Nechcel som súdiť, hľadal som odpovede

Helena Dvořáková | 28.03.2015 16:00
Peter Pavlac, dramaturg
Peter Pavlac, dramaturg Autor: ,
Sú slová, ktorým sa nedá vyhnúť. V slovenskej kultúre sú to napríklad slová básnika a politika Miroslava Válka. Dramatik Peter Pavlac napísal pre SND hru Slovo Válkovo, ktorá má práve premiéru. V názve sa skrýva pomenovanie kontroverznej básnikovej poémy, prísľub, že pôjde o jeho poéziu, ale aj o jeho slová ako také. Válek stále vŕta v hlave milovníkom poézie, napína nervy nezmieriteľným a inšpiruje bádateľov: Aký to bol vlastne človek? Je možné, aby sa umelec prejavoval tak protichodne? Prečo? Aj Peter Pavlac si kládol tieto otázky.

Vy ste naozaj pichli do osieho hniezda, keď ste začali písať o tejto osobnosti. Nebojíte sa, čo všetko si budete musieť vypočuť?

Môj záujem o poéziu siaha do čias, keď som bol ešte dieťa. Poznal som síce množstvo básní mnohých básnikov, ale ich mená ma vlastne až tak nezaujímali. Ani som netušil, že som vtedy recitoval aj Válkove básne. Napríklad… báseň Neviditeľné auto, viditeľný strom! Nádhera! Uvedomil som si to až teraz, po rokoch, keď čítam po večeroch synovi Filipovi, poéziu nevynímajúc. Týmto spôsobom som Válka celkom nanovo objavil a znovu tie verše musím obdivovať, hoci dnes už z celkom iného uhla pohľadu. Sú neuveriteľne hravé, vtipné, je v nich úžasná imaginácia, a najmä cesta k paradoxom, bláznivým nezmyslom, ktoré deti naozaj milujú. A navyše – tie verše sa naozaj dobre prednášali, lebo okrem krásnych metafor majú v sebe aj silný dramatický potenciál. Dajú sa naozaj výborne interpretovať.

Keď synovi čítate básne, hovoríte aj o ich autoroch? Čo ste mu povedali o Válkovi?

Tam sa to niekde zrejme celé začalo… Môj syn mi totiž kladie veľa zaujímavých a inšpirujúcich otázok. Má osem rokov a už asi pred rokom, keď som mu po večeroch čítal Válka, nedalo sa vyhnúť tomu, aby som mu nerozprával, že tento vynikajúci básnik písal aj iné básne. A on ich chcel počuť. Chcel vedieť viac. Rozprával som mu teda o ňom a aj z tých básní som mu čítal niektoré pasáže. Často mu rozprávam o minulosti, vlastnej, o minulosti našej krajiny… Je to veľmi vnímavý človiečik a kladie mi naozaj veľa otázok. Nanovo tak musím formulovať svoje poznatky do odpovedí, dávať ich do nových súvislostí, hľadať spôsob, ako ich podať osemročnému dieťaťu… A tak som mu celkom prirodzene rozprával o Válkovi aj ako o politikovi, ktorý bol nezmazateľne spojený s bývalým režimom. A Filip mi vtedy položil jednoduchú otázku: „Prečo?“ Nešlo mu do hlavy, že človek, ktorý píše také „krásne básničky“ sa môže spojiť s ľuďmi, ktorí iným vedome a cielene ubližovali. Mlčal som. Bolo mi však jasné, že musí existovať spôsob, ako mu to vysvetliť. Minimálne som pochopil, ako dôležité je hľadať odpoveď na otázku, ktorá už zrejme bola vyslovená toľkokrát predtým. A ostala nezodpovedaná.

A práve vtedy prišla ponuka zo SND na napísanie tejto hry?

O čosi neskôr som dostal zo SND ponuku, aby som napísal hru na telo konkrétnemu hercovi, a nadviazal tak na dramaturgickú líniu tzv. Modrého salónu, kde minulú sezónu vznikla hra Leni, o nemeckej filmovej režisérke Leni Riefenstahl, ktorú si zahrala Zdena Studenková. Dostal som na výber z asi šiestich osobností a ja som nezaváhal. Objavilo sa medzi nimi meno Miroslava Válka. Bolo mi jasné, že sa mi ponúka možnosť hľadať odpoveď na Filipovu otázku. Potešila ma však predovšetkým príležitosť objavovať, hľadať a vytvárať metaforu so širšou platnosťou aj pre tých, ktorým je Válkova doba už absolútne vzdialená.

Roman Polák napísal hru o Miroslavovi Válkovi Robinson hľadá loď, ktorá stroskotá. Je o rôznych obdobiach básnikovho života. Aké obdobie ste si vybrali vy?

Tú inscenáciu Trnavského divadla z roku 1997 som nemal možnosť vidieť, ale jej textovú predlohu som si podrobne preštudoval, pre informáciu, aby som náhodou nepostupoval rovnakým spôsobom. Od začiatku som však bol rozhodnutý hru napísať inak. Nesnažil som sa hľadať historický príbeh, chronologický oblúk Válkovho života, hľadal som len jeden jediný, kľúčový, intímny, exponovaný, pre mňa rozhodujúci a výpovedný moment.

Čo ste zistili?

Keď budem v budúcnosti o Válkovi hovoriť, vyjadrovať sa k jeho tvorbe, k životu, podstatné bude nezabúdať práve na tú ambivalentnosť. Nevyhýbať sa jej a účelovo nevylučovať ani jednu z protichodností – básnik kontra normalizačný politik. Pretože práve Válek bol pre mňa odjakživa básnik, ktorého som absolútne rešpektoval a bral som ho za jednu z najväčších osobností slovenskej poézie. Teraz som sa však dostal o krok ďalej. Teda chcem tomu veriť.

Divák teda bude odchádzať z predstavenia informovanejší, ale aké bude mať pocity? Bude dojatý? Naštvaný? Kam ste hru smerovali?

Ani na to sa nedá ľahko odpovedať. Keď pracujem s podobnou látkou, naštudujem si maximum dostupných svedectiev, materiálov, štúdií, hovorím s ľuďmi, zbieram fakty. Toto bol špeciálny prípad, lebo množstvo ľudí, ktorí Miroslava Válka poznali, ešte stále žije. Jeho tvorba bola však pre mňa rovnako podstatná. Tú som si znova celú prečítal. Množstvo básní som poznal, pamätal som si ich, ale mnohé nie, a najmä: objavil som nanovo poému, o ktorej som vedel, že existuje, ale nikdy dovtedy som ju celú nečítal. Poému Slovo, ktorú napísal už ako minister kultúry v roku 1976, a bol som z nej úprimne zaskočený či skôr šokovaný.

Pre dramatika je silný pocit blahodarný – čo ste ale konkrétne cítili? Otrávilo vás to alebo povzbudilo?

Tento jeho rozmer ma zmiatol. Prekvapilo ma, aký je zrazu jeho prejav jednoduchý, banálny, totálne povrchný až polopatistický v súvislosti s ideológiou komunistického režimu. Postupne, ako som tým textom znova a znova prechádzal, zistil som, že táto poéma má šokujúco tristné, ale aj výnimočné pasáže. Tie „nezávadné“ sa dnes často citujú, počul som ich neraz, ale v skutočnosti sa vytrhávajú z kontextu – a vyvolávajú mylný obraz o tomto diele ako celku. Tie pasáže majú totiž všetky kvality jeho tvorby z rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych, ale v celku slúžia úplne inému cieľu. Zrazu sa ten politický aspekt a aspekt umelecký preťali – práve v tomto jeho diele. Začal som uvažovať nad tým, že to by mohol byť ďalší z kľúčov k mojej hre. K tomu, ako vypovedať o Válkovi. Cítil som, že sa treba tou poémou zaoberať podrobnejšie. To bola prvá výrazná línia, ktorá ma zaujala, celkom intuitívne.

A druhá?

Miroslav Válek bol členom politickej komisie, ktorá dozerala na policajný zásah voči zhromaždeniu občanov na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí z marca roku 1988, ktoré neskôr vošlo do dejín pod názvom sviečková manifestácia. Bola to „cirkevná záležitosť“ a on ako minister kultúry bol zodpovedný aj za cirkev. Preto bol členom komisie, ktorá rozhodovala či a ako zásah prebehne, bola aktívna pri príprave zásahu bezpečnostných zložiek a samotný Válek  bol aj na štvrtom poschodí hotela Carlton, odkiaľ sa tento zásah riadil. Dostal som sa však neskôr aj k informáciám, podľa ktorých bol jediný, kto proti zásahu vystúpil a nesúhlasil s ním.

Miroslav Válek
Miroslav Válek Autor: Gita Povodová

Aký je rozdiel medzi písaním prózy a hry? Aký časový objem sa vám vmestil do výjavu z Carltonu?

Vždy, keď píšem text pre divadlo, musím brať do úvahy, že predstavenie je výsek v čase a hľadám moment, ktorý sa doň „zmestí“. Dopracoval som sa k tomu, že práve sviečková manifestácia je ten bod: tá hodina a pol pred samotným zásahom. Hra sa odohráva skoro v reálnom čase, tesne pred začiatkom manifestácie a počas nej. Nachádzame sa v izbe hotela Carlton. Situácia v hre je však, samozrejme, fiktívna. Počas toho, ako sa ľudia na manifestáciu zhromažďujú, zhovárajú sa v hre minister kultúry Válek (Emil Horváth) a príslušník Štátnej bezpečnosti (František Kovár). Debatujú a pozerajú sa na zhromaždenie.

Poznali ste Válka osobne? Poznáte nejakého eštebáka osobne? Ktorá postava sa vám ľahšie písala?

Válka som osobne nepoznal. No ten kľúč, ktorý aj s pánom Horváthom k jeho stvárneniu volíme, nie je v napodobňovaní Válkovho hlasu, gest. Ide nám o postoje, názory, o jeho poéziu a vnútorný stav v danom čase. V čase, keď „režim“ krachoval, strácal pôdu pod nohami. Samozrejme, mnohé repliky sú citátmi, ale v zásade ide o fiktívny dialóg dvoch postáv.

Ale predsa – písali ste dva charaktery. Je jeden aj druhý v tej situácii podliak?

Nesúdim. Ani jedného. V prvom rade som sa snažil vychádzať z toho, ako Válka ľudia poznali a ako bol reflektovaný v rôznych materiáloch, nie je to jednoznačný obraz, či už pozitívny, alebo negatívny. Je to skôr priesečník.

Čo sa vám viac tlačilo do popredia – Válek básnik alebo Válek politik?

Presne to je priestor tejto hry. Stretáva sa v nej básnik s politikom. Preto som si vybral možnosť angažovaného rozhovoru o poéme Slovo, rozhovoru o tvorbe, ale v situácii, ktorá je výsostne politická. Oba tieto rozmery akoby do seba vrážali, drsne a drzo, odkrývajúc tak prázdno, ako aj hodnotu za veršom, za postojom. Samotná poéma tieto póly tiež obsahuje. Dramaticky je zaujímavý i fakt, že v tom čase Válek už veľmi intenzívne polemizoval s vládnucou i­deológiou a mal pripravený veľký prejav pred ÚV¤KSS. Chcel kriticky vystúpiť a vyjadriť sa k uplynulým dvadsiatim rokom normalizácie, ktorej bol výrazným a aktívnym činiteľom. Nie je neznáme, že v tom roku tak aj spravil. Otázka znie, či už na to jednoducho nebolo neskoro. Je niekoľko protichodných energií a vnútorných konfliktov, ktoré v sebe mal a ktoré musel riešiť nielen ako politik a básnik, ale aj ako inteligentný a vnímavý človek.

Na čo sa vypytuje príslušník ŠtB v podaní Františka Kovára?

Pýta sa, ako sa takýto človek dostal do takéhoto súkolesia, kde to má korene? Ako sa mohol taký intelekt a talent dostať do takejto situácie? V strane mu mnohí na vysokých postoch nesiahali ani po členky. On predsa musel vidieť, že príprava bezpečnostných zložiek je absolútne neadekvátna situácii, manifestácia nepredstavovala žiadnu hrozbu – ľudia neboli ozbrojení, neboli nebezpeční. Kde sa tam vzal básnik, ktorý mal schváliť proti nim zásah plný násilia? To všetko sa ho istým spôsobom naozaj pýta.

Ako to, že ten eštebák bol taký kultivovaný, že mohol s ním zasvätene debatovať o poézii?

„Vytváral“ som ho ako človeka, ktorý pracoval kedysi v rozhlase. Bol zvukový technik a mal bohaté skúsenosti s nahrávaním čohokoľvek, všeličo si vypočul, poznal. Ja sám aktuálne spolupracujem s rozhlasom, a tak sa mi to prirodzene ponúklo. Mal som možnosť počúvať archívy, záznamy z mnohých diskusií Válka s mladými ľuďmi, diskusie o poézii, ale počul som aj rôzne jeho normalizačné vystúpenia zaznamenané na páskach. Dozvedel som sa veľa a k týmto materiálom by podobný charakter, ako je náš Príslušník, mal rovnaký prístup ako ja. Ba ešte jednoduchší. Je to inteligentný človek. Schopný, vnímavý a má veľmi konkrétnu osobnú motiváciu, pre ktorú sa pustil do tejto poučenej debaty. Jeho výklad Slova je však adekvátne laický a účelový.

Takže on mal skúsenosti s nahrávaním, a tak sa dostal do zložiek ŠTB, ale láska k poézii mu zostala…

V rozhlase sa tá láska zrodila. Nie je to „štandardný“ eštebák, ako je nám často podávaný, on pracuje síce ako človek, ktorý robí záznamy z rôznych operácií, ale snaží sa od toho dištancovať. Má s tým teda aj istý osobný problém, no pracuje pre nich, lebo mu to poskytuje určité výhody. Nestotožňuje sa s ideológiou, a ani v hre neodpovedá na mnoho Válkových otázok, lebo nechce. Ako zvukový  technik v rozhlase často nahrával Válkove básne, ale mal aj osobný vzťah k jeho veršom. Jednoducho na ne „balil“ ženy. Vlastne je až taký banálny.

Syn Filip (8) kladie otcovi Petrovi Pavlacovi...
Syn Filip (8) kladie otcovi Petrovi Pavlacovi inšpiratívne otázky. Aj o Válkovi. Autor: Pravda, Robert Huttner

Ako prijali tieto úlohy samotní herci?

Mal som pocit, že veľmi dobre, zároveň ako výzvu. Keď sme sa o tom po prvý raz  rozprávali, tiež pocítili, že to je rešpekt vzbudzujúca téma, vlastne balík tém a asociácií, rôznych protichodných uhlov pohľadu, ktoré sa vnucujú, a toto vnímali od  začiatku. Navyše mali možnosť Válka zažiť ako zamestnanci kultúrnych inštitúcií, ktoré spadali pod „jeho“ ministerstvo.

Divadlo bolo v časoch, keď bol Miroslav Válek ministrom kultúry, miestom, kde sa často hovorilo v inotajoch a naznačovala sa nespokojnosť s režimom. Vznikali z toho napätia medzi divadlami a ministrom?

Hovorí sa, že divadlo Válek "až tak nemusel“ (možno to však bol rešpekt), pretože práve v divadle mal herec možnosť v priamom prenose z javiska dávať svojim replikám nový podtext, ktorý sa vyjadroval k aktuálnej situácii, a mohol tým spôsobovať nečakané problémy. Nebolo teda možné na sto percent držať divadlo pod kontrolou.

Teraz mi pripadá, akoby aj on sám básňou Slovo urobil niečo také. Akoby do nej tiež niečo prepašoval, vložil podtext, akoby si chcel vystreliť z aparátnikov a funkcionárov. Na jednej strane im dobre známe výroky, klišé a vzápätí kvalitná poézia, ktorá ich prevyšovala. Nezahrával sa s mocou?

Práve tým sa v inscenácii zaoberáme. Dej a dialóg Válka s Príslušníkom graduje tým, ako sa blíži začiatok manifestácie. Príslušník to využíva, aby Válka znervózňoval a dostával z neho odpovede na otázky – ako to teda v Slove myslel, či sa s komunistami zahrával, či na druhej strane neboli isté formulácie alibistické, či nepočítal s tým, že sa verše budú vykladať rôzne, a teda bude istým spôsobom čistý pred jednými aj pred druhými. Keď som čítal tieto verše, keď som počúval diskusné relácie s ním, bol som niekedy zdesený. Zrazu to nie je napísaný text. Počujete jeho hlas, ako formuluje tie zjednodušujúce a schematické vety… ideologický balast v absolútnom kontraste voči hlbokej kvalite jeho poézie. Bol som absolútne zmätený. A tento pocit je vložený do textu hry. K definitívnej odpovedi sa však zrejme nedopátrame nikdy, lebo by nám musel odpovedať Válek sám.

Užijú si diváci dosť aj poézie?

Samozrejme, poézie je tam dosť, ale my sme nechceli, aby to bolo pásmo Válkových básní. Poézia je ako argument, ako súčasť diskusie. Poézia sa rozoberá, analyzuje, používa sa ako názor. Našiel som dokonca v archíve rozhlasu nahrávku Slova v podaní hereckej elity tej doby, vybral som teda isté pasáže aj z nej. Je to hrôza, ruské chorály, zbory proletárov, normalizačná adorácia Moskvy – je to absolútny patetický gýč! Nechápem, že to vôbec vzniklo ešte v osemdesiatych rokoch! Toto sa v hre cituje a príslušník ŠtB má tendenciu vykladať tie verše, pýta sa básnika na významy, ale nenarába sa tam s poéziou, ktorá je prednášaná. Sú tam citáty aj z iných básní. Krásnych a silných básní, ktoré som vždy tak rád čítal.

Válkova generácia, to boli v istom zmysle prvolezci, až teraz je všetko všetkým jasné. Tiež píšete, viete si predstaviť seba v takej  situácii, v akej bol on?

Nechcel by som si seba ani len predstaviť v takej situácii. Ak prostredníctvom práce na takýchto hrách sa možno na podobnú situáciu aspoň pripraviť. A keď sa raz v živote vyskytne, aspoň budem vedieť, že mám šancu nezlyhať. Pretože ak zlyhám…

Impulzom k napísaniu hry bol váš syn Filip, máte jedného syna?

Sme oveľa širšia, tak trochu „poskladaná“ rodina, mám manželku, ktorá má tri deti z prvého manželstva a štvrté – Filipa, máme spoločné. Narodením Filipa sa však zásadne zmenila moje nazerania na vlastné rozhodnutia. Je to mimoriadne komplikované, snažiť sa dívať na svet očami každého jedného z nich, ale je to nevyhnutnosť. Viem, čo pre mňa znamenali rodičia. Keby som sa dozvedel, že sa zachovali negatívne, že v zásadných chvíľach zlyhali, viem, ako by ma to ovplyvnilo. Preto cítim obrovskú zodpovednosť voči deťom, aby som sa dokázal zachovať správne a nezlyhal.

Peter Pavlac

Narodil sa 4. júna 1976 v Bratislave. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU. V roku 2001 mu vyšla zbierka poviedok Hra na smiech, za ktorú získal prémiu Ceny Ivana Kraska. V rokoch 1999–2010 bol interným dramaturgom Činohry Slovenského národného divadla, kde spolupracoval na viac ako 30 inscenáciách – napríklad Stoličky, Picasso v bare Lapin Agile, Horor v horárni, Štvrtá sestra, Ujo Vankúšik, Riaditelia, Valčík náhody, Vykúpenie, Hollyroth a ďalších. Pre Činohru SND pripravil adaptáciu Timravinej novely Veľké šťastie, Kukučínovho románu Dom v stráni, Laholovej poviedky Rozhovor s nepriateľom, ktorá neskôr dostala aj filmovú podobu, či noviel Ivana Horvátha Bratia Jurgovci. Dnes spolupracuje s viacerými divadlami na Slovensku aj v zahraničí ako dramatik, pracuje pre rozhlas, TV a venuje sa príležitostne aj próze. Za hru Červená princezná (Divadlo Astorka) získal Cenu Nadácie Tatra banky za literatúru, jeho adaptácia knihy Jána Roznera Sedem dní do pohrebu (SKD Martin) získala cenu ako najlepšia inscenácia sezóny 2012/2013 v ankety DOSKY. V roku 2014 získal druhé miesto v súťaži textov Cena Alfréda Radoka za hru Einsteinova žena (Divadlo Astorka). Pre SND aktuálne napísal hru Slovo Válkovo, ktorá má práve premiéru.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ