O čase: O dileme pamätníka

18.11.2012 15:00

Čas ma dobehol a na prednáške som už bola popri kvalifikácii aj pamätníkom. Historik v takej chvíli zostražitie. Vie, že by mal reflektovať svoju vlastnú skúsenosť ale nerobiť z nej univerzálny vzor, musí dostatočne zovšeobecniť, ale aj príliš nezovšeobecňovať. A tak študentstvo dostalo „profesionálne“ informácie o genéze 17. novembra ako sviatku, o tom, ako fungovala komunistická propaganda... Až zaznela otázka: „A zasiahli tie zmeny aj vás rovno tu v škole?“

Bolo jasné, že som to s tým oddelením osobných skúseností prehnala. Ale našťastie bol čas chyby naprávať.

Čím teda zasiahol November '89 nás maturantov na Metodke? Vďaka relatívne voľnej atmosfére v škole sme nemali veľa dôvodov obracať svoje požiadavky do vnútra profesorského zboru. Študenti si riešili vlastnú samosprávu, teda rozpúšťanie SZM a etablovanie nezávislých organizácií a krúžkov a spoločnou agendou boli skôr veci všeobecné, teda podpora požiadaviek vysokoškolákov. Neplatilo to však všade – veď napríklad v Karlovej Vsi naši rovesníci každoročne na školskom dvore museli nacvičovať prvomájové pochodovanie so skandovaním (to sme u nás vôbec nepoznali) a počas novembrových demonštrácií ich zamykali v telocvični. Tam sa mali proti čomu búriť rovno v škole, až sme chvíľami takmer závideli.

Menili sa maturitné otázky: vypadli všetky „kultúrne politiky KSČ“, Leninove životopisy a tí, čo sa už stihli nadrviť dovtedy vyžadovaný tzv. spoločensko-politický prehľad (t. j. menoslov a funkcie dlhoročných papalášov) zo zdedených poznámok, si vyčítali zbytočnú námahu.

Zrušilo sa aj absurdné nariadenie nútiace gymnazistov maturovať z tzv. odborného predmetu. Vraj aby sa nestratili aj bez vysokej školy. O kvalitu nešlo, potrebovali len čiarku, o čom svedčil výber predmetov, narýchlo zbúchané učebné texty aj takmer nulové vybavenie. V záverečnom ročníku, pred sebou vtedy ešte tvrdé prijímacie pohovory na medicínu, geografiu či tlmočníctvo, sa takto strácalo šesť hodín týždenne. Niekde sa dalo „vybrať“, napríklad medzi socialistickou ekonomiku a elektrotechnikou alebo z kombinácie strojárstvo-agronómia, inokedy celú triedu zaradili na „spojovaciu techniku“. K tomu dva týždne na rovnako efektívnej praxi a dva na zbere zemiakov.

Najpodstatnejšou zmenou boli pre nás zrejme samotné prijímačky na vysoké školy. Po prvý raz po rokoch záležalo len na tom, čo vieme. Prestali sa rátať body za rodičov v strane, nezáležalo na „nevysporiadaní sa s náboženskou otázkou“ alebo iných kádrových škvrnách v posudkoch, nezohľadňovala sa mienka „uličného výboru KSČ“, naše prijatie už nemohlo ovplyvniť udanie od možno apolitického, ale zlomyseľného suseda. Odrazu sme „mohli všetko“, čítať, čo chceme, študovať, čo chceme, dokonca aj ísť sa pozrieť do Viedne…

Historik verí, že vedomosti o minulosti možno sprostredkovať. Pamätník skepticky krúti hlavou: „Ten pocit, ten si nedokážete predstaviť.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku