O slovách Panenka skákavá!

Stačilo napríklad, aby som sa presunul na chvíľu do Čiech a dočítal som sa, že jedným z odporúčaných turistických cieľov je tu aj „barokní areál ve Skocích neboli jak říkaly naše babičky – Panenka skákavá. Návštěvníci se mohou podívat do kostela, do podzemí stavby, ale také do věží… V kostele je rovněž vystavena kopie proslulého zázračného obrazu Panny Marie Pomocnice ze Skoků, lidově nazývaného Panenka skákavá.“

Zmena môjho pohľadu na svet, súvisiaca so zmenou krajiny a dennej tlače, sa odohrala práve v čase, keď vrcholili preteky Tour de France. Na Slovensku som deň čo deň otváral noviny, aby som sa potešil, ako výborne si v pretekoch počína jediný slovenský cyklista Velits. Ale v Prahe otvorím české a Velitsa nikde. Namiesto neho sa predmetom môjho záujmu stáva jediný český účastník peletónu Kreuziger.

Netuším, či slovenské noviny priniesli správu o konečnom Kreuzigerovom umiestnení – ja, chvalabohu, viem, že bol deviaty. Ale to, ako skončil v Tour de France Slovák Velits, som sa z českých novín nedozvedel.

A potom, že má neústretovosť k menšinám živnú pôdu najmä v ľudovom prostredí! Nie je to pravda. Zatiaľ čo Panenka skákavá veselo preskakuje medzi českými a slovenskými krčmami, neústretoví sú intelektuáli, ktorí rozhodujú o tom, čo pôjde a čo nepôjde do novín.

Ale inak som si české noviny tohto leta vychutnal. Dozvedel som sa z nich všeličo, čo by som sa zase nedozvedel zo slovenských – napríklad, že českí historici práve objavili senzačný písomný doklad o prípravách Jána Husa na kostnický koncil, ktorý ho odsúdil na smrť upálením. Panenka skákavá! Ako potom nenapísať na záver fejtónu

Sonet o tréningu
Keď pred odchodom do Kostnice
sa pri kozube modlil Hus,
vypadol zrazu na dlaždice
žeravý uhlík. „Famulus,“

vyzval Hus svojho famulusa,
„na ruku mi ten uhlík daj!“
Škvrčala koža Jána Husa –
nepovedal vraj ani jaj…

…a v Kostnici, šiesteho júla
tisíc štyristo pätnásť, sa
dal Hus upáliť na hranici.

Ó, športovci a mučeníci,
treba sa učiť od Husa!
Bez tréningu si skrátka nula.