Originál menšej fosílie Selam oficiálne predstavili len v Národnom múzeu Etiópie v Addis Abebe roku 2006, keď oznámili nový objav. Takže teraz Praha ponúka prvú a jedinečnú príležitosť pozrieť si obe unikátne fosílie spoločne na jednom mieste – v úvode expozície Ľudia a ich predkovia v Historickej budove Národného múzea.
Čo uvidíte na výstave Lucy a Selam v pražskom národnom múzeu?
Oba exponáty sú najcennejšími predmetmi národného kultúrneho dedičstva Etiópie, a tak nečudo, že samotné otvorenie výstavy koncom augusta bola veľká sláva. Český premiér Petr Fiala pripomenul, že ide o mimoriadnu historickú chvíľu. Vraj verí, že výstava vzácnych fosílií ľudskej evolúcie osloví širokú verejnosť a inšpiruje mladých ľudí k poznaniu histórie ľudstva. Jeho predpoklad sa naplnil – o výstavu je taký záujem, že sa na ňu predávajú časové vstupenky. Ako som sa osobne presvedčila, cez týždeň nie je v múzeu taký nával, no cez víkend môže čakanie v rade aj s kúpeným lístkom na presnú hodinu hodnú chvíľu trvať – kým sme v nedeľu vstúpili do prvej miestnosti, trvalo to 40 minút.
Čo prezradilo 47 kostí
Čakanie sa však rozhodne oplatí. Už skôr ako návštevník na vlastné oči uvidí verný model pravekých žien Lucy a Selam, môže si o nich prečítať zaujímavé informácie. Hoci ich o chvíľu uvidí kúsok od seba, v skutočnosti je Lucy zástupcom druhu Australopithecus afarensis a menšia Selam, ktorá by na prvý pohľad mohla pôsobiť ako jej dieťa, je ešte o 150 000 rokov staršia.
Keď roku 1974 paleoantropológ Donald Johanson z Clevelandského prírodovedného múzea so svojím študentom Tomom Grayom objavili v etiópskom Afarskom trojuholníku pri dedine Hadar unikátne kosti, vzbudilo to celosvetovú senzáciu. Aj dnes ide o jedného z najstarších zástupcov homininov, ktorý mohol byť predkom rodu Homo. A kde sa vzalo meno Lucy? Predchodkyňa človeka ho získala podľa pesničky Beatles Lucy in the Sky with Diamonds – práve tú si členovia expedície večer po svojom náleze púšťali stále dokola. V Etiópii je Lucy známa ako Dinkinesh – čo v amharčine znamená „si prekrásna“.
Foto: Národní muzeum Praha
O Lucy sa dočítate a vzápätí z rekonštrukcie, ktorá vznikla podľa 25 percent jej zachovanej kostry – presnejšie šlo o 47 kostí, uvidíte, že bola malá. Merala len 106 cm, vážila okolo 28 kíl. Podľa panvových kostí odborníci jasne určili, že šlo o samicu (samci boli väčší a ťažší, merali nad 1,5 m a vážili okolo 45 kíl). Podľa zrastenia kostí a zubov vedci odhadli, že Lucy mala 12 až 16 rokov – predchodcovia človeka dospievali skôr ako moderní ľudia.
Jej mozog mal objem asi 360 až 460 kubických centimetrov, čo je porovnateľné so šimpanzom. Kým hornou časťou tela pripomínala ľudoopov, spodná časť tela sa už podobala rodu Homo. Lucy chodila vzpriamene po dvoch končatinách, no dokázala sa šplhať po stromoch, preto mala dlhé ruky a robustné paže. Jej ruky boli síce dlhšie ako u moderných ľudí, ale kratšie ako ruky ľudoopov. Celkovo sú poznatky vedcov fascinujúce – napríklad na jej stehennej kosti vidia zmes ľudoopích aj ľudských znakov.
Foto: Katarína Sedláková
Podľa chrupu vedia, že jedla pestrú stravu – orechy, semená či podzemné hľuzy, trávy, listy, korene, ovocie i plody paliem. Príležitostne vraj lovila aj hmyz či jašteričky. A ako zomrela? To zostáva nejasné – mohlo to byť po páde zo stromu, lebo počítačová tomografia odhalila na jej horných končatinách zlomeniny. Lenže iní odborníci nesúhlasia – zlomeniny či praskliny môžu byť aj výsledkom tafonomických procesov. V múzeu konštatujú, že žiadny z neskorších paleoantropologických nálezov sa nestretol s takým veľkým záujmom verejnosti a nemal taký výrazný vplyv na povedomie o našom vývoji.
Splnený sen
Nemenej zaujímavé sú aj kostrové pozostatky Australopitheca afarensis, zvaného Selam, čo v amharčine znamená „mier“. Selam bolo pravdepodobne malé, dvaapolročné dievčatko, ktoré roku 2000 našli neďaleko miesta nálezu Lucy. Počas výskumu postupne odkryli jednotlivé časti lebky, takže sa dala takmer celá zrekonštruovať vrátane neporušenej tváre.
Foto: Národní muzeum Praha
Detské kostry sa ako skameneniny zachovávajú ojedinele, zo Selam sa našlo zhruba 60 percent kostry. Patrí tak k najlepšie zachovaným detským fosíliám raných homininov. Dodnes priťahuje záujem vedcov, lebo vďaka nej môžu odhaliť ďalšie detaily o vývoji australopitekov v raných fázach ľudskej evolúcie. Podľa anatómie dolných končatín sa Selam pohybovala vzpriamene, no jej lopatky pripomínajú ľudoopov a aj zakrivené prsty naznačujú, že sa dievčatko ešte často pohybovalo po stromoch.
Kostru Selam objavili v cementovanom pieskovcovom bloku, takže dievčatko krátko po smrti pochoval nános piesku pod vodou. Podľa vedcov sa mohla utopiť pri náhlej povodni, pretože na kostiach sa nenašli stopy po útokoch predátorov či mrchožrútov.
Nuž nečudo, že vystavenie kostier Lucy a Selam je pre generálneho riaditeľa Národného múzea Michala Lukeša splneným snom a dokladom, že pražská inštitúcia patrí medzi špičkové múzeá medzinárodného významu. Zároveň to ukazuje dôležitosť Etiópie ako krajiny pôvodu ľudstva.
Foto: Katarína Sedláková
Aj mozog neandertálca z Gánoviec
Hneď na začiatku výstavy teda návštevník užasne pri pohľade na hyperrealistické modely postáv Lucy a Selam z ateliéru francúzskej sochárky Elisabeth Daynes. Vďaka nej sa môžu návštevníci pozrieť do tváre predkov – ale rovnako ako ich originálne kostrové pozostatky nemali by si ich fotografovať. A potom sa už možno ponoriť do príbehu celého ľudského rodu, ktorý sa začína homininami, čo zliezli zo stromov, a končí sa moderným človekom. České i európske exponáty dopĺňajú moderné vizualizácie, ktoré zahŕňajú príbeh starý sedem miliónov rokov. Môžu si čítať podrobnosti o australopitékoch aj prvých príslušníkoch rodu Homo, ktorí opúšťali Afriku, o neandertálcoch, denisovanoch či o floreskom človeku.
Foto: Národní muzeum Praha
Pri maličkej lebke dieťaťa druhu australopithecus africanus je hrôzostrašný obrázok, kde dieťa v pazúroch unáša orol. Z popisky sa dozvedáme, že fosília stará vyše dvoch miliónov rokov bola objavená roku 1924 a patrila asi troj- až štvorročnému mláďaťu. Malo relatívne malý mozog, ale bolo prispôsobené pohybu po dvoch končatinách. Podľa stôp na povrchu lebky sa vedci domnievajú, že sa stalo korisťou orla.
Študovať si tu možno aj počiatky anatomicky moderného človeka a jeho cestu k osídleniu celej planéty. Ako sa menila stavba kostry a postupne sa prispôsobovala chôdzi na dvoch končatinách.
Foto: Národní muzeum Praha
V ďalšej časti sa dostaneme do sveta pravekých lovcov a zberačov – vidíme ich modely sedieť v moderne poňatej jaskyni. A potom môžeme obdivovať aj odliatok mozgu neandertálca zo slovenských Gánoviec, ktorý je starý 105 000 rokov, ale aj pozostatky najstarších moderných ľudí z Koněpruských jaskýň. V modernej expozícii je zaujímavo vystavený prehľad paleolitických nálezov – od najstarších z Přezletíc datovaných do obdobia 600 000 – 400 000 rokov p. n. l. cez slávnu skládku mamutích kostí z Dolných Věstoníc. Nechýbajú umelecké výtvory lovcov z konca staršej kamennej doby či rekonštrukcie pravekých obydlí, jemné šperky, stredomorské sošky aj najstaršie doklady textilnej výroby.
Z eneolitu zaujmú nielen prvé medené predmety, ale aj bohatý hrob z Velvár. Mimoriadnym objavom je "amazonka z Tišíc“. Nuž je to dlhý príbeh a ako pripomínajú tvorcovia výstavy, hoci sa začal v africkej savane, týka sa nás všetkých, lebo my všetci sme jeho pokračovaním.
