Dôvod ich záujmu sa ukrýva za múrmi miestneho gotického Kostola sv. Juraja, ktorý bol postavený už v roku 1352. Kostol zo 14. storočia bol kedysi dominantou obce, no jeho najväčšia sláva už dávno pominula.
Návštevníkov však neláka jeho úctyhodný vek, ale 32 sadrových sôch duchov, predstavujúcich bývalých nemeckých obyvateľov dediny. Kostol slúžil svojmu účelu až do roku 1968, kedy sa v ňom počas pohrebného obradu zrútila časť stropu. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale pre zlý technický stav bol odvtedy uzavretý. Počas nasledujúcich desaťročí vandali, zlodeji a prírodné živly zničili aj interiér, zvon, sochy a obrazy ukradli, organ zdevastovali.
Foto: Pavel Urbánek
Nový život do kostola priniesol až v roku 2012 študent Fakulty dizajnu a umenia Západočeskej univerzity v Plzni Jakub Hadrava, ktorý v rámci svojej bakalárskej práce s názvom „Má mysl“ zaplnil drevené kostolné lavice nehybnými, tichými postavami zahalenými v bielych plachtách. Do lavíc posadil svojich spolužiakov, obalil ich igelitom a látkami namočenými do sadry a nechal ich v tej istej pozícii sedieť 30 minút bez pohnutia. Keď sadra stuhla, vyliezli spod odliatkov a vzniklo tak 32 zvláštnych bytostí bez tvárí, ktoré symbolizujú duše predkov tu kedysi žijúcich.
Jakub Hadrava o svojej bakalárskej práci povedal: „Po nadšení, ktoré vo mne vyvolala práca v otvorenej krajine, som chcel aj svoju bakalársku prácu vytvoriť priamo na mieste – v krajine. Preto som prijal výzvu profesora Beránka sochársky reagovať na opustené, schátrané kostoly. Uvedomil som si totiž, že sila sochy vo veľkej miere pramení z miesta, kde stojí a kde „ožíva“. Ak je v súlade s prostredím, v ktorom sa nachádza, vzniká synergia – spojenie sily miesta a sochy, ktoré môže byť mimoriadne silné.
Vybral som si túto tému, pretože som sa chcel zdokonaliť v schopnosti počúvať miesta a primerane na ne reagovať. Uvedomil som si, že opustené stavby – a najmä kostoly – sú nesmierne zaujímavé a silné miesta. Tvorba sôch do takýchto priestorov bola pre mňa skutočnou výzvou. Téma práce bola daná: Moja myseľ. Možná podoba sa vyvíjala súčasne s tým, aké priestory boli pre moju prácu vhodné. Po časovo náročnom hľadaní vhodného miesta som ju nakoniec realizoval v kostole sv. Juraja v obci Luková pri Manětíne, kde som využil relatívne zachovalé lavice a vytvoril do nich zahalené postavy veriacich.“
Autorovým cieľom projektu bolo priblížiť návštevníkom minulosť kostola – dobu, keď pre veriacich bola viera prirodzenou súčasťou života a formovala ich osobnosť. Autor poukázal na to, že každý človek sa postupne mení pod tlakom okolitého sveta a jednou z ciest, ako si zachovať ľudskosť, môže byť aj kresťanstvo. Kostol ako miesto stretnutia s Bohom má podľa neho podporovať dobro v ľuďoch. Hľadanie vhodného priestoru bolo náročné.
Foto: Pavol Urbánek
Po obhliadkach viacerých objektov a vyjednávaniach s majiteľmi nakoniec vybral kostol sv. Juraja v Lukovej, kde využil zachovalé lavice a umiestnil do nich zahalené postavy veriacich. Tento kostol sa ukázal ako vhodnejší než iné alternatívy, napríklad kostol sv. Anny v Olešnej, hlavne pre lepší stav interiéru a možnosť realizovať projekt bez zásahov, ktoré by katolícka cirkev nemohla povoliť.
Inštaláciou týchto sôch chcel pritiahnuť pozornosť verejnosti a pripomenúť historickú a duchovnú hodnotu opustených kostolov, pričom zároveň prispel k zachovaniu objektu a jeho posvätnosti. Postavy umiestnil v kostole tak, aby boli bezpečné a odolali poškodeniu, a zároveň umožnili návštevníkom preniknúť do atmosféry miesta. Do sadry niektorých postáv primiešal aj fosfor, takže v lete, keď do kostola celý deň svieti slnko, večer postavy svetielkujú a vyzerajú ešte oveľa bizarnejšie ako obvykle.
Tridsaťdva bielych postáv rozmiestnených po celom kostole pôsobí, akoby práve prišli na omšu, alebo ako zhromaždenie duší, ktoré práve zostúpili z iného sveta. Niektoré ticho skladajú hlavy v modlitbe, iné sedia vzpriamene a pozorne počúvajú kázanie. Jedna sa mierne otáča, šepkajúc dávno zabudnuté tajomstvo niekomu v zadnej lavici, zatiaľ čo ďalšia drží v náručí malé dieťa, ktoré nikdy nevyrástlo. Na prvý pohľad vyzerajú ako duchovia, stvorení z hmly a dávnych spomienok, nie zo sadry. Človek má pocit, že sa môžu každú chvíľu zdvihnúť, prejsť po vŕzgajúcej podlahe a vyjsť do noci, ktorá čaká za dverami. V zadnej časti kostola stoja tri postavy, ktoré sledujú všetko z diaľky a vytvárajú pocit, že nad miestom bdejú.
Foto: Pavol Urbánek
Samotný interiér kostola zostal nedotknutý časom, v pôvodnom, mierne schátranom stave, čo celej scéne dodáva ponurú, až mrazivú atmosféru. Ticho, prítmie a nehybné biele postavy vytvárajú dojem, že človek vstúpil na miesto, kde sa hranica medzi minulosťou a prítomnosťou úplne stratila. Práve táto surová atmosféra dodáva inštalácii zvláštnu silu. Medzi stenami, kde kedysi zneli modlitby, dnes prebýva ticho v chladnom interiéri, pokrytom prachom a ponorenom do šera.
Tajomné postavy však nie sú duchovia, majú symbolizovať veriacich, bývalých obyvateľov Lukovej, ktorí sa tu po celé stáročia prichádzali modliť. To, že sú bez tvárí, nie je náhoda – autor chcel, aby si každý návštevník mohol predstaviť tváre svojich vlastných predkov. Je v tom tichá, ale veľmi silná myšlienka, ktorá mala pripomínať zánik života a viery, ktorý z kostola po roku 1968 postupne zmizol.
Z pôvodne umeleckého projektu sa razom stal svetový fenomén. Keď sa fotografie umeleckej inštalácie v kostole začali šíriť internetom, Luková sa zrazu ocitla v centre pozornosti médií a turistov nielen z Česka, ale z celého sveta. Kostol v tom čase niekto nazval „Ghost Church“ – „Kostol duchov“, čo mu ostalo dodnes a bol dokonca zaradený medzi desať najstrašidelnejších miest sveta.
Vďaka dobrovoľným príspevkom návštevníkov, ktorí sa sem priam hrnuli, sa podarilo opraviť strechu a fasádu kostola a tým ho zachrániť pred zrútením. Dnes sa tu opäť konajú občasné bohoslužby, koncerty a iné kultúrne podujatia. Pozor, veľa návštevníkov sa do kostola nezmestí – kostol je stále z polovice zaplnený svojráznymi rezidentmi.
Jakub Hadrava tak svojou prácou dokázal, že aj opustené miesto môže získať nový zmysel, ak sa spojí umenie, symbolika a úcta k minulosti. Kostol v Lukovej sa z ruín premenil na výnimočné miesto, kde sa spája strašidelná atmosféra, ticho a krása, ktorá núti zamyslieť sa nad tým, čo po nás zostáva. Kostol v Lukovej býva sprístupnený len počas sobôt od 13:00 do 16:00 hodiny, ale overte si aktuálnu situáciu na stránke obce Luková. Viac tipov na zaujímavé výlety v Plzeňskom kraji nájdete na www.kudyznudy.cz
