Situácia obdobných kultúrnych inštitúcií na Slovensku nie je radostnejšia. Rôzne organizácie a spolky už dávno stratili kontakt so živou kultúrou a vlastne ani nič spoločné s ňou mať nechcú. Fungujú formálne, zavŕtané v minulosti a na ich čelo sa derú pofidérne a často fatálne neschopné osoby. Na verejnosť prenikajú len tragikomické informácie o samoprideľovaní štipendií, stratených pokladoch a iné veselosti. To im však nebráni naďalej odčerpávať financie z už aj tak skromných štátnych prostriedkov na kultúru a míňať zvyšky majetku, ktorý im zostal z minulej éry. Sú to vlastne takí zombíci, stále vyhladovaní, prežívajúci v rozklade z hrozivej zotrvačnosti.
Potom sú tu ľudia, ktorí neváhajú vrážať do vydávania knižiek, inscenovania divadelných hier či inštalovania výstav vlastné peniaze a čas a vytvárať komunity autentickej kultúry, aj keď sú čoraz unavenejší a frustrovanejší. Pôsobia ako také guerillové jednotky, konfrontované s ignoranciou zo strany štátnych úradníkov a pospolitého ľudu, ktorému postačia chlieb a hry. Vyzerá to tak, že sme v našej kultúre tam, kde sme boli pred 23 rokmi, ba čo viac, pre 100 rokmi. Živé zmysluplné aktivity prežívajú vďaka obetavému a vlastne aj tvrdohlavému úsiliu nadšencov. Vďaka aspoň za to.
