Ako dlho sa venujete téme žien v SNP? Ako ste sa k nej vôbec dostali?
Pred niekoľkými rokmi som videla film s Annou Bergerovou. Táto priama účastníčka SNP sa zmienila, že všade sa rozpráva len o mužoch, ale v Povstaní boli aj ženy. Jej tvrdenie ma zaujalo natoľko, že som začala pátrať, či je to naozaj tak. Zistila som, že o ženách v odboji vieme veľmi málo. To ma inšpirovalo k téme mojej diplomovej a neskôr aj dizertačnej práce, ktorú robím na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne v Ateliéri telového dizajnu. Popritom som sa začala zaujímať o celkové postavenie žien počas slovenského štátu a o úlohu žien v SNP a odboji.
Čo vás najviac zaujímalo?
Ako ženy prežívali vojnu, čo cítili, s čím sa stretávali, aké úlohy vykonávali, aké postavenie v spoločnosti mali a čo vlastne chceli. Postupne som vyhľadávala priame účastníčky Povstania, chcela som sa s nimi stretnúť osobne, nielen čerpať z archívov a literatúry. Túžila som prežiť ich rozprávanie priamo s nimi. Obvolávala som rôzne spolky, združenia, až som získala kontakty na tieto ženy. Navštevovala som ich u nich doma viackrát, aby sme si vytvorili vzťah, navzájom si dôverovali a dozvedela som sa tak najtajnejšie detaily ich príbehov. Na prvom rozhovore sa vám človek neotvorí, ale keď ho lepšie spoznáte, stratí zábrany a povie vám aj to, čo možno nevie ani jeho rodina.
Môj umelecko-historický výskum vznikal metódou oral history, to znamená, že so ženami sa rozprávam, získavam informácie, aké mali postavenie, čo prežívali, ako sa zapojili do SNP. Potom tieto príbehy overujem v archívoch, diskutujem a konzultujem s historikmi, študujem obecné kroniky i rodinné archívy pamätníčok. Nakoniec si vyberiem časť príbehu, ktorú si vizualizujem. Snažím sa totiž tlmočiť dejiny do vizuálnej podoby a vytváram efemérne pamätníky.
Foto: archív Eriky Mészárosovej
Ako si tie pamätníky máme predstaviť? Prečo ste ich nazvali efemérnymi, teda dočasnými, pominuteľnými?
Lebo sa udejú na konkrétnom mieste v konkrétnom čase pre konkrétnu ženu z Povstania. Pre mňa je veľmi dôležité navštíviť miesta z ich príbehov. Na jednom z nich zrealizujem pamätník, podstatná je totiž pamäť miesta. Projekt sa kriticky stavia k stereotypnému zobrazovaniu Povstania, z ktorého okrem žien vypadli aj Rómovia, Židia a iné národnosti, ktoré sa do SNP zapojili. Pretože SNP sa neodohralo len za účasti Slovákov. Boli tam predsa aj Sovieti, Francúzi, Angličania a ďalší.
Prekážalo mi, že oslavy SNP už často nie sú o príbehoch priamych účastníkov, ale bývajú spolitizované a zneužité na iné účely, dopadajú ako gulášová párty za zvuku slovenskej hymny. To znevažuje spomienku na SNP, preto chcem príbehy vrátiť na miesta, kde sa odohrali. Chcem zachytiť emócie, čo ženy zažívali, a preniesť ich do efemérneho pamätníka. Ľudí to zaujíma, vždy máme vysokú účasť na našich happeningoch.
Tak buďte konkrétna.
Keď vytváram pamätník, na určitý čas sa na dané miesto presťahujem a pracujem s miestnymi ľuďmi, vytvárame pamätník spoločne. Napríklad v Kunerade pani Paulína Dubeňová každý deň piekla 12 pecňov chleba pre povstalcov v Rajeckej doline aj na Kuneradskom zámku. Jej dom bol posledný v dedine, takže tam často prespávali povstalci. Dobre poznala terén, keďže bola lesná pracovníčka. Keď s mamou napiekli chlieb, doviezli ho v noci na dohodnuté miesto v lese. Pani Dubeňovú som stretla ako storočnú, žiaľ, dva mesiace po našom stretnutí zomrela.
Jej príbeh ma zaujal, pretože v projekte sa zaoberám ženami, ktoré vykonávali neviditeľnú prácu. Napríklad boli práčkami frontovej bielizne ako Zuzana Petreje, ktorá chodila prať na rieku Belá, aj jej som robila v roku 2022 efemérny pamätník. Ženy fungovali aj ako spojky. Ďalší pamätník som robila Božene Palackovej v hydrocentrále Jasenie, táto žena si zachovala vojenský padák z čistého hodvábu. Zachraňovala totiž parašutistov, ktorí uviazli v korunách stromov. Po vojne si z padáka dala ušiť svadobné šaty.
Foto: archív Eriky Mészárosovej
Ako vyzerali pamätníky?
V Jasení som urobila malé oslavy, otvorila som hydrocentrálu a na priľahlú lúku zhodilo lietadlo repliku nákladného batohu – originál sa dá vidieť v Múzeu SNP. Padák bol nariasený podľa svadobných šiat pani Palackovej. Všetko bolo z bielych hodvábnych materiálov, lanká aj stužky, a po dopade na lúku v batohu neboli zbrane či potraviny, ale šatky z padákovej látky, na ktoré som vyšila časti príbehu pani Palackovej. Každý si mohol odniesť časť jej príbehu. Zuzana Petreje z Liptovskej Kokavy bola spojka aj práčka.
Opisovala mi, ako ženy prali a vyvárali oblečenie, aké to bolo náročné, šaty boli špinavé a krvavé a ženám zliezali nechty. V roku 2021 som zorganizovala prechádzku z Liptovskej Kokavy do Pribyliny k brehu rieky Belá. Zaliala som efemérny pamätník do mydla, bola to nášivka tiež s časťami príbehu Zuzany Petreje a ľudia si ho mohli vo veľkej kadi vymydliť. Dejiny vnímam často ako šaty, ktoré sú miestami deravé – tie diery sú prázdne miesta po ženách v dejinách. Nášivkou z mydla môžete tie diery zaplátať.
A tretí pamätník v Kunerade?
Ten som robila vlani – v Kunerade sme našli kopec Domčica, kde Paulína Dubeňová sadila stromy. Na kopci čiastočne rástli vysoké stromy a na časti sme našli pne po vyrúbaných stromoch. Pani Dubeňová nosila chlieb hlboko do lesa, tak som zorganizovala partizánsku hostinu. Bolo to spojené s prehliadkou Kuneradskeho zámku, kde sídlil partizánsky štáb.
Potom sme sa vydali na 45-minútovú prechádzku na kopec Domčica lesným chodníčkom, na pňoch som vytvorila špeciálne formy a upiekla so susedom pani Dubeňovej chlieb podľa jej pôvodného receptu. Ten som našla v jej rodinnom archíve. Chleby stekali po pňoch ako nejaké parazitujúce huby a pod nimi boli vyšité časti jej príbehu. Celú inštaláciu dopĺňali maslové kopčeky doplnené obilím, lebo pani Dubeňová bola spätá s prírodou. V osemdesiatke ešte chodila zbierať bylinky.
Foto: archív Eriky Mészárosovej
Pamätníky sú efemérne, čo teda uvidíme na výstave v bratislavskej galérii?
Projekt Ženy v SNP sa realizuje vždy vo verejnom priestore, no chcela som ho dostať aj do galérie. Uvidíte tam objekty – časti efemérnych pamätníkov, ako padák s batohom, čo dopadol na lúku oproti hydrocentrále Jasenie ako pamiatka na Boženu Palackovú, mydlá z pamätníka pre práčku Zuzanu Petreje aj chleby z efemérneho pamätníka kuchárky partizánov Paulíny Dubeňovej, ktoré sa budú dať na vernisáži ochutnať. Budú to akési malé inštalácie doplnené o fotografie z pamätníkov aj o zvukovú inštaláciu, kde odznejú časti príbehu konkrétnych účastníčok.
Vraj chystáte aj bohatý sprievodný program. Aký?
Napríklad 3. septembra komentovanú prehliadku výstavy so mnou a s kurátorkou Petrou Hanákovou (o 17.30) a 11. septembra s historičkou Evou Škorvánkovou (tiež o 17.30), ôsmeho septembra sa bude konať tvorivá dielňa pre deti a seniorov nazvaná Moja hrdinka je…, kde im priblížime výstavu a budeme tu vytvárať „vyznamenia odvahy“. Apropo, na vernisáži v Station Gallery odznie aj pieseň partizánky venovaná Zore Breierovej. Je inšpirovaná partizánskymi piesňami „Tichá noc, tmavá noc“. Pretextovala a aktualizovala ju poetka Viktória Citráková. Hudobný sprievod: Štefan Szabó, Martin Nosál; spev: sestry Palánové.
Najzaujímavejšia bude však asi komentovaná prehliadka po stopách partizánov v Bratislave. Ľudia často ani nevedia, že denne chodia okolo konšpiračnej cukrárne alebo miesta, kde sa tlačili ilegálne letáky. Takže 5. septembra sa budeme rozprávať o ženách, ktoré pôsobili v odboji, prechádzka sa začne o 17.30 pri pamätníku Ľ. Kukorelliho v Kukorelliho parku, registrovať sa dá na info@stationgallery.sk. Veľmi sa teším na všetkých návštevníkov, príďte sa pozrieť, aby sa na tieto ženy nezabudlo.
