Ste autorom nie desiatok, ale okolo stovky kníh. Aj keď ste začali písať už v mladom veku, predsa, ako ste toho toľko stihli?
Mal som jedno úžasné osvietenie, že keď som sa po vysokej škole vrátil z vojenčiny, nešiel som nikde do zamestnania. Stal som sa tzv. spisovateľom na voľnej nohe, čiže som nemusel neplodne strácať čas na nejakých poradách v redakcii, nemusel som zarábať v zamestnaní, takže som mal niekoľko desaťročí voľný terén a mohol som písať. Aby som sa aj uživil, tak som stále tvoril – písal, maľoval, skladal, chodil som na besedy, a to mi ostalo dodnes.
Čítajte viac Hevier vôbec nie je zlý. A to sme nároční! Dokument odhalí umelecké aj osobné tajomstvá básnika a textára
Ste známy nielen svojimi knižkami, ale aj pesničkovými textami. Na začiatku ste odmietli skupinu Elán iba pre ich názov a neverili ste ani spojeniu Paľa Haberu so skupinou Team. Mávate často takýto „dobrý odhad“? Lebo podľa vašich úspechov to tak nevyzerá…
Mám nos na neúspech. S veľkým podozrievaním som prijal aj Janku Kirschner: tejto neznámej speváčke mám písať?! Nikdy som nosom nezacítil, že ideme robiť niečo, čo bude úspešné. Dokonca aj keď mi volal Paľo Habera, že ideme robiť hymnu pre prvú Superstar – Kým vieš snívať, hovorím: Prosím ťa, kto to bude počúvať! Málokedy si viem veci dopredu vykalkulovať. A možno je to aj dobre, keď nekalkulujem, že idem robiť niečo, na čom sa preslávime a zbohatneme a že robíme z nadšenia.
Foto: Ľuboš Pilc
Venujete sa mnohým veciam: píšete knižky, píšete texty k piesňam, podporujete, aby deti športovali a aj o tom ste vydali knižku s Matejom Tóthom. Čím všetkým sa vlastne stihnete zaoberať?
Pokladám to za veľkú výhodu. Keď som unavený z jedného média alebo žánru a hrozí mi dokonca rutina, že to ide nejako automaticky a veľmi ma to nenapĺňa, potom presedlám na niečo, čo viem menej a učím sa to. Tak som začal maľovať, aj si sám skladám niektoré pesničky, objavil som zaujímavosť rapu, čo je veľmi komunikatívne, keď sa stretávam s deťmi a teraz som činný na sociálnych sieťach. Všetko to k sebe patrí a veľmi mi to pomáha. Maľovanie mi pomáha pri písaní, písanie mi pomáha pri textovaní a tak to ide u mňa všetko pekne dohromady.
Pri seriáli Textári, ktorý vysielala Slovenská televízia, ste spolu so svojimi kolegami divákov zaujali, dozvedeli sa viac o vašej textárskej tvorbe. Čo tento dokumentárny seriál priniesol vám?
To, že si ľudia viac uvedomili, že za tými pesničkami vždy stojí nejaký autor, tvorca. A mne osobne priniesol posilnenie kolegiality a priateľstva, lebo nás, textárov, vnímam ako žičlivé spoločenstvo kolegov a kamarátov, ktorí patria k sebe, aj keď má každý nejaké „svoje políčko“, svojich interpretov. Ktokoľvek z nás má úspech, cítim, že aj ja mám na ňom účasť, lebo patrím k tejto celej zostave. Sledujem aj mladých, držím im palce a verím im, uznávam ich a tiež sa od nich učím.
Je nejaká pesnička od vášho kolegu, pri ktorej ste si povedali: To je ale škoda, že som ju nenapísal ja?
Nie tak, že je škoda, že som to nenapísal ja, skôr mám radosť, že sa to kolegovi tak podarilo, lebo ja by som to nedokázal, napísal by som to inak. Neviem si predstaviť, že by tu neboli všetky tie skvelé texty – či sú Borisove, Kamilove, Vlada Krausza, ochudobnilo by to našu slovenskú kultúru. Som veľmi rád, že sú tu títo moji skvelí parťáci a učitelia a že môžeme spolu tvoriť pre tento národ.
Oslávili ste životné jubileum, ale pracujete aj s umelou inteligenciou. Aj ako čerstvý sedemdesiatnik ste teda „na pulze dňa“…
Netrápim sa tým, koľko mám rokov. Zaujala ma nielen umelá inteligencia, ale technológie vôbec, lebo žijeme v takom revolučnom veku, ktorý je možno novým časom objavenia kníhtlače alebo priemyselnej revolúcie. Pred našimi očami sa odohráva niečo nové, čo zmení ľudstvo a ako autor chcem byť, samozrejme, pri tom. Chcem o tom hovoriť, chcem sa o tom dozvedať, chcem pomáhať deťom aj varovať ich pred nebezpečenstvami. Žijeme v úžasnej dobe a som za ňu veľmi vďačný.
