Nemecký dôchodok
Ján a jeho o rok starší brat Milan – vtedy sa volali Herzovci – prežívali vojnové roky v rodnej Žiline rovnako ako ich rovesníci. Občas doma neposlúchali, občas priniesli domov zlé známky a najradšej sa vyšantili s kamarátmi pri futbale. Ani len netušili, že by mali byť v niečom iní. Keď mali deväť a desať rokov (stvárňujú ich detskí herci Samuel Ungvolgyi a Frederik Martinus), ich život aj život celej rodiny sa dramaticky zmenil. Rozhlasová hra pre mládež prevedie poslucháčov skutočným príbehom dvoch židovských chlapcov, ktorí po bezstarostných rokoch prežili odlúčenie od rodičov, koncentrák aj sirotinec, a nakoniec sa po vojne celá rodina znova stretla. Na rozdiel od miliónov iných.
Obaja boli pokrstení a Janka dokonca kamarát nahovoril, aby v kostole miništroval. Rodina ešte pred vojnou prijala kresťanskú vieru. Keď zo Slovenska odchádzali prvé židovské transporty, mali výnimku, lebo otec mal v elektrárňach dôležitú prácu. Nemuseli nosiť ani Dávidovu hviezdu. Žili svoj bežný rodinný život až do roku 1944. Po vypuknutí SNP a po príchode nemeckých vojsk však všetky výnimky prestali platiť. „Otec pracoval v Bratislave a keď sme sa v lete s mamou vrátili po pár dňoch z návštevy u rodiny, náš byt v Žiline bol zapečatený, s páskou od Hlinkovej gardy,“ spomína Ján Hanák.
Keď si vyberám jedlo v reštaurácii, vždy sa v mysli vrátim do Terezína, kde sme si na piecke v baraku opekali zemiakové šupky ukradnuté zo smetí. To bola vtedy najväčšia pochúťka na svete
Chlapcov čakal sirotinec, transporty, koncentračné tábory, na sebe mali iba letné oblečenie a prečkali v ňom aj zimu. „Dodnes, keď si vyberám jedlo v reštaurácii – a v jedálnom lístku majú samé dobroty – vždy sa v mysli vrátim do Terezína, kde sme si bratom na piecke v baraku opekali zemiakové šupky ukradnuté zo smetí. To bola vtedy najväčšia pochúťka na svete, ktorej sa nič nevyrovná!“ spomína Ján Hanák.
Foto: Slovenský rozhlas
Jeho hlas zaznie hneď v úvode a vzápätí sa poslucháči ponoria do dramatického putovania detí zo sirotinca, kde ich mama ukryla (,,Decko vycíti, keď sa nemá pýtať – a my sme sa nepýtali.„). Po štyroch mesiacoch, na Vianoce 1944, ich tam gardisti odhalili a v dobytčích vagónoch poslali do koncentračného tábora, najprv v Seredi, potom v českom Terezíne. "Matky s deťmi posielali z Terezína rovno do vyhladzovacích táborov, my sme sa s bratom zaradili medzi mužov a celé dni sme podávali kýble s pieskom. Od Nemcov dostávam za to dôchodok 14,50 eura mesačne,“ vysvetľuje. O rodičoch vtedy nemali žiadne správy, ani oni o deťoch (mamu hrá Jana Balzar Lieskovská a otca Přemysl Boublík). Po vojne sa ukázalo, že rodičov tiež poslali do koncentráku, len každého inam. „V tábore sa mi zapáčila pieseň Přijde jaro, příjde, bude zase máj, rozkvetou růže, rozkvete se háj… – pravdepodobne som v tom videl posolstvo, že sa to všetko skončí a bude sloboda,“ spomína Ján Hanák. Pieseň zaznie aj v rozhlasovej hre (učiteľku, ktorá s deťmi v terezínskom tábore nacvičovala program, hrá Karin Olasová).
„Vďaka obdivuhodnej vôli, intuícii, charakteru aj šťastným okolnostiam deti to všetko prežili a hneď po oslobodení na vlastnú päsť doputovali z Terezína späť do Žiliny. Rodina Herzovcov patrila k tomu zlomku židovských rodín, ktoré sa ako zázrakom po vojne opäť stretli,“ približuje dramaturgička Beata Panáková.
Čítajte viac Kniha týždňa: Gardista
Nedajte si nič nahovoriť, myslite
„Chvalabohu sme to prežili a veľmi na to nespomínam. Na nikoho sa nehnevám. Bola to smutná vec a veľká nespravodlivosť. Nikomu sme nič neurobili. Ale v tom nešťastí sme mali šťastie, z blízkej rodiny maminých a otcových súrodencov a ich rodín, ktorú tvorilo asi pätnásť ľudí, prežil jeden jediný, môj bratranec,“ skonštatoval Ján Hanák po tom, čo si rozhlasovú hru podľa jeho vlastných spomienok prvý raz vypočul. Bratranec bol pritom v Osvienčime, prezývanom tábor smrti, a bol jeden z tých, ktorí pomáhali ukryť sa Vrbovi a Wetzlerovi pod brvná v tábore, kým sa im podarilo ujsť a podať správu o nacistických zverstvách.
Radšej rozprávam humorné veci, tých ťažkých má každý v živote dosť
Ján Hanák nezabudol, no aj vo svojom vysokom veku si zachoval životný optimizmus. „Radšej rozprávam humorné veci, tých ťažkých má každý v živote dosť,“ hovorí. Aj keď ho volajú ku študentom, nechce im rozprávať len o tom, ako s bratom v koncentráku hladovali, skôr sa v nich snaží prebudiť kritické myslenie a pocit zodpovednosti. „Hovorím im: z vás raz budú významní ľudia, možno niekto bude primátor, iný minister alebo riaditeľ, budete rozhodovať o životoch iných ľudí. Možno len malej skupinky, a možno väčšej, ale ovplyvníte ich osud. Preto musíte myslieť kriticky, a nie slepo veriť tomu, čo vám kto povie. To, že väčšina má pravdu, neplatí. A že starí ľudia sú automaticky aj múdri, je tiež mýtus,“ hovorí s úsmevom deväťdesiatročný niekdajší lekár.
Foto: Slovenský rozhlas
Ján Hanák prežil príbeh, akých sú na svete tisíce, a zároveň je jedinečný. Malí chlapci prežívali útrapy, pri ktorých šlo o život, len preto, že sa niekomu stali nepohodlní. Keď sa z Terezína sami dostali až domov do Žiliny, v ich byte už bývala suseda z druhého konca ulice: Vy tu už nebývate! Aj tieto slová zaznejú v rozhlasovej hre Na tenkom ľade a sú dôležité, aby sme pochopili, prečo sa to všetko dialo, že jedni ľudia prenasledovali druhých, aby si sami prilepšili. A že stále „chodíme po tenkom ľade“. „Keď si po nás mama prišla, ani sme ju nespoznali, otec po vojne strávil dlhý čas v nemocnici, nedokázal chodiť. Rodičia sa s nami o tom nechceli rozprávať, až po roku či dvoch sme vycítili, že sa už môžeme pýtať.“
Čítajte viac Kniha týždňa: Tri sestry, čo prežili neľudské hrôzy
Pýtať sa je dôležité, ustavične. A toto osobné, autentické svedectvo sa nestratí, aj vďaka rozhlasovým tvorcom zostane v našej kolektívnej pamäti. Ján Hanák si váži každý jeden deň, obyčajný život. „Žijem! Keď sa ma pýtajú, ako sa mám, hovorím, senzačne, lebo sa ráno zobudím. To je úžasné!“
Keď sa ma pýtajú, ako sa mám, hovorím, senzačne, lebo sa ráno zobudím
Zásluhu na tom, že sa kniha Na tenkom ľade dostala do rozhlasu, má básnik a prekladateľ Ľubomír Feldek. Dal ju do pozornosti a do rúk dramaturgičky Beaty Panákovej a stala sa z nej literárna predloha pre rozhlasovú hru pod vedením režisérky Mileny Lukáčovej. Scenár k nej pripravil Štefan Timko.Na jej vzniku sa podieľali majster zvuku Peter Pištek, hudobná dramaturgička Katarína Bielčiková a herci, ktorí stvárnili takmer tri desiatky postáv.
Herecká rodina v novej hre o holokauste
Přemysl Boublík hrá v novej rozhlasovej hre pre mládež Na tenkom ľade otca židovskej rodiny, ktorú počas holokaustu uväznili a rozdelili do rôznych koncentračných táborov. Hra vznikla podľa skutočných udalostí, na základe spomienok pamätníka – lekára Jána Hanáka zo Žiliny, ktorý so svojím bratom prežil tábor v Seredi aj v Terezíne. Manželka Přemysla Boublíka Karin Olasová stvárňuje učiteľku, ktorá s deťmi v tábore pripravuje program a ich syn Oliver hrá staršieho kamaráta dvoch hlavných hrdinov.
Dej sa odohráva v období, ktoré je už obom súčasným hereckým generáciám vzdialené. „Som presvedčený, že v tom období boli rodičia na svoje deti oveľa prísnejší, nakoľko doba bola tažká a ľudia nežili v takom materiálnom dostatku ako dnes. Preto sa aj postava otca Armina prejavuje vo výchove síce tvrdo, ale s láskavým srdcom veriaceho človeka,“ hovorí Přemysl Boublík, predstaviteľ otca Armina.
Prácu v rozhlase má rád a s režisérkou Milenou Lukáčovou spolupracuje najčastejšie. „Je krásne vytvárať iba hlasom, hudbou a zvukmi kompletný obraz príbehu, ktorý sa premieta v poslucháčovej mysli aj pomocou jeho predstavivosti,“ pochvaľuje si prácu za mikrofónom. A čo v tomto príbehu na herca najviac zapôsobilo? „Najviac na mňa zapôsobila vnutorná sila chlapca Janka, ktorou prekonával všetky tažkosti tej doby. Pre vačšinu ľudí to boli situácie ťažko predstaviteľné, skúsenosť je neprenosná. Napriek tomu by som si nikdy neprial, aby sa niečo také znova opakovalo,“ vyhlasuje Přemysl Boublík.
