Začnime svadbou miliardára. Keď som sa dočítala, že stála 50 miliónov dolárov, cítila som to isté, čo vy – pobúrenie a žalúdočnú nevoľnosť.
Najprv som myslela na jeho zamestnancov a verejne známe správy o ich zlých pracovných podmienkach, ktoré bezpochyby prispeli k bohatstvu zamestnávateľa.
Potom som len tak pre seba začala počítať, čo na tej svadbe mohlo byť také drahé. Jasné, celebrity, ktoré zapredali svoje duše, keď sa na nej zúčastnili, si vyžadovali špeciálne zaobchádzanie a všetko sa konalo v Benátkach.
Ale aj tak? Ukázalo sa, že jednou z nehorázne drahých svadobných položiek bol PRSTEŇ.
Na prsteni nevesty Lauren Sanchez za zhruba 5 miliónov dolárov bolo aj niečo dobré – pripomenul mi, že kedysi som aj ja mala obrúčku. A že vôbec netuším, kde teraz je.
Tá moja bola z Walmartu , čo je obchodný dom podobný Tescu, a stála 25 dolárov. Jej symbolická hodnota však hravo prevyšovala pár miliónov.
Nechýbal len môj prsteň. Svoju obrúčku nemal ani môj manžel Juan.
Čítajte viac Miliardár Bezos sa zľakol nafukovacích krokodílov: Na poslednú chvíľu zmenil svadobné plány v Benátkach
“Kde máš obrúčku?” spýtala som sa ho po ceste do Walmartu. Bol pondelok večer, deň po Bezosovej trojdňovej pompéznej oslave, ktorá skončila pyžamovou párty.
„Doma,“ odpovedal Juan.
„Kde presne?“ nedala som sa odbiť.
„Tam, kde máme tie veci,“ vysvetlil nejasne.
„Dobre, ale kde?“ tlačila som naňho ďalej.
„Aha… tu je.“ Na moje prekvapenie vytiahol Juan prsteň z peňaženky.
„A kde máš ty svoj?“ začal vyzvedať.
Na to som nemala jasnú odpoveď.
„V tej malej šperkovničke, čo sme kúpili v Mexiku,“ vymyslela som si rýchlo.
Keď som však šperkovničku neskôr otvorila, prsteň v nej nebol. Bol v mojej peňaženke.
Keďže moja obrúčka bola o 4 999 975 dolárov lacnejšia než tá Sanchezovej, je jasné, že aj celá svadba bola celkom iná.
Nebola tam rodina. Ani priatelia. Ani kvety. Ani svadobné šaty.
S Juanom sme sa rozhodli zosobášiť sa po desiatich rokoch spolužitia.
Bol 26. jún 2015, keď sme požiadali o sobášny list na úrade v Oklahome. Našu žiadosť však zamietli.
Dôvod? Juan žil v Spojených štátoch ako nelegálny imigrant bez dokladov. (Dnes už Juan bez dokladov nie je – má zelenú kartu a je trvalým rezidentom, ale jeho status nelegálneho imigranta nám vtedy ovplyvňoval život každý deň.)
Po verejnom ponížení a zverejnení jeho imigračného statusu pred všetkými ľuďmi v úrade sa Juan vzdal a navrhol, aby sme šli domov.
„Ísť domov“ však pre mňa neprichádzalo do úvahy. Bola som odhodlaná získať sobášny certifikát za každú cenu. O pár minút sme vyštartovali do susedného Texasu.
Pre hustú piatkovú premávku sme na úrad v Dallase dorazili tesne pred koncom úradných hodín. Zaparkovali sme, prebehli ulicu, cez budovu, výťahom hore a do čakárne. Na naše prekvapenie bola plná LGBT+ párov, novinárov a televíznych kamier.
Čítajte viac Verejné poníženie pre Bezosa? Slová Charlize Theron pre miliardára a jeho hostí sú ozaj drsné, padli aj nadávky
„Čo sa deje?“ spýtala som sa zamestnankyne.
„Neviete? Práve dnes zlegalizovali manželstvá rovnakého pohlavia v celom USA.“
Nový zákon schválili počas našej štvorhodinovej cesty z Oklahoma City do Dallasu.
Nasledovalo niečo úplne nečakané. V Texase nevyžadovali žiadne vízum. Nikto sa nepýtal na Juanov imigračný status. Nielenže sme získali sobášny list, ale vzali sme sa ešte v ten istý deň. Úradné hodiny a povinná 72-hodinová čakacia doba boli výnimočne zrušené.
Čo nám odopreli v jednom americkom štáte, bolo možné v inom.
Pred sudcom sme stáli spotení, vystresovaní, v šoku a totálne nevhodne oblečení. Ja som mala na sebe šortky z druhej ruky a tričko, ktoré občas nosím ako pyžamo. Juan mal svoje obľúbené staré tričko ‚New York City‘ a ešte staršie tenisky.
„Máte niekoho, kto vás odfotí?“ spýtal sa sudca.
„Nie,“ odpovedali sme unisono.
„Máte obrúčky?“ pýtal sa ďalej.
„Nie,“ znovu sme odpovedali naraz.
„Dobre, tú časť obradu preskočíme,“ vyriešil to sudca.
Foto: Luca Bruno
Naša nečakaná svadba trvala len pár chvíľ. V rade za nami už čakali desiatky párov na svoje áno. My, stále v šoku, sme vyrazili do Walmartu kúpiť prstene.
„Prečo nenosíš svoj prsteň?“ spýtala som sa, keď Juan vytiahol obrúčku z peňaženky. V tej chvíli mu asi bolo jasné, že čokoľvek povie, bude použité v tomto článku.
„Lebo ani ty svoju obrúčku nenosíš,“ znelo Juanovo vysvetlenie.
„Takže ak ju budem nosiť ja, budeš aj ty?“
„Áno,“ povedal – rovnako ako na sobášnom úrade v Dallase pred rokmi.
V Juanovej peňaženke bola ešte jedna vec: zažltnutý parkovací lístok z dňa, keď sme sa v Dallase vzali. To, že ho po všetkých tých rokoch stále má, má pre mňa neopísateľnú cenu.
Takže ďakujem za tento prevzácny moment, Jeff Bezos. A mimochodom, môj svadobný príbeh je predsa len lepší než ten tvoj.
