ prihovorí sa k Maxovi a pokračuje. „Viem, že to veľmi bolí. Tečie na teba studená voda. Pokojne plač, to je dobré. Ani mne by sa nepáčilo stáť pod sprchou, ale musíš byť statočný. Maminka ti chce pomôcť a ja tiež.“

Jeho hlas je mäkký, upokojujúci. Maxov plač ustáva a Michal pokračuje vo svojom monológu, do ktorého vloží občas otázku. Nečaká odpoveď dieťaťa, ale od matky. A ona mu dopĺňa chýbajúce články mozaiky. Max ostal s mamičkou pripravovať večeru. Otecko išiel so starším bračekom na prechádzku. Mamička chytila paniku.

Michal sa spokojne usmieva. Všetko sa dá riešiť aj bez kriku. Skontroluje polohu záchranky. Ešte pár minút a sú tam.

Pokračuje v rozprávaní. O tom, ako si popálil jazyk kávou a strašne ho to bolelo. Ako spadol z bicykla a odrel si koleno. Že o chvíľu prídu záchranári a všetko bude dobré. „Niekto zvoní,“ povie matka. Zvonenie zaniká v šume tečúcej sprchy. Pozrie na monitor. Záchranka stojí pred domom. „Vezmite Maxa na ruky a choďte im otvoriť. To sú záchranári.“

Spojenie sa preruší. Koniec hovoru.

„Ty brďo. S obarenou hubou riešiť obarené dieťa, tomu sa povie paradox života. Akurát, že Max poletí vrtuľníkom do Bratislavy a ja pôjdem autom domov,“ zhrnie stručne celý hovor a vstáva od svojho pultu. Musí ísť do kuchynky napiť sa studenej vody. Jazyk ho páli stále a schladiť si zaslúži aj on. Je predsa jeho pracovným nástrojom a bude ho ešte do konca služby potrebovať.

Vonku je už tma. Ruch pod oknami Krajského operačného strediska záchrannej zdravotnej služby ustal, ľudia zasadli k štedrovečerným stolom, telefóny zmĺkli. Dočasne. Pomaly sa blíži čas výmeny. Čas, keď sa operátori z dennej zmeny zbalia, zaprajú si s kolegami šťastné a veselé a potom sa rýchlo presunú k rodinám. Aby si mohli aj oni vychutnať tieto sviatky.

„Mišo, mám niekoho na drôte. Chce s tebou hovoriť,“ zakričí na celú sálu Miro s telefónom v ruke. Nečaká na odpoveď, prikladá si ho k tvári a dopovie: „Počkajte, prepojím vás.“

Michal prevráti oči, všetko má pobalené, výmena by tu mala byť každú chvíľu. Tak ešte jeden hovor vybavím, čo iné mi ostáva, povzdychne si v duchu a sadá na svoje miesto.

Cŕŕŕŕn. Ozve sa zvonenie a Michal mu nedá šancu zazvoniť druhý raz. Drží v ruke telefón a odrecituje naučenú repliku.

„Tiesňová linka záchrannej zdravotnej služby. Ako vám môžem pomôcť?“

„Dobrý deň, tu je Maxov otec,“ ozve sa z druhej strany a Michal ostane zaskočený. Toto nečakal. „Toho Maxa, ktorému ste dnes pomáhali. Manželka mi všetko povedala a nevedela si vás vynachváliť. Nevedela, čo má robiť a bola zúfalá. Vy ste vniesli do všetkého pokoj a poriadok. Povedala mi, ako ste jej radili a usmerňovali ju. Aj ako ste spolu sprchovali Maxa a on vás počúval a prestal plakať.“

„Robil som iba svoju prácu, nič iné sa nedalo,“ vyjachtá zo seba Michal.

„My sme boli so Sebastiánom na prechádzke. Mobil som zabudol doma a keď sme sa vrátili, manželka uplakaná a Maxa nikde. Trvalo mi nejaký čas, kým som ju upokojil a dozvedel sa, čo sa stalo. Teraz som si zbalil veci a idem do Bratislavy za ním. Nikto by na Vianoce nemal byť sám.“

„A Max? Max sa má ako?“ nedá Michalovi sa neopýtať.

„Dobre. Rozsah obarenia je veľký, ale ako mi povedali na popáleninovom centre, bude to dobré. A že bolo všetko perfektne zorganizované. Ďakujem vám za to, čo robíte. Nielen za Maxa, ale za všetkých. Ste správni ľudia na správnom mieste.“

„Ďakujem,“ zmôže sa len na jednoduchú odpoveď. Toto naozaj nečakal. Nestáva sa to často, skôr výnimočne. Za tých jedenásť rokov je to prvýkrát, krajší darček na Vianoce dostať nemohol.

„A aby som nezabudol. Šťastné a veselé Vianoce!“ rozlúči sa s ním Maxov otec.

„Šťastné a veselé aj vám,“ odpovie a dodá: „ Aj Maxovi.“

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #záchranári #tiesňová linka #Vianoce #záchrana života