Vďaka unikátnemu archeologickému objavu akvaduktu v Rusovciach sa veľa píše a hovorí o rusovskom kaštieli. Poznáte jeho príbeh dôvernejšie – čo by ste nám hneď na úvod prezradili?
V unikátnom archeologickom objave sa spájajú dve vzácne pamiatky a dve témy: rusovský kaštieľ, v areáli ktorého bol pri rekonštrukčných prácach objavený rímsky vodovod, a pomocný rímsky vojenský tábor Gerulata, ktorému objavený vodovod slúžil. Kaštieľ i Gerulata sú národnými kultúrnymi pamiatkami, ale Gerulata je naozaj svetová – je totiž zapísaná v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Foto: Katarína Sedláková, archív Oľgy Gáfrikovej
Nateraz to bol v roku 2021 posledný zápis za Slovenskú republiku. Kaštieľ je tiež veľmi významnou pamiatkou a keďže jeho architektúra je zachovaná, okoloidúcich zaujme už na prvý pohľad. Rôzni majitelia ho stavebne upravovali viackrát, ale nie tak zásadne, aby narušili alebo zmenili jeho neogotický výzor. Pod ten sa autorsky podpísal viedenský architekt Franz Beer, ktorý pracoval aj na prestavbe zámku Hluboká v Čechách.
Pozrite si snímky z rekonštrukcie kaštieľa v Rusovciach
Akvadukt nazývate tak obyčajne – vodovod. Ako vlastne vyzeral?
Akvadukt je presný terminus technicus na označenie diaľkového vedenia vody. Viadukty sú tie stavby s oblúkmi ponad nejaké rokliny, údolia a podobne, po nich mohli viesť cesty aj vodovody. Ale v Rusovciach nijaké terénne nerovnosti nie sú, je to číra rovina, čiže stavebná podstata viaduktu – vysoká stavba s oblúkmi nad údolím – tam ani nemohla vzniknúť. Takže podľa mňa termín akvadukt nie je celkom presný.
Foto: Pavol Urbánek
Znie to však pekne a všetci sa z pamiatky tešíme. Dá sa teda konštatovať, že zápas o budúcnosť rusovského kaštieľa dopadol dobre?
Určite áno. Ak sa pamiatkový objekt dočká kvalitnej rekonštrukcie a adekvátneho súčasného využitia, nemožno hovoriť o zlom konci.
Viažu sa k zámku legendy? Bol vraj postavený – v tejto podobe – z lásky. Je to naozaj tak?
Do súčasnej neogotickej podoby dal kaštieľ prestavať vtedajší majiteľ, gróf Emanuel Zichy-Ferraris (začal v roku 1841), pre svoju anglickú manželku Charlotte Strachan. Bola to prvá prestavba tohto druhu na Slovensku. Navonok to vyzerá ako dar z veľkej lásky, ale ktovie, pretože prestavbu gróf financoval do veľkej miery z vena „obdarovanej“ manželky, ktorá ňou pravdepodobne ani nebola veľmi nadšená. Navyše mu bola neverná – s iným Emanuelom, Emanuelom I. Andrássym, ktorý bol od nej o šesť rokov mladší. Nie je celkom známe, ako a kedy sa ich milostný vzťah začal, ale podľa dochovaných informácií vyvolali poriadny škandál.
Manželia Zichy-Ferraris koncom 40. rokov 19. stor. podnikli kroky k rozvodu a k majetkovému vyrovnaniu; vyvrcholenie však bolo tragické – Charlotta v roku 1851, iba ako 36-ročná, spáchala samovraždu. Tri dni pred svojou smrťou spísala testament a za vykonávateľa poslednej vôle ustanovila svojho milého. Pochovaná je v Budapešti, jej milenec sa o niekoľko rokov oženil s Gabrielou Pálffyovou a jej manžel, Emanuel Zichy-Ferraris, ďalšie manželstvo neuzavrel.
Foto: Pavol Urbánek
Píše sa, že zámok si nárokovali mnísi benediktíni a komplikovali situáciu po majetkovej stránke. Ako sa do toho procesu vlastne dostali?
Poslední majitelia Rusoviec, Štefánia a Elemír Lónyaiovci, dožili v starostlivosti benediktínskeho opátstva v Pannonhalme (Maďarsko). Panstvo im vo svojom závete odkázala Štefánia; ale pokiaľ viem, formulácie a výpočet majetku nebol natoľko presný, aby rád majetok naozaj mohol prevziať. Vďaka tomu je dnes majetkom Slovenskej republiky.
Čítajte viac Rozprávkový kaštieľ v Rusovciach vydal poklad. Ako tu prebieha rekonštrukcia a aké sú plány vlády s kaštieľom?
Čo všetko vieme o poslednej grófke z Rusoviec? Sú majitelia zámku známi z literatúry, prípadne z obrazov? Čo o nich vieme?
Posledná majiteľka Rusoviec je mimoriadne známa – pod menom druhého manžela Lónyaiová sa totiž skrýva princezná Štefánia Belgická, nevesta cisárskeho páru Alžbety Bavorskej (Sisi) a Františka Jozefa I. Bola manželkou ich syna Rudolfa, následníka trónu, ten však svoj život ukončil spolu s milenkou Mary Vetserovou vlastnou rukou. Po jeho smrti a pomerne chladnom a nešťastnom manželstve sa Štefánia utiahla; na cisárskom dvore ju považovali za nevyhnutné zlo a zrejme tam nebola šťastná. Z ťaživej atmosféry unikala cestovaním do mnohých krajín.
Šťastie sa na ňu usmialo s grófom Elemírom Lónyaiom, rakúskym diplomatom a s povolením, ktoré jej cisársky dvor udelil na uzavretie manželstva. Išlo o nerovný sobáš, Štefánia sa musela vzdať všetkých výsad cisárskeho dvora. Manželia sa v roku 1906 presťahovali do Rusoviec, ale veľmi často podnikali cesty po celej Európe. Hovorili viacerými jazykmi, boli veľmi vzdelaní a často hostili celebrity tých čias. V Rusovciach žili až do roku 1945; odtiaľ odišli na sklonku života do už spomínanej Pannonhalmy. Vo viacerých rusovských rodinách prežíva spomienka na kultivovaný a láskavý pár „veľmi dobrých pánov“, ktorí pozdvihli panstvo, ale aj obec. Kaštieľ bol tentoraz svedkom dlhodobého láskyplného vzťahu.
Chodili ste do zámku, keď tam sídlil Slovenský ľudový umelecký kolektív – SĽUK. Ako to tam vtedy vyzeralo? Bol sfolklorizovaný či aristokratický?
Zámok bol vtedy predovšetkým veľmi živý. SĽUK bol veľké umelecké teleso, množstvo tanečných párov, spevácky zbor, výborní muzikanti, pedagógovia, korepetítori, krojáreň, organizačné zložky atď. Odvšadiaľ zneli hlasy, hudba, odpočítaval sa rytmus, hociktorý prvok sa opakoval na pokyn znovu a znovu… bolo to ako v úli. Kaštieľ mal svoju aristokratickú podobu, akýsi fyzický základ, ktorý SĽUK naplnil slovenským ľudovým umením. Ale navzájom si neprekážali, nepotláčali sa, bol to život v symbióze.
Čítajte viac SĽUK privítal jar premiérou Stravinského. Zatancoval jeho balety Petruška a Svätenie jari
Poznali ste SĽUK a jeho členov? Máte s nimi zážitky?
SĽUK a jeho členovia, to bol celý jeden svet. Bol plný rodinnej atmosféry, celoživotných kamarátstiev, manželských vzťahov, desiatok smiešnych a veselých príhod, ktoré zažili pri nácviku, na zájazdoch, na vystúpeniach, na oficiálnych prijatiach. Bola to veľmi veselá partia, aj keď občas sa za čosi aj poharkali alebo hnevali. Nikdy nemali ďaleko ani ku kanadským žartíkom a vo všeobecnosti boli výbornými spoločníkmi. Rada si spomínam na obľúbený výrok známeho tanečníka a pedagóga Júliusa Antalíka – hoci nesúvisí priamo so SĽUK-om – o jeho zážitku z detstva.
Vraj sa ho ktosi riadne zhurta náhle opýtal: „A ty si čo? Evanjelik alebo katolík?“ A vystrašený Ďusko hlesol: „Ja som Antalík.“ Ale spomenula by som aj iného Ďusa, oficiálne Juraja Kubánku, choreografa, ktorý bol vo svojom remesle majstrom nad majstrov. To bol skutočný stvoriteľ SĽUK-u; svojimi jedinečnými tanečnými kreáciami určil jeho charakter na dlhé roky. Témy sa mu v hlave premieňali na pohyb a tanec a diváci v jeho tancoch neomylne spoznávali pltníkov na Váhu, Jánošíkovu družinu, drevorubačov v hore, cigánsky tábor, kurucov, priadky. Tie tance do dnešného dňa berú dych.
Myslíte, že budú tanečníci ešte niekedy v zámku účinkovať? Bude tam aj divadelná sála?
Trvalo už asi nie. Časy, keď aj v rusovskom kaštieli a vtedajšom sídle SĽUK-u vznikal skvelý hudobno-tanečný film Rodná zem, sa iste nevrátia. Ale možno si tam SĽUK znovu zatancuje na počesť vzácnych hostí.
Čo pre Bratislavu znamenajú Rusovce? Ako by ste charakterizovali túto mestskú časť?
V súčasnosti je to jediná mestská časť, jediné miesto Bratislavy s UNESCO pamiatkou, čiže pamiatkou svetového významu. Vojenský tábor Gerulata je jedinečný doklad toho, ako vyzeral kúsok rímskeho sveta na hraniciach ríše (hovoríme o období 1. až 4. stor. n. l.). Nebol to len vojenský tábor, ale aj civilná osada (mimochodom, napr. s objaveným podlahovým vykurovaním domu), v jej blízkosti výrobné zariadenia a remeselníci, ďalej boli poľnohospodárske usadlosti a ešte ďalej pohrebiská… S najväčšou pravdepodobnosťou tu bol prístav (archeologicky však zatiaľ nie je doložený), viedla odtiaľto cesta do Carnunta, kde sídlila légia. A mnoho ďalších zaujímavostí, na ktorých vymenovanie však teraz asi niet dosť priestoru.
Foto: archív Oľgy Gáfrikovej
Druhým jedinečným prvkom, významným aj pre Bratislavu, je spomínaný honosný kaštieľ, hoci ten budú môcť záujemcovia obdivovať najmä pri pohľade z parku, teda zvonka. Dovnútra budú môcť nazrieť iba pri výnimočných príležitostiach. Gerulata a kaštieľ sú v popredí toho, čo Rusovce pre Bratislavu znamenajú a čo ešte znamenať môžu. A ináč je to mestská časť, kde sa dobre žije a obyvatelia tam bývajú radi. V Rusovciach sú aj ďalšie národné kultúrne pamiatky a pamätihodnosti, prírodné jazero, možnosti prechádzok a cykloturistiky nielen v rozľahlom kaštieľskom parku, ale i v blízkosti Vodného diela Gabčíkovo, sú tu poľovné revíry, chránené prírodné územia. Síce už nie v kaštieli, ale v jeho bývalých koniarňach sídli SĽUK, ktorý organizuje podujatia aj pre verejnosť.
Uvedomujeme si význam histórie Rusoviec?
Predstavme si, že v Rusovciach bola vyspelá Rímska ríša, ale za Dunajom, napríklad na mieste dnešného bratislavského Starého Mesta, boli iba „barbari“. Tak dúfajme, že dnes je to už inak! Barbarov dávam do úvodzoviek, lebo ich takto označovali Rimania. Lenže v skutočnosti ani tie barbarské kmene neboli bez kultúry a napríklad na území Bratislavy bolo približne v tom čase keltské osídlenie. Čiže boli tam napríklad výrobné pece, mincovňa a podobne, nie nejakí divokí jazdci na koňoch. Takže nemusíme mať komplexy. Naše dejiny sú pestré a významné. Už ich len dobre spoznať. Návšteva Rusoviec a zamyslenie sa nad tunajším géniom loci, to je živý dejepis.
