Americká ústava obsahuje niekoľko „amendments“ (dodatkov), ktoré sú najväčším pokrokom ľudstva pri definovaní individuálnych slobôd. V komentári k slobode prejavu sa zdôrazňuje, že sa vzťahuje aj na nonverbálne prejavy – a ako príklad sa uvádza pálenie americkej zástavy.
Za totality tento americký výklad slobody prejavu zneužívala propaganda – proti Amerike. Vždy, keď odtiaľ prišla správa, že niekto tam spálil americkú zástavu, naša tlač to komentovala ako dôkaz, že Amerika zdochýna.
My normálni ľudia sme však vedeli, že opak je pravda a totalitnej propagande sme čelili humorom. Letel vtedy vtip, ako sa Američan chváli pred Rusom, že smie urobiť veľkú potrebu aj pred Bielym domom. Rus mu odpovedá: „Aj ja ju smiem urobiť pred Kremľom. Len si nesmiem stiahnuť nohavice.“
Stalo sa v tých časoch, že sa americký spevák Dean Reed zaľúbil do Nemky a bol ochotný kvôli nej žiť v NDR. Svoju lásku dokazoval aj tak, že vždy, keď mala NDR niečo proti Amerike, využil americké občianstvo, zacestoval si do Washingtonu a aj on si tam zaprotestoval. Ani Reedovi sme to nezhltli – absurditu jeho prípadu som vtedy zaznamenal v básni Exodus. Bola v nej reč o východonemeckom spisovateľovi, ktorý (naozaj, lebo témou básne bol môj skutočný rozhovor s ním) odsudzoval spoluobčanov, utekajúcich na Západ: „Utečenci sú zväčša z oblastí, kde sa nedá chytiť západonemecká televízia, a tak majú skreslené predstavy o tamojšej realite.“ Odpovedal som mu (v básni aj v skutočnosti): „Aj tak je úžasné, že práve totalita vychovala tento odvážny druh človeka, schopného vrhnúť sa aj do neznáma. Demokracii sa to podarilo, pokiaľ viem, iba v prípade speváka Deana Reeda – aj ten si chodil zamanifestovať domov, rovno pred Biely dom…“
Hoci sa už písali osemdesiate roky, Freedom of speech sme ešte nemali – ale báseň predsa vyšla: preložili ju do maďarčiny a uverejnil ju budapeštiansky časopis. Takto susedsky si totiž vtedy pomáhali Slováci, Maďari, Česi a Poliaci, keď chceli čeliť neslobode. To bol – už vtedy – Visegrád v praxi…
A 23 rokov po nežnej revolúcii priniesli médiá správu, že páni Potocký a Mišún spálili pred slovenským parlamentom zástavu Európskej únie a že im za to hrozí väzenie. Podľa ďalšej správy boli prepustení, ale sú obvinení z výtržníctva a majú zaplatiť pokutu 500 eur. Nemusíme súhlasiť s pálením zástavy EÚ – aj právo na takýto nesúhlas patrí k slobode prejavu. No nemôžeme súhlasiť ani s tým, aby za pálenie zástavy EÚ bol niekto potrestaný.
Priatelia! Prečítajme si v americkej ústave dodatok hovoriaci o tom, čo je to Freedom of speech – a spomeňme si, že už pred 23 rokmi sme chceli, aby tento výklad platil aj u nás!
