Pavol Jozef Šafárik sa chcel utopiť vo Vltave

Predsa sa mi však meno z čítaniek dotklo srdca. Možno pre výčitku, že som sa nikdy poriadne o tohto významného muža nezaujímala alebo to bolo vďaka zvláštne precítenému tónu Ľubovho hlasu. Ako jednoducho, civilne, no pritom naliehavo povedal, že Šafárik je najvýznamnejší z tých, vďaka ktorým máme slovenčinu. On bol priekopník. On prvý povýšil slovanské jazyky z kategórie nárečí na rovnocenné s ostatnými. Moje novinárske ucho zareagovalo na slovko prvý. To fakt? Hneď si overujem v Šafárikovom životopise. Čítanie ma celkom pohltí. Naozaj. Možnosť pekne sa dnes vadiť v ľubozvučnej slovenčine – a tvoriť spoločnosť, ktorá rovnako hovorí a rozumie si (aspoň pokiaľ ide o reč, však to je dôležité, ostatné príde) – máme aj vďaka Šafárikovi. Ruky bozkávam, baťko!

Dobre, že sa mu chcelo

Ani si neviem predstaviť, že niekto vložil toľko energie do toho, aby bola slovenčina uznaná za normálnu reč. Že vedel, ako na to! To je zázrak. A – dobre, že sa mu chcelo! Koľko musel popísať! Asi nič iné ani nerobil. Ničil si pri tom zdravie. Čo by dnes asi na nás hovoril?

Na všetky tie diela, ktoré v slovenčine vznikli, na to, ako si ňou hrkútame aj hromžíme. Za všetko by sme mali byť vďační – za možnosť drsných polemík, mudrovania, ale najmä za slastné, trocha mystické, spojenie spoločnou rečou. Prečo práve my? Prečo sme rodákmi? Prečo nám takto zobák narástol? Vďaka za to. Vďaka za tú krásnu zvláštnu reč, ktorá je len pre hŕstku šťastlivcov, ale je vycibrená, pestovaná a taká bohatá, že hocičo v nej povieš. Preložíš Shakespeara, zavtipkuješ, omámi ťa melódiou. Nič ti v nej nechýba. Stačí na najzložitejšie myšlienky.

Sladký Pavol Jozef Šafárik

Až teraz poriadne študujem jeho tvár. Má tmavé oči, tmavé vlasy, vyzerá vážne a dôstojne. Asi máloktorý našinec pozná spamäti jeho črty. Tým, že pôsobil v Prahe, je nám vzdialenejší, možno paradoxne cudzejší. Nevynorí sa nám hneď jeho podoba ako pri bradatom Štúrovi či kostnatom Sládkovičovi alebo hoci aj pri frekventovanej Božene Němcovej. Darmo máme Šafárikovu univerzitu, darmo chodíme po Šafárikovom námestí, nevybaví sa nám len tak spakruky jeho životný príbeh, tobôž dielo. Urobila som malú anketu medzi inak rozhľadenými ľuďmi z môjho okolia a neboli na tom o nič lepšie ako ja. Áno, meno je známe, ale… Skrátka, nemáme ho zažitého. Však aj pochovaný je v Prahe – na Olšanskom cintoríne. V Čechách pracoval, žil, trápil sa. Česi si ho všímajú možno viac ako my, píše sa o ňom ako o slovenskom, v Čechách naturalizovanom básnikovi, historikovi, etnografovi, slavistovi a univerzitnom profesorovi. Založil vedeckú slavistiku, svoje diela písal prevažne po česky a po nemecky.

Čítajte viac Monumentálne scény zo života Ľudovíta Štúra natáčajú na Liptove

Ľubo Feldek sa v našom telefonáte zmienil aj o tom, že Šafárik chcel na sklonku života v Prahe spáchať samovraždu. Rozhodol sa utopiť vo Vltave, ale zachránili ho. Postupne zisťujem podrobnosti. Áno, 23. mája 1860 odišiel ráno z domu, nikomu nič nepovedal a pobral sa k Vltave. Prešiel okolo Prozatímního divadla (dnes tam stojí české Národné divadlo) a skočil do rieky. Našťastie, doma si všimli, že sa vytratil a manželka Júlia poslala za ním slúžku. Topiaceho sa zbadali ďalší ľudia a z divadla vraj práve vyšiel jeho kamarát, ktorý bol lekár, pridal sa k ratujúcim a pomohol. Prečo to ale Šafárik urobil? Veď bol úspešný a vážený človek. Vedec, spisovateľ, vysokoškolský profesor!

Boleli ho kĺby

Dočítam sa, že v pokročilom veku prežíval veľké utrpenie. Strácal zrak, boleli ho kĺby, chrbtica, trpel depresiami, ale najmä – nemal peniaze. Ako som predpokladala – kvôli Slovanom si zničil zdravie. Celé dni sedel skrútený za písacím stolom a smolil jazykovedné či historické traktáty. A ešte aj sám financoval ich vydania. Nemal žiadne granty, hoci keď s ním už bolo celkom zle, podporil ho dokonca sám cisár František Jozef I. Po tom, čo sa vzdal Šafárik miesta riaditeľa Univerzitnej knižnice, prisúdil mu osobným listom – ako dôchodok – plný plat.

Na dôchodku však bol už len krátko, zomrel 26. júna 1861. Celý život žil skromne a v starobe dlhoval tlačiarom, vydavateľom, dlhy ho gniavili. Manželka Júlia určite nebola nadšená jeho slabosťou pre slovanské jazyky, no iste mala pochopenie. Aj jej posielam objatie. Za slobodna sa volala Ambróziová, bola kultivovaná, mali veľkú rodinu, narodili sa im aj dvojčatá. Všetky deti boli vzdelané a jeden zo synov, Vojtech, bol univerzitným profesorom vo Viedni. Ako vážený český chemik má tiež hrobku na Olšanoch oproti otcovmu pamätníku.

Bol Paulus aj Pál

Sama som však očarená najmä tým, že Šafárikovo meno sa na internete vyskytuje vo viacerých podobách. Okrem obyčajnej slovenskej verzie ho píšu po latinsky (Paulus), po maďarsky (Pál), po nemecky(Paul), po česky (Pavel Josef Šafařík). Je to čarovné a neodškriepiteľné. Bol internacionálny.

No a tento svetový človek sa 13. mája 1795 narodil vo východoslovenskej dedinke Kobeliarovo, ktorú si hneď vyťukám. A už vidím, že nezabudli. Hneď ma víta informácia o oslavách, ktoré sa v obci konali 17. mája. Bola aj omša v evanjelickom kostole, kde kedysi kázal Šafárikov otec Pavol, bol pietny akt pri rodnom dome básnika, rôzne iné akcie. Čítanie na stránke ma privedie k dokumentu Tichý génius z produkcie Matice slovenskej. Hneď kukám. Dozviem sa mnoho ďalších podrobností o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, aký to bol múdry chlapček, ako veľa čítal a odmalička sa prihováral ľuďom ako kazateľ. A zaujímavosť – dedina sa volá po kobylách, lebo tu prekvitalo dobytkárstvo a tunajšie kobyly mali dobrú povesť.

A zrazu tam prišiel na svet vynikajúci básnik, totálny intelektuál, ale najmä citovo založený človek. Bez toho by jeho dielo nebolo až také. Však Ľubo Feldek mi po našom telefonáte poslal dve básne – jednu priamo Šafárikovu (Lýdia), prekvapujúco erotickú, a jednu, ktorú napísal na Šafárikovu počesť on sám (Oheň a voda). Tá je na motívy Šafárikovho života. Verše ešte všetko umocnia a dopovedia.

Pavol Jozef Šafárik

L Ý D I A

/Z češtiny prebásnil Ľubomír Feldek /

Hľa, vôňa škorice z lona sa leje!

Na tebe z každého miesta sa smeje

krása a vnada, čo nepoznal svet.

Skry si tie prsičká, vábiaci kvet.

Aj tá krv bolí ma, zranená celá

pýchou a bujnosťou bieleho tela.

Krutá, čo nevieš, že suší ma bôľ?

Keď ty ma nechceš, ma žije len pol.

Ľubomír Feldek

O H E Ň A V O D A

(pocta Pavlovi Jozefovi Šafárikovi)

1

Predčasný plameň vzbĺkal v mojom žití.

Keď som mal sedemnásť,

matku mi predčasne vzal plameň smrti.

A otec oženil sa zas

a matka nová

do domu priviedla si svojho syna, znova Pavla.

Aby tá vatra smrti nezoslabla,

i ja som ako dieťa zhorel v nej –

no ako muž som z ohňa vyšiel znova.

Môj nový život nový pokyn mi dal.

Devätnásťročný

som svoju prvú knihu básní vydal.

Aj poslednú.

Čo vzbĺka predčasne,

to predčasne aj hasne.

V Levoči „u knihtlačitele“

zhoreli pri požiari moje básne.

A až keď ostala mi z nich

aj po požiari času iba škoda,

až potom na svoje si prišla meškajúca voda.

Voda veda.

A viac sa o tom povedať už nedá.

2

Veď aj ten revolučný plameň

predčasne vzbĺkol.

A s ním i ja

som vzbĺkol –

opäť predčasne.

Aj zas predčasne zmĺkol.

Rečnil som smele:

„Vláda bodákův a špehův

déle

jest naprosto nemožná…“

Predčasný popol zase – z predčasného sna.

S mnohými horíš – hasneš sám

na hŕbke sadzí zo spálených listov.

To už bol stihoman.

To už sa pomaly, no isto

rozháral meškajúci plameň smrti v mojej hlave.

A nasledoval pokus zúfalý –

skok,

ktorým uhasiť som chcel ten plameň vo Vltave.

No predčasne jej vodu zo mňa vyliali

rybári, čo ma vytiahli.

A keď som opäť na brehu

otvoril oči

a ako slnko z iných nebies

hľadel som do vlastného príbehu,

odrazu zdalo sa mi,

že všetky súvislosti mojich dní sú zjavné,

že to, čo nevzbĺklo a nezhorelo,

čo len tlelo –

to bolo v mojom živote to hlavné.

Moje dielo.