Rebel Yell ešte stále dvíha zo stoličiek
Nesie skôr povesť kráľa imidžu než výnimočného muzikanta. V Bratislave však predviedol vystúpenie plné nielen šoumenskej, ale aj hudobnej profesionality. Výdatnú oporu pritom našiel v sprievodnej kapele – nechýbal v nej ani gitarista Steve Stevens, ktorý Idola sprevádza od počiatkov jeho sólovej kariéry. Spoločne postupne naservírovali hutný prierez Idolovým repertoárom, dodržujúc pri tom nepísané pravidlo striedania energických a baladických blokov. Idol má napokon dostatok hitov z oboch. Medzi prvými odzneli „hojdavá“ Cradle of Love, kultová Dancing with Myself či Flesh For Fantasy, ktorej sexuálny podtón Idol za veľkej radosti prítomných podčiarkol aj odhalením vlastnej hrude. Že stále ovláda polohu rebelanta romantika dokázal skladbami Sweet Sixteen či Eyes Without a Face, svoje punkové začiatky zase pripomenul v Ready Steady Go z čias pôsobenia v kapele Generation X.
Aj keď sa Idolova fyziognómia za posledné tri dekády až na pár vrások príliš nezmenila, rezervovanosť jeho pohybov aj zrelší výraz tváre predsa nedovolili pochybovať o neúprosnosti času. O to príjemnejšie pôsobilo, že dal v piatok pred očakávateľnou exhibíciou prednosť poctivému speváckemu výkonu. Ten umožnil prítomným vychutnať si vypaľovačky ako Rebel Yell, White Wedding či Mony Mony bez najmenších chybičiek krásy. Odspievala aj odtancovala ich s ním celá sála.
Hoci na vrchole svojej kariéry Angličan vypredával niektoré z najväčších sál, nemá očividne problém ani s takmer klubovou atmosférou. Využil ju na sympatickú komunikáciu s publikom, ktoré si získaval „povinnými“ komplimentmi kráse slovenských žien, aj menej tradičnou ochotou pózovať do kamier desiatok telefónov. Idol je skrátka exhibicionista v tom najlepšom zmysle slova a každý potlesk či zdvihnutú ruku odmení ešte väčším nasadením, ešte širším úsmevom. Ten na sklonku večera zdobil aj tváre jeho slovenských priaznivcov, ktorých zabával takmer plné dve hodiny.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ