Pri príležitosti tohto jubilea sme dostali pozvanie od kolegov z rozhlasu, aby sme si atraktívnu budovu prešli a dozvedeli sa viac o tom, ako to dnes v pyramíde vyzerá a čím Slovenský rozhlas žije. Po budove nás sprevádzal známy „dopravný“ redaktor Ľuboš Kasala, ktorý je v rozhlase ako doma.
Zaviedol nás skoro až na strechu budovy aj do jej podzemných útrob, kde sme videli základy i detaily ikonickej stavby. Má nielen zvláštny tvar, ale je to aj chrám ticha. Videli sme napríklad pružiny, „vankúše“, na ktorých stojí koncertná sála, aby v nej nerezonovali žiadne zvuky.
Foto: Katarína Sedláková
Budova na špičkách
Práve rôzne detaily stavby nás presviedčajú, že architekti, ktorí projekt realizovali, sa nesústreďovali iba na to, aby vymysleli efektný projekt, chceli, aby bol funkčný, aby to bola budova vhodná pre rozhlasové vysielanie a zároveň architektonická dominanta mesta. Bolo to náročné po technickej stránke, potrebovali nové materiály a zručných majstrov. Niet sa teda čo čudovať, že kolektív tvorcov, architekti Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Barnabáš Kissling, navrhol projekt v roku 1967, ale stavbu dokončili v roku 1983 a vysielať sa začalo až o dva roky.
Foto: STVR
Bolo viac návrhov, kde by mohol nový rozhlas stáť. Zvažovali sa možnosti ako Legionárska ulica, kde je dnes internát Juraja Hronca, Miletičova ulica, kde bol bitúnok a dnes je tam Centrálne trhovisko, alebo Machnáč. „Nakoniec sa však vtedajší mocipáni rozhodli, že rozhlas bude vznikne na Mýtnej ulici,“ hovorí nám Kasala, pretože bola snaha zveľadiť túto časť mesta.
Foto: Robert Hüttner
Verejnosť bola tvarom budovy ohúrená, hneď ju nazvala obrátenou pyramídou a zjednodušene – pyramídou. Tvar však nebol samoúčelný. Zámer tvorcov bolo dostať budovu „na špičky“, aby sa čo najmenej dotýkala zeme. Ako nám prezradil Ľuboš Kasala, projektová kapacita budovy bola 1300 ľudí, ale nikdy ich tu toľko nepracovalo.
„Pravidelné vysielanie je od roku 1985, od nežnej revolúcie sa počet zamestnancov znižoval. Veľa priestorov je bez prístupu denného svetla. V pyramíde je 35 štúdií a réžií, len dve z nich, v Rádiu Slovensko, majú denné svetlo, inak všetky štúdiá sú bez okien, majú umelé osvetlenie. Celá budova je naprojektovaná na prácu so zvukom a tichý interiér zabezpečujú koberce a akustické obloženie na stenách. Každé štúdio v rozhlase je vypočítané akustikmi, sú dané obklady aj tvar, umiestnenie rezonátorov. Napríklad koncertné štúdio je obložené spišským travertínom, tabule sú hrubé 6 cm a každá je samostatne zavesená, navzájom sa nedotýkajú, čo zabezpečuje dokonalú akustiku. Ďalší akustický obklad, ktorý vyzerá ako hnedá tehla, je z tzv. švédskej dosky. Väčšina štúdií je obložená drevom, jedine koncertné štúdio je obložené kameňom,“ rozpráva Kasala.
Foto: Robert Hüttner
Rozhlas mal byť v rušnej štvrti, musel byť poriadne odizolovaný. Kedysi bola na tom mieste tichá Kopáčska ulica, ktorú celú zrúcali pre túto stavbu. Zhodou okolností starú ulicu dobre poznala bývalá redaktorka Slovenského rozhlasu Brigita Letovancová, ktorá v pyramíde pracovala. Jej otec v detstve na Kopáčskej ulici býval. Bola to ulica s rodinnými domami vidieckeho typu, s átriovými dvormi, podobná ako Jozefská ulica. Na ich dvore rástla moruša, ako to bolo vo viacerých bratislavských dvoroch v tejto časti mesta. Veď architekti z tradície vychádzali – vytvorili v pyramíde ako keby veľké vzdušné átrium a rátali s hojnou zeleňou.
Brigita Letovancová zažila tiež sťahovanie Slovenského rozhlasu na Zochovej do novej budovy na Mýtnej 1. Spomína, ako sa pred tými štyridsiatimi rokmi všetci tešili na „nový rozhlas“. Samotní redaktori si ho brigádnicky pred sťahovaním upratovali (má z toho aj fotky) a pomaly ho zabývavali. Vo veľkom vtedy pendlovali medzi Zochovou a Mýtnou, lebo archív sa sťahoval len postupne a často potrebovali aj staršie nahrávky, ktoré boli na pásoch.
Vládlo však všeobecné nadšenie, redaktori vítali technické novinky a výnimočné prostredie. Odrazu mali klimatizáciu, elegantné veľké priestory, kde na seba aj pokrikovali z mostíka na mostík, z balkóna na balkón, z galérie na galériu, ako v nejakom pavlačovom dome. Aj to sa mohlo v dokonale zvukovo vyriešenom prostredí. Tiché a rušné časti sú dômyselne oddelené.
Fígle v pyramíde
Dnes už asi každý pozná budovu Slovenského rozhlasu, jej siluetu. Čím vyššie, tým je širšia, aby sa potom náhle zúžila až do antény na streche. Celková výška budovy po vrchol antény je 80 metrov. To možno vidieť aj voľným okom z ulice či na snímkach. No to nie je všetko, vďaka čomu je pyramída unikátna. Architektonických fígľov bolo v projekte viac. Svetko, Ďurkovič a Kissling v snahe zabezpečiť pre vysielanie a nahrávacie pracoviská absolútne ticho postavili vlastne budovu v budove. Stred pyramídy tvorí železobetónové jadro s výťahmi a schodiskami, na ktorej je zavesená menšia vnútorná pyramída s úzkymi chodbičkami, okolo ktorej sa rozprestiera prstenec vzdušného priestoru.
Ten uzatvára oceľová konštrukcia vonkajšieho plášťa celej stavby. Tá vytvára vzhľad pyramídy zvonka a má špecifický zmysel – je zvukovou izoláciou pre celé vnútro pyramídy. Tam sú vysielacie a nahrávacie štúdiá, hlučnejšie pracoviská, napríklad redakcie či kancelárie, sa nachádzajú v obalovej časti pyramídy. Celé riešenie je vzdušné, je to aj pocta éteru. V tomto priestore sú zavesené obrazy Vincenta Hložníka, je tu veľa zelene, veľkú časť stien tvorí sklo, hoci, ako sme spomínali, v rozhlase je veľa miestností celkom bez okien.
Foto: Robert Hüttner
Skrátka, architekti si riadne ponamáhali hlavy, kým to všetko vymysleli a zlúčili svoje poetické videnie s potrebami stavby. Chceli, aby bola krásna aj účelná, aby provokovala aj povznášala. Po štyridsiatich rokoch môžeme konštatovať, že sa to podarilo, hoci – na začiatku verejnosť stavbu obsmiala a ofrflala, ako to býva so všetkým nezvyčajným a novým. Bola to experimentálna stavba a navyše kdesi bokom. Tzv. starý rozhlas na Zochovej bol roky živou súčasťou mesta. Ľudia si pred ním dávali schôdzky, bola to spoločenská dominanta. Pred budovou rozhlasu, kade dnes vedie dopravná tepna, bol navyše malý trh a v ňom stál veľký sud. V ňom sa usmievala istá Julka, ktorá čapovala víno, predávala langoše i lokše. Aj cigánsku pečienku. (Predobraz Máše zo známej pesničky?)
Nový rozhlas postavili na celkom inom mieste a hoci má tiež v blízkosti trhovisko (na Žilinskej), už to nie je taká symbióza exteriéru a interiéru (mnohí sa kedysi cestou z rozhlasu zastavili pri sude). Pyramída nemá také domácke okolie, je výsostne mestské (ťažko sa tam aj parkuje), no architekti s tým rátali a do objektu umiestnili kaviareň, koncertnú sálu a dokonca výstavné priestory. Rátalo sa teda so spoločenským životom, ktorý k významnému médiu patrí.
Foto: Katarína Sedláková
Boli sme aj na terase
Ľuboš Kasala je známy rozhlasový moderátor, zakladateľ Zelenej vlny, ale ako sám o sebe hovorí – v rozhlase si vyskúšal asi všetko. A je už aj pamätníkom. Skupinku novinárov vedie po pyramíde tými najzaujímavejšími cestičkami a podáva zasvätený výklad. Stretli sme sa na prízemí, vo vstupnej hale Slovenského rozhlasu, kde je práve viacero spoločenských priestorov. Po architektonickej stránke je to akási základňa pod samotnou, už rozkošatenou, pyramídou. Dá sa odtiaľ prejsť do výstavnej časti, do koncertnej sály a do kaviarne.
Architekti mysleli na všetko a mali ešte odvážnejšie predstavy. Chceli budovu rozhlasu viac ponúknuť obyvateľom mesta a jeho návštevníkom. V rozhlase malo byť ešte zelené átrium a verejnosti prístupné vonkajšie terasy so zeleňou a vraj mali odtiaľ viesť aj mostíky ponad cesty k okolitým budovám. Celá štvrť sa mala riešiť veľkorysejšie, všetko sa ale, samozrejme, nikdy nepodarí uskutočniť. Priestory vonkajších terás sú teraz iba pro domo. Ľuboš Kasala nás na jednu, strešnú, zavedie, práve tam, kde je aj obrovský nápis Slovenský rozhlas (čítame zozadu), ktorý v deň 40. výročia – 27. marca opäť rozsvietili nad Bratislavou.
Výhľady sú naozaj krásne, ale nám dávajú najmä ďalšiu informáciu o tom, ako je pyramída premyslene postavená. Vraciame sa dnu, aby sme si pozreli ťažiskovú časť – rozhlasovú techniku a štúdiá, odkiaľ sa vysielajú tie najznámejšie relácie. Niekde nachádzame aj pracovníkov a prehodíme s nimi pár slov. Potvrdzuje sa, že rozhlasáci sú obyčajne ľudia oddaní tomuto médiu. Však ho tvoria priamo zo seba – dávajú do vysielania svoj hlas alebo technici ten hlas všelijako zaznamenávajú a posielajú do éteru. To je mágia!
Foto: Robert Hüttner
Červené svetielko
Na exkurzii sme videli modernú techniku i rarity z minulosti – staré rozhlasové pulty (jeden z nich účinkoval vo filme o Alexandrovi Dubčekovi, ktorý sa prihováral poslucháčom roku 1968), aj celkom moderné zariadenia plné svetielok, gombíkov, ikoniek, páčok a všeličoho, s čím vedia pracovať zvukoví majstri. Vzrušujúco pôsobia miestnosti réžie, kde sa režisér pozerá na účinkujúcich spoza skla. Všetci to poznáme aspoň z filmov, no a tam, v nahrávacom prostredí, je to najzaujímavejšie.
Napríklad také štúdio, odkiaľ sa vysiela Zelená vlna alebo Sobotné dialógy, to má grády. Citlivé mikrofóny sú na pohyblivých ramenách, pôsobí to výsostne futuristicky a kto nie je zvyknutý, môže sa aj vyľakať z tej techniky. Pýtame sa, ako to je po psychologickej stránke s nahrávaním. Čo keď hosť náhle z trémy stratí hlas? Vraj existuje vtipná finta – nezasvietia červené svetlo, ktoré znamená, že sa vysiela, dotyčný sa upokojí a netuší, že už je v éteri.
Foto: Robert Hüttner
Mohlo by sa zdať, že hovoriť do rozhlasu je jednoduché, ale nie pre každého. Preto je dôležité, aby moderátori mali určité vlastnosti, vedeli povzbudiť a dodávať celému vysielaniu silu a úroveň. Videli sme to aj v českom filme Jiřího Mádla Vlny, aký vie byť rozhlas dôležitý. Bolo to tak tiež v histórii nášho rozhlasu. Slovenský rozhlas má svoje slávne mená a aj dnes sú jeho moderátori známi. Samozrejme, všetko sa krúti najmä okolo politiky, ale práve Slovenský rozhlas je médiom, ktoré má vážnosť a rešpekt vo všeobecnosti, lebo prináša okrem aktualít tiež trvácne hodnoty. Dôležité miesto má vo vysielaní hudba, dramatická tvorba, rozprávky, šport, osveta, vzdelávanie a ďalšie umelecké i publicistické útvary.
Aj úsmev počuť
Keď ideme po chodbách, všetko je vystlané kobercami, steny vyzerajú, ako keby boli obložené tehličkami, ale to je spomínaný špeciálny obklad – tzv. švédska doska. Drevo tlmí zvuku. No a vrchol čarovania s izoláciou je v koncertnej sieni. Špeciálny stropný panel vyzerá, ako keby sa tam čerili drevené vlny, v ktorých je všeličo namontované. Zostrojili ho vraj na podlahe a postupne dvíhali a pripevňovali k stropu.
Foto: Robert Hüttner
V sále sa nachádza tiež unikátny organ, najväčší na Slovensku a jeden z najväčších v celej Európe, má 6373 píšťal a 81 registrov. A v suteréne je počítačový „mozog“ organu. Ten vyzerá ako obyčajná skriňa, ale je to zázrak – obstaráva všetko okolo organovej hudby.
Foto: STVR
Zaviedli nás aj do štúdia, v ktorom sa pripravujú obľúbené rozhlasové hry. Miestnosť má genius loci, však sa tu vystriedali asi všetci naši veľkí herci. Prekvapuje nás, že štúdio je oproti ostatným miestnostiam priestrannejšie a je tu drevené schodisko či dvere. Občas treba totiž nahrať zvuk otvárajúcich sa dverí či krokov na schodoch alebo len hlas vo väčšom priestore. Však sa hovorí, že v rozhlasovom vysielaní počuť všetko – i keď sa človek usmeje. Je to veľmi citlivá záležitosť. A celá stavba vznikala tak, aby aj ten úsmev bolo počuť.
