Nie som exhibicionistický typ. Predstava ako vystupujem pred množstvom ľudí na námestí, mi dlho vyrábala zimomriavky. Nakoniec som skonštatovala, že je to „sranda“, najmä keď som zo „zálohy“ sledovala reakcie ľudí.
V predstavení Platea sme my herci a herečky súčasťou ľudí na ulici a nikto netuší, že budeme o chvíľu vystupovať. Stála som v Nitre na pešej zóne, sukňu z farebného igelitu som mala ukrytú pod kabátom a v ruke som držala nákupnú tašku. Vyzerala som ako bežná žena idúca z nákupu. Herec Anton odštartoval predstavenie „predajom“ pouličného časopisu. Dve staršie ženy stojace vedľa mňa, to relatívne nahlas komentovali. Jedna sa pohoršovala, prečo na tomto mieste vôbec predáva, druhá ho podozrievala, že je opitý.
Neviem, ako sa zatvárili, keď som v istom okamihu vybehla k Antonovi a predviedla paródiu akrobatického vystúpenia na stoličke. Nevidím dobre do diaľky. Viem len, že chvíľu trvalo, kým ľudia pochopili, že Anton teraz nie je predajca, ale silák podopierajúci obrovskú stoličku, Jelka sa premenila na krotiteľku plyšových zvierat, z Mongiho sa vykľul nešikovný žonglér na chodúľoch a z postihnutej Denisy sa stala obrovská torta.
Čaro divadla zafungovalo. Simsalabim a diváci sa zmenili. Prestali sa mračiť a niektorí nám dokonca tlieskali. Tak sme vlastne zažili premeny dve. Z bezďákov sa stali akrobati a z ufrfľaných, podozrievavých chodcov, usmievavé tolerantné osoby.
