Starší zvukový majster Andrej Klimits ho doplní: „Je to asi taký rozdiel, ako medzi šoférom osobného či nákladného auta a rušňovodičom. Každá profesia je o inom. My sa špecializujeme na literárne vysielania pre Rádio Devín či Reginu. Všetko, kde účinkujú herci, to sa nahráva u nás. A herci chodia sem do rozhlasu radi, lebo sa tu nerobia komerčné, ale umelecké nahrávky. Páči sa im tunajšia atmosféra, všetci sa dlhé roky poznáme.
Viete, mnohí herci sú dobrí na obraz, ale pracovať s hlasom nedokáže každý, to je umenie. Výhodou je, keď herci vyrástli v detskej rozhlasovej dramatickej družine, ako napríklad Robert Roth. Totiž taký mikrofón je citlivá vec. Prišlo nám napríklad na konkurz desaťročné dievčatko z Nových Zámkov, pracovalo sa s ním výborne, ale na mikrofóne bolo cítiť maďarský prízvuk. V divadle to nepočujete, v telke si to nevšimnete, ale keď sa v rádiu sústredíte na zvuk, zaregistrujete to.“
Čítajte viac Pozrite sa s nami, ako to vyzerá vnútri pyramídy Slovenského rozhlasu na Mýtnej
Andrej Klimits, ktorý žartujúc tvrdí, že do rozhlasu nastúpil asi dva týždne potom, čo Edison vynašiel žiarovku, v skutočnosti je tu od roku 1979, spomína mnohých hercov, s ktorými sa mu dobre robilo. Pobaví nás historkou, ako si ktorýsi režisér po nahrávaní rozhlasovej hry s dokonalým Karolom Machatom, kde nepotreboval povedať žiadnu pripomienku, povzdychol: To som si zasa „zarežíroval“. Krásny a rozpoznateľný hlas má okrem spomínaného Rotha napríklad Vladimír Jedľovský. A čo ženy? „Výborné sú Zuzka Kapráliková, Lucka Vráblicová…,“ vraví Klimits.
Spolu s mladším kolegom Michalom Džadoňom, ktorý v rozhlase pracuje dva roky, nám ukazujú, kde stoja a rozprávajú herci. Vysvetľujú, ako sa nahrávajú rôzne zvukové triky a efekty, napríklad aby inak znel hlas nadprirodzenej či mŕtvej postavy. Majú na to v štúdiu špeciálne odhlučnenú miestnosť, kde je celkom iná akustika. Keď sa zatvoria dvere, herci sa počujú len v slúchadlách a z nahrávky majstri vedia zvuk rozobrať, keď sa nahráva na dvoch miestach, nezleje sa dokopy. Potom nás upozornia na pás drevenej podlahy a dlažby vedľa nej.
Občas je totiž v scenári detektívky napísané, že herec má urobiť dva kroky a inak znie chôdza po dreve a na dlažbe. „Zvuky krokov by sme vedeli nájsť aj na internete, ale radšej si nahráme vlastné efekty naživo, znie to autenticky. Máme tu aj schodisko, takže môžeme nahrať aj to, ako postava ide po schodoch, potom sa obráti a ide dolu schodmi.“ Ako stará pomôcka sú na stene primontované dvere aj okno, ale vraj sa už veľmi nepoužívajú.
A čo balkóny? „Využívali sa, keď napríklad kráľ s kráľovnou boli hore a poddaní dole, keď boli ďaleko a vysoko nad mikrofónom, zvuk bol plastický. V súčasnosti to vieme urobiť pomocou nahrávania v dvoch štúdiách. Dnes existujú databázy s milión zvukmi, ale vtedy sa muselo všetko robiť naživo.“ A aký zvuk nevedeli v databáze nájsť? Klimič si spomenie, že problém bol so zvukom motorky rozstrekujúcej vodu v potoku. Keď po dlhom hľadaní daný zvuk na internete našiel a nahral, so sklamaním zistil, že čisto podľa zvuku nikto nedokázal rozpoznať, o čo ide.
Kasala pripomenie, že kým sa rozhlas presťahoval na Mýtnu, nahrávali sa umelecké hry v štúdiu na Jakubovom námestí. Zaujíma ma, koľko trvá nahrať rozhlasovú hru. Ťažká otázka – odpoveď závisí od toho, či sa podarí dať dokopy naraz všetkých účinkujúcich. Môže to trvať tri až štyri dni, ale dá sa to zvládnuť aj za päť či šesť hodín.
„Kedysi, keď herci nemali toľko pracovných príležitostí ako dnes a v pondelok nehrávali divadlá, boli rozhlasové chodby plné hercov. Keď niekto ochorel, celé nahrávanie sa muselo zrušiť, ale dnes vieme nahrať ostatných a chýbajúceho herca doplníme neskôr. Často nahrávame po skupinkách, alebo hoci aj po jednom hercovi. Produkcia má problém dať dokopy päť hercov. Niekedy za deň vytvoríme len minútu, lebo režisér má stále pripomienky a nahrávame nové a nové verzie,“ vraví Klimits. Svoju prácu miluje rovnako ako jeho mladší kolega.kse
