V tej komisii sedeli vážení a múdri ľudia, ktorých dlho-predlho po celej krajine hľadali, a keď ich našli, pán kráľ si z nich tých najlepších povyberal, aby mu dobre radili. A komisia najvyberanejších potom zasadala a rozhodovala, komu pár strieborných pridelí, aby viac kultúry medzi pospolitým ľudom bolo.
Dlho vyberaní sedeli, hútali, no natrápili sa neúrekom, až nakoniec rozhodli a kráľovi správu dali. Tomu dajte, tomu tiež, tomu menej, ale tomu nedajte, bo ten nemá dostať ani ten deravý groš. Kráľ tak spravil, ako radcovia poradili, len s tým rozdielom, že tomu, ktorý deravý groš mal dostať, vrchovato mešec zlatom naplnil a ostatným ubral, aby sa všetci radovali a celý deň tancovali.
Keď sa to radcovia dozvedeli, veľmi posmutneli, bo pred ľudom ako trkvasi vyzerali, že tak rozhodli. A aby v hanbe neostali, to v krčme, to na ulici vysvetľovali, že oni inak radili a že to sám pán kráľ tak rozhodol. Hneď na druhý deň nahnevaný kráľ nariadenie vydal, že najvyberanejší budú stratou reči potrestaní, a aj podpísať museli, že nikomu nikdy za žiadnych okolností nepovedia to veľké tajomstvo, kto, koľko a za čo.
Kráľ nebol sociálny demokrat, ako by sa dalo čakať, ale čuduj sa svete, liberál to bol. No ale liberálny kráľ, to je samo osebe dosť veľká blbosť. Tomu ani dieťa fajčiace marihuanu neuverí, aj keby to rozprávka bola.
