Stĺpček: Mäkké či tvrdé, hlavne že sú naše

29.10.2012 07:00

O eure, našej spoločnej mene, sa dá asi povedať množstvo vecí, napríklad zabehnuté klišé o tom, ako ťažko lezie do našich peňaženiek a, naopak, ako z nich priam upaľuje von. Ale že si človek s ním užije aj kopu zábavy, bez toho, že by musel minúť čo i len cent, to by som nikdy nepredpokladal.

Prednedávnom som sa ocitol v mekke pražských pivárov, v Malostranskej hospode U Hrocha. Pri platení som si v šere a dyme lokálu zmýlil českú dvadsaťkorunáčku s dvojeurovkou. Korpulentný výčapník si to, samozrejme, hneď všimol a s patričnou dávkou irónie v hlase aj okomentoval: „A jó, pánové jsou devizoví cizinci!“ Hneď sa mi v mysli vybavili veksláci pred Tuzexom, rady pred zmenárňami, nervozita pri prekračovaní hraníc… proste všetky tie peripetie spojené so zahraničnou menou, väčšinou markami, šilingami či dolármi.

Teraz sme to my, predstavitelia vysnívaného „kapitalistického raja“, s tvrdou menou v kešeniach. Hrošík však trvá na tom, že on veru naše tvrdé euríčko nechce, že si pohodlne vystačí aj s mäkkou korunkou. „Mäkké či tvrdé, hlavne že sú naše,“ konštatuje kolega a ja sa sám seba pýtam, či to privlastňovacie zámeno „naše“ je určite na správnom mieste.

Ďalšia, tentoraz skôr tragikomická, príhoda s eurom, ma trochu zneistila. Odohrala sa pri návšteve známych mojich známych (čiže v podstate neznámych) z Rakúska. Pri otázke, či tu platí euro, som sa rýchlo vynašiel. „No, šilingy vám už určite nezoberú. Možno by ste mohli skúsiť v Národnej banke.“ Akčná blondínka (ako na gendrovú potvoru) hneď vykríkne. „Ale veď u nás už dávno nemáme šilingy!“ Nastane trápne ticho a potom výbuch smiechu na obidvoch stranách. Ešte že to bolo naraz, takže sa nedalo posúdiť, kto sa smial naposledy, a teda aj najlepšie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku