Raz som sa rozprával s redaktorkou Devínu na tému akéhosi odvysielaného nepodarku a ona mi dosť podráždene odpovedala, že nie je platená za to, aby tú stanicu ešte i počúvala. Dotyčná tam už (našťastie) dávno nepracuje, no ja si na ten rozhovor často spomeniem.
Keď sa pred rokmi začala stanica Devín postupne meniť, prichádzali noví ľudia a nové nápady, veľmi som sa potešil. Už to nebolo napríklad len nudné prehrávanie (vážnej) hudby, ktoré malo možno ešte zmysel v čase, keď výber dostupných nahrávok bol obmedzený, ale objavili sa i redaktori schopní skvele o hudbe hovoriť. Pribudli nové formáty, zvlášť diskusie či kultúrny servis. Rádio ožilo.
To, čo však teraz tiež pribudlo, je vpád úplného amaterizmu, za ktorý by sa hanbilo aj študentské internátne rádio. Čiastočne na úrovni niektorých nových redaktorov diskusných relácií, ale tí sa azda naučia (pripraviť sa, viesť diskusiu a podobne). O kus viac amaterizmu – na úrovni organizácie vysielania, keď také elementárnosti, ako odhlásenie relácie, upozornenie, že ide o roky starú nahrávku (a teda niektoré vecné informácie sú už dávno neaktuálne), nemá zrejme kto naučiť a kontrolovať.
Samotný web rozhlasu je hotové zúfalstvo – až na ojedinelé výnimky obsahuje minimum informácii o jednotlivých reláciách, ťažko sa v ňom hľadá čo i len program (prekvapivo je pod Programová štruktúra) a navyše s jeho dodržiavaním si tiež nikto tuším nerobí ťažkú hlavu. Ak za socíku bol večne problém s kvalitou signálu, nezdá sa, že by to bolo vyriešené – hoci samotné náklady na vysielanie sú zlomkom celkového rozpočtu, napríklad v bratislavskej Petržalke má kvalitnejší signál kdejaké ukričané privátne rádio. A to ani nehovoriac o výpadkoch vo vysielaní, keď nedávno trvalo i dobrých desať hodín, kým si niekto v rádiu všimol, že „ktosi kdesi sedí na kábli“.
Toto všetko píšem preto, lebo veľmi fandím rádiu Devín. Ako každé kultúrne rádio, neoslňuje číslami počúvanosti. No i z nich je jasné, že má viac adresátov ako ktorýkoľvek slovenský spisovateľ, divadelník, či výtvarník. Frustrácia nemusí byť na mieste. Keď chcem čosi vedieť o našej kultúre, nemám čo iné počúvať. Na jednej strane si uvedomujem, že trpí na nedostatok peňazí. I tu platí, že keď dáme verejnej inštitúcii len 80 percent toho, čo potrebuje, potom sa zbytočne čudujeme, že výsledok je len polovičný, ak nie tretinový. Ale je to i o manažmente. Ten vie motivovať alebo aj naopak. Vie rádio sprofesionálniť alebo aj naopak. Som zvedavý, koho odhady naplní nový riaditeľ mediálneho kolosu, ktorý prišiel z prostredia, čo svojimi reláciami, povedané s ministrom kultúry, idiotizuje spoločnosť. Zatiaľ sú to odhady pesimistov.
