Joan Baez: Hudobný biznis je zamorený haraburdím

V roku 1989 ste vystúpili na Bratislavskej lýre tesne pred pádom režimu. Aké sú vaše spomienky na tento koncert?

Samozrejme, že sa mi to natrvalo vrylo do pamäti. V tej dobe tam bolo cítiť napätie a akciu, závan niečoho nového. Z hľadiska vtedajšej politiky to bola dôležitá časť sveta a ja som veľmi šťastná, že som mohla byť priamo na mieste a podporiť vec, ktorú považujem za správnu. Všetko to vzrušenie a všetky tie emócie, ktoré som zažila na vlastnej koži, sa neskôr pretransformovali do revolúcie. Pre mňa osobne to bol taký úvod do problematiky v tomto regióne.

Sledujete ešte situáciu v krajinách bývalého východného bloku?

Nebudem predstierať, že som vo forme tak ako kedysi. Sledujem to už skôr z diaľky.

A čo Ukrajina?

Ide o veľmi zložitú situáciu a rada by som mala toľko vedomostí, aby som k tomu mohla povedať viac, ale nemám.

Išli by ste tam koncertovať?

Ak by to malo mať nejaký zmysel pre ľudí, ktorí tam žijú, prečo nie. Ale aj v takejto podpore je potrebné byť opatrný. Podobné príležitosti už nevyhľadávam, ale je pravda, že som sa naučila, že nikdy neviem, čo príde. Pamätám si, keď som začiatkom deväťdesiatych rokov pracovala na albume, sedela som v štúdiu a zrazu mi zazvonil telefón. Joan, príď vystupovať do Sarajeva, povedali mi. Bolo to uprostred vojny a tých ľudí v Sarajeve nikto neprišiel pozrieť, akoby sa o nich nikto ani nezaujímal. Snažila som sa vliať im nádej. Takže keby prišla neočakávane podobná ponuka, minimálne by som nad tým premýšľala, ale momentálne som doma a maľujem.

Maľujete?

Áno, pripravujem sériu portrétov. Nie som profesionál, vyštudovaný výtvarník, tvorím len vďaka intuícií. Už som niekoľkokrát aj vystavovala. To ma aktuálne napĺňa.

To znie, akoby ste už neverili, že hudba dokáže zmeniť svet…

Ale hudba sama osebe nič nezmení. Môže len „nakopnúť“. Ide o to, že ľudia sa vo všeobecnosti boja riskovať, a teda je fajn, keď ich niekto povzbudí. Hudba je soundtrackom k životu ako takému, je to niečo, čo počujete v pozadí nonstop. Keď bojujete za svoje práva, môže byť práve tento soundtrack pre vás motiváciou, aby ste sa nevzdávali. Zlepšiť svet však môžu jedine ľudia.

Generácia umelcov zo 60. rokov bola veľmi aktívna v boji za práva a slobodu. Máte v tomto vôbec nasledovníkov?

To, čo sa dialo v šesťdesiatych rokoch, bolo výnimočné. V súčasnosti je atmosféra úplne odlišná a jednoducho sa to už nemôže zopakovať. Keď som začínala s hudbou, bolo jasné, čo treba zmeniť. Bola to rovnoprávnosť a vojna vo Vietname. Vedeli sme, s čím nesúhlasíme, boli sme prepojení a chceli sme zmenu. Teraz je milión vecí, ktoré by sme mali riešiť, ale mám občas pocit, že ich je tak veľa, až sa v tom ľudia strácajú. Niekedy ani nevieme, čo robiť, ako to zmeniť, o čom písať, spievať a tak ďalej. Je to oveľa komplikovanejšie, pretože takto sa nikdy nestrhne veľká masa, ktorá nesúhlasí. Každý chce niečo iné.

Je dôležité, aby známe osobnosti verejne prezentovali svoje názory na spoločensko-politické témy?

Nechcem hovoriť, čo by kto mal a nemal robiť, ale vidím to na sebe. Moje rozhodnutia a moja podpora ľuďom, ktorí sa nebáli meniť veci k lepšiemu – to tvorí celý môj život. Vďaka tomu je bohatší a zmysluplnejší.

Cítite sa viac umelkyňou alebo mierovou aktivistkou?

V prvom rade sa cítim človekom. Ale obe tieto veci sú pre mňa dôležité a som najšťastnejšia, keď ich môžem robiť naraz. Keď svojím umením prispejem k mieru. Ale ako som spomínala, aktuálne nie som až taká aktívna v snahách zmeniť svet a preferujem tvorbu.

Pracujete aj na nových skladbách?

Niekoľko vecí mám pripravených na nový album, ale stále to nie je hotové. Ako vždy, keď skladám, mám veľa rozličných inšpirácií a teraz to dávam dokopy.

Hudobný biznis sa od rozmachu internetu a sociálnych sietí výrazne zmenil. Aký je váš názor na novinky v rámci šírenia hudby?

Podľa mňa je to dobré, je to posun. Celý proces sa veľmi zjednodušuje. Hudobný priemysel je zamorený haraburdím a ľudia takto dostali možnosť výberu, čo chcú počuť a čo nie. Problém je v tom, ako sa s tým vyrovnajú umelci, mnoho z nich stráca zárobky, lebo fanúšikovia sťahujú ich pesničky zadarmo. Ale to je viac-menej len individuálna záležitosť. V globálnom ponímaní je to výhodné.

Ako bude vyzerať váš bratislavský koncert?

Na turné so sebou beriem len dvoch hudobníkov – Dirka Powella, ktorý hrá na šiestich nástrojoch, a perkusionistu Gabriela Harrisa. V tejto zostave by sme mali prísť aj na Slovensko. Verím, že sa mi podarí vymyslieť niečo špeciálne, pretože s Bratislavou som prepojená aj vďaka spomínanej Bratislavskej lýre. Program vám teda ušijem na mieru.