Sám Andy Warhol, ktorému sa hovorí aj kráľ popartu, v Mikovej síce nikdy nebol (narodil sa 6. augusta 1928 v Pittsburghu v USA), no jeho meno sa s dedinou neoddeliteľne spája. Pochádza odtiaľ celá jeho rodina – mama Júlia, rodená Zavacká, aj otec Andrij Varchola. Varcholovci mali troch synov, z ktorých najmladší bol práve Andy. A mama Júlia je skoro rovnako známa ako jej syn, výtvarník. Bola mu celý život oporou, práve ona mu priblížila rusínsku kultúru, po nej mal talent a ešte sa jeden na druhého aj podobali.
Foto: TASR/AP, Richard Drew
Júliina tvár prezrádza silnú osobnosť, inteligenciu, cieľavedomosť a vyrovnanosť. Júlia (1891–1972) zomrela 81-ročná, ovdovela však už v roku 1942, keď sa jej muž v bani Západnej Virgínie napil kontaminovanej vody a otrávil sa. O deti sa potom starala už len Júlia. Bola upratovačkou, ale postupne, ako sa ich pozícia zlepšovala, sa uplatňovala ako umelkyňa. Vydala dokonca knihu, bola kaligrafka a preslávila sa rôznymi ľudovými technikami, ktoré si priniesla z domova.
Foto: Reprofoto: Ján Hlavinka
Očarila napríklad maľovaním veľkonočných vajec, výšivkami, no mala aj objavné výtvarné nápady. Z konzerv a papiera robila napríklad dekoratívne kvety. Jej tvorivosť na Andyho určite pôsobila a obsahuje ju aj genius loci obce Miková, ku ktorej sa práve blížime.
Pribudla pamätná izba
Miková leží v odľahlom kúte Slovenska, kde je naozaj krásne. Cesty vedú pomedzi hlboké lesy. Po jednej z nich ideme z Medzilaboriec, kde sme si ešte pozreli Múzeum moderného umenia Andyho Warhola. Teraz sa dá vidieť iba zvonku, lebo je v rekonštrukcii. Pôvodný objekt získal nový „zázračný plášť“, budova sa skryla v sivej kovovej konštrukcii, ktorá umožnila vytvoriť okolo nej nové priestory. Sú tam vonkajšie schodiská, rôzne vo vzduchu zavesené objekty, ktoré vyzerajú ako búdky. Uvidíme, čo to tam vlastne bude! Múzeum by mali sprístupniť asi o rok.
Foto: Ján Hlavinka
My sa však teraz zameriavame na Mikovú, kde majú novinku – Pamätnú miestnosť Andyho Warhola. Vznikla vďaka vyše dvojročnému výskumnému projektu Po stopách koreňov popartu, ktorý realizoval Ateliér Petra Toth. Miestnosť je v Mikovej od vlaňajšieho leta a pomáha návštevníkom, ktorí prídu hľadať stopy po rodine Varcholovcov. Dozvedáme sa, že prvá zmienka o Mikovej je z roku 1390, dedinu založil pravdepodobne šoltýs Miko, a to na základe zákupného práva. Dnes patrí Miková do okresu Stropkov v Prešovskom kraji, leží v pohorí Nízke Beskydy a má okolo 200 obyvateľov.
Za ten čas, čo sa Andym, či už ako novinárka, alebo jeho fanúšička, zaoberám, som sa o tomto človeku dosť napremýšľala. Naozaj je zvláštne, že Andy nikdy na Slovensku nebol, po slovensky nevedel a ani nemal sklony rodnému kraju vyznávať lásku. Slovensku však veľmi veľa dal. Andy Warhol sa narodil rodičom prisťahovalcom už v Amerike a bol mu vlastný tamojší spôsob života. Samozrejme, keďže aj ako dospelý žil dlho so svojou mamou, musel byť tak či tak Slovenskom a rusínskou kultúrou naplnený. Ktovie, ako sa s tým vyrovnával, čo si o tom všetkom myslel, ako to vnímali jeho priatelia. O Warholovi bolo napísaných veľa textov, kde práve tento motív je najzaujímavejší. Musel byť totiž veľký kontrast medzi životom amerických umelcov voľnomyšlienkárov a tým, čo žil Andy doma. Iste aj táto zvláštnosť odlišovala jeho tvorbu od ostatných a robila ju tajomnou.
Andy bez parochne
Však už len keď si porovnáme fotky Andyho Warhola bez jeho typickej blond parochne a s parochňou, vidíme dvoch rôznych ľudí, dva svety. Úspešného efektného Američana a skromného našinca z východného Slovenska. Skrátka, je to na román, nám však ide o súčasnú Mikovú, ku ktorej vedie cesta hlbokými lesmi, smerom na Driečnu. Tá je ešte za Mikovou a je tam tichučko, vesmír zelene. Je to krásne, ale nie je tu úrodná pôda. Ťažko sa tu žilo najmä v minulosti. Pracovať sa dalo len v lesoch, s drevom, na úspešné gazdovanie podmienky neboli, preto mnohí radšej odišli zarábať do Ameriky. Aj o tom sa dá dozvedieť viac v Pamätnej miestnosti Andyho Warhola, v ktorej máme dohodnutú schôdzku so starostkou Mikovej. Zavolala som na číslo z internetu a dohodli sme sa s Ľudmilou Petruškovou, že nás popoludní bude čakať.
Do Mikovej idem so synovcom historikom a cestou sa bavíme o kraji, o dejinách, o Andym. Stále sa čudujem, že na Slovensku Andy ani raz nebol. Asi to nepotreboval. Mal čo robiť, aby naplnil svoj program, aby obstál v americkom prostredí. Bola to jeho (pochopiteľná) priorita. Opäť si uvedomujem, že Slovensko viac potrebovalo jeho, než on Slovensko. On postrčil Slovensko a rusínsku kultúru do centra pozornosti, hoci – jemu išlo najmä o to, aby sa sám presadil. Také sú však metódy umenia – cez osobné ambície, túžbu po sláve, posúva umelec dopredu celý svoj „rodný klan“.
Prekvapilo ma, že v pamätnej izbe bolo plno ľudí, najmä mládeže. Práve pozerali film o rode Varcholovcov a Mikovej. Rozhliadam sa, miestnosť pôsobí hravo, je tam pár informačných panelov a rôzne zaujímavé predmety. Pozrieť si môžeme aj kolekciu obrazov, ktoré boli namaľované rôznymi autormi v Mikovej. Upúta ma najmä dvojica figurín v krojoch, aké sa kedysi nosili v Mikovej ako aj figurína samotného Andyho s ježatou parochňou a v ležérnom umeleckom odeve. Jeho parochňa trocha pripomína aj svätožiaru, akoby svetielkoval vlastnou energiou.
Čítajte viac Warhol odchádzal vždy bez rozlúčky. Jeho pätnásť minút slávy trvá
Andy si to šikovne vymyslel. Niežeby sa skrášľoval, on urobil zo seba umelecké dielo, chodiaci a dýchajúci originál. Preto mal taký úspech, preto sa stal miláčikom boháčov. Chceli s ním pobudnúť, povečerať, dotknúť sa ho, ukázať sa s ním. Bol ozdobou večierkov a každý sa s Warholom chcel poznať osobne. Doma u mamy mohol potom vyzerať obyčajne, venovať sa tvorbe a svojim čudáctvam. Jedným z nich bolo napríklad to, že všetko zbieral, nakupoval a zhromažďoval rôzne veci. Vo všetkom videl výtvarný potenciál. Svet chápal výtvarne, žil výtvarne. A vedel to aj speňažiť. Vyzeral síce naivne – a bez parochne najmä zraniteľne -, ale musel sa aj vyznať v tlačenici. Nie náhodou mal kupcov medzi svetovou smotánkou a prebojoval sa na spoločenskú špičku.
Reklama na kvadrát
To, ako šikovne portrétoval známych ľudí alebo výrobky (konzerva polievky či fľaše Coca-coly) bol umelecký projekt na kvadrát. Aj originálny námet, aj dupľovaná reklama. Skrátka, Andy bol výmyselník a stvárňoval vlastne jednoducho iba to, čo bolo okolo neho. Vedel to však uchopiť tak, že banality nadobudli nový rozmer. Priam zmysel. Bola to doslova zväčšenina, akcentovaná tvár každodenného života. Niektoré jeho diela sú všeobecne známe, ale jeho tvorba je oveľa rozsiahlejšia. Naozaj bol vynikajúci kresliar a tvoril s iróniou aj vrúcnosťou. Na tomto základe mohol potom vybudovať svoje špecifické vizuálne impérium, ktoré inšpiruje dodnes.
Foto: Ján Hlavinka
Starostka Mikovej, ktorá v obci síce nevyrastala (vydala sa sem pred piatimi rokmi) nám rozpráva, že o Pamätnú miestnosť Andyho Warhola je živý záujem a že tu už boli aj návštevníci zo zahraničia, nedávno dokonca z USA. Je naozaj dobre, že takéto miesto v Mikovej vzniklo. Jednoduchá dvojmiestna budova je stará, kamenná (aj v horúčave jej v nej chládok), kedysi tu sídlila škola, potom pošta, teraz je to spoločenský aj informačný priestor. Viažu sa k nemu rôzne podujatia, napríklad vlastivedná súťaž Legendárium, ktorá každoročne podnecuje vzdelávacie putovanie po kraji.
Prechádzka po Mikovej
Ideme potom cez dedinu k miestu, kde kedysi bývali Varcholovci, kde sa narodila Júlia Zavacká a povyše býval jej budúci muž Andrij Varchola. Nie sú tam už žiadne staré domy, ale cesta pôsobí v tých miestach ako námestíčko. Asi to bolo aj vtedy centrum dediny. Na bráne jednej z budov je namaľovaný warholovský výjav. Upozornenie na tradíciu je decentné, žiadne nápadné pútače, človek si musí Warhola nájsť v sebe. Mne sa to darí a je to veľmi zvláštne. Nachádzam rôzne súvislosti, vidím ten dávny čas, keď sa tu tmolila malá Júlia a vôbec netušila, že raz bude na opačnom konci sveta a rodinou jej syna budú rôzni extravagantní umelci a on sám bude taký zvláštny. Júlia však bola pripravená na všetko. Bola otvorená duša a také svet potrebuje – aby spájali.
Foto: Ján Hlavinka
Všetci poznáme Andyho Warhola, ale v Mikovej bol len málokto. Je to bonus. Však inak pôsobí dedina nenápadne a nikto by nepovedal, že sa tam začala odvíjať taká veľká svetová sláva. Ako keby zázraky potrebovali práve takýto tichý inkubátor. Keby bol Warhol čisto americký produkt, s americkou históriou a rodokmeňom, bol by iný. Potrebovalo to akurát takéto namiešanie, aby vzniklo niečo svojské. No, ale už aj fenomén Warhol starne a popart sa stáva históriou. Stále však inšpirujúcou. Dôkazom je aj projekt, vďaka ktorému je v Mikovej pamätná izba. Ale treba si pozrieť ešte miestny kostolík a cintorín. Koľko náhrobných kameňov nesie meno Varchola!
Foto: Ján Hlavinka
Toľko ľudí, ale len niekto dokáže urobiť zo svojho života príbeh ako Júlia Varcholová či ako Andy. Každý má však tú možnosť. Aj to si človek uvedomí pri návšteve Mikovej a pri pohľade na hroby Varcholovcov. Aký mohutný základ musí byť, aby niekto vyletel tak vysoko, myslela som si pri minulej návšteve. Teraz si uvedomujem ďalšiu vec – aké šťastie má kultúra, ktorá je nútená o sebe uvažovať v rodinných listoch cez oceán. V Pamätnej izbe Andyho Warhola je totiž reliéfna stena, vytvorená zo samých obálok listov, ktoré symbolizujú korešpondenciu medzi rodákmi doma a v Amerike.
Listy boli veľké puto, banka informácií a emócií. Vo výhode sú vlastne kultúry, ktoré boli nútené k vysťahovalectvu a dopisovali si s domovom. Podávali tak o sebe sústavne správu, pomenovávali svoju situáciu. Je to bohatý historický zdroj. Bolo na čom stavať, keď sa Andy začal etablovať doma a v Medzilaborciach sa zakladalo roku 1991 jeho múzeum. Vtedy sem často chodieval najmä jeho brat John, ktorý bol na východe Slovenska naozaj ako doma, lebo putá medzi rodákmi sa – vďaka listom – nikdy neprerušili. Iste z týcho listov čerpal aj sám Andy. No a toto duchovné spojivo ako keby pokračovalo. Jeho plodom je napríklad aj výskum Ateliéru Petra Toth, ktorý zisťoval vzťah medzi moderným a ľudovým umením (robia šperky s ľudovými námetmi) a ako sa rusínska a slovenská kultúra dostala do svetovej, čo si odovzdali, čo znamená vlastne popart, kde korení a aké hodnoty priniesol. A akú úlohu v tom zohráva Andy Warhol.
Je to zaujímavé. Zájdite do Mikovej a uvidíte aj to, čo nevidieť!
Petra Toth: V Mikovej si nepamätali svoj kroj
Šperkárka Petra Toth podnietila vznik Pamätnej miestnosti Andyho Warhola v Mikovej, čomu predchádzal dvojročný výskum na tému, kam až siahajú korene popartu.
Prečo ste sa začali zaujímať o popart a Andyho Warhola?
Už dlhé roky cestujeme po Slovensku, navštevujeme múzeá, pamiatky aj zberateľov. Inšpirácia k nám chodí takmer sama, vždy sa nájde niečo, čo zaujme a my sa rozhodneme, že sa tomu na najbližšie obdobie chceme venovať. V našom ateliéri sa dlhodobo venujeme najmä ženským témam a snažíme sa ženám priniesť ďalšie dôvody, prečo by mali byť hrdé na všetko to, čo zvládajú a dokážu. Andy Warhol je celosvetovo uznávaný umelec a jeho životný príbeh ma zaujal ešte viac, keď som sa dozvedela, že jeho korene siahajú na Slovensko. Začali sme pátrať a dostali sme sa až k jeho mame a jej rodnej Mikovej. Tak sa zrodil zárodok tejto kampane.
Siahajú korene popartu až do Mikovej? Kedy ste tam boli po prvý raz?
Júlia svojho syna už od mala viedla k umeniu, veľmi pravdepodobne teda korene popartu siahajú až do Mikovej, ktorú sme prvýkrát navštívili v roku 2021.
Je aj vaša tvorba ovplyvnená popartom?
Celý tento projekt bol na inšpiráciu veľmi bohatý, vznikli v ňom až tri podkolekcie, každá stvárňujúca a ponímajúca jeho tému trochu inak.
Čo vás prekvapilo pri výskume?
Prekvapilo ma, že si domáci nepamätajú kroj svojej obce a že sme ho celý museli zrekonštruovať iba na základe fragmentov informácii a pár fotografií.
Myslíte, že Andy Warhol je stále inšpirujúci? Čo na ňom obdivujete vy?
Určite stále je inšpirujúcim, je to umelec svetového rozmeru, ktorý sa nebál ísť svojím vlastným smerom. Tým je pre mňa stále inšpiráciou.
Prečo by mali ľudia navštíviť Mikovú?
Minimálne kvôli pamätnej miestnosti, ktorú sme v Mikovej na počesť Júlie otvorili. Naučia a dozvedia sa v nej mnoho informácií o jej životnej ceste.
