Andrzej Wajda mapoval traumy Poľska, aby z neho urobil lepšiu krajinu

Nakrúcaním filmov strávil 60 rokov a aktívny zostal do posledného dychu. Pred pár týždňami mal na festivale v Toronte premiéru jeho posledný film Powidoki (Afterimage). Wajda ani na sklonku života nestratil tvorivú silu a podľa zahraničných recenzentov zúročil dlhoročné skúsenosti v „majstrovskej labutej piesni“. Životopisnú snímku o avantgardnom umelcovi Wladyslawovi Strzeminskom poslalo Poľsko aj do boja o nomináciu na Oscara pre najlepší cudzojazyčný film.

Fascinovaný poľskou minulosťou

Wajda bol v 50. rokoch spoluzakladateľom a kľúčovou osobnosťou Poľskej filmovej školy, v 70. rokoch sa radil medzi tvorcov takzvaného filmu morálneho nepokoja. Prispel k tomu, že poľský film sa odklonil od oslavných tendencií socialistického realizmu a v krajine vzniklo podhubie, na ktorom vyrástlo mnoho autorských filmárov na čele s Romanom Polanským, Krzysztofom Kieslowským, Krzysztofom Zanussim či Agnieszkou Hollandovou. Wajda priniesol mladému publiku ťažké témy sviežou formou, hrou so žánrom a zároveň zostal verný dobovým reáliám.

Keď jeho vojnová dráma Kanály získala v roku 1957 Špeciálnu cenu poroty na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, Poľsko sa zviditeľnilo na mape európskeho filmu. Tridsaťjedenročný Wajda sprítomnil v snímke tiene nedávnej minulosti, aby odkryl bezvýchodiskovosť „nového povojnového Poľska“ a predznamenal svoju tvorivú cestu.

„Nakrúcal som aj filmy, ktorými som chcel meniť mentalitu v politickom svete. Robil som všetko pre to, aby som divákom zanechal odkazy. Treba si uvedomiť, že cenzúra hodnotila predovšetkým slová. Každá ideológia je v nich zapísaná. Preto sa kinematografia v bývalých socialistických krajinách zamerala na obraz. To nám veľmi pomohlo,“ povedal režisér v rozhovore pre Pravdu v roku 2005, keď bol hosťom bratislavskej časti filmovej prehliadky Febiofest.

Skôr ako sa stal filmárom, vyštudoval maliarstvo na Akadémii krásnych umení v Krakove. Ako režisér sa profiloval pod vplyvom talianskeho neorealizmu a nového európskeho filmu. Debutoval v roku 1954 Nepozvanými hosťami a téme varšavského povstania sa venoval aj v spomínanom druhom filme Kanály, kde zobrazil skupinu partizánov blúdiacu v neprehľadnej tme mestských kanálov a zhmotnil zotrvačnú bezvýchodiskovosť.

Esenciou je sloboda

Celý život sa venoval naliehavým dejinným témam, jeho filmy sú kolekciou tvárí, tvoria mapu poľskej identity. Tvrdo kritizoval nerovnosť, papalášstvo, korupciu a odpovede na súčasnosť hľadal v konfrontácii s vojnovou minulosťou, ktorú mal v čerstvej pamäti. Andrzej Wajda nachádzal univerzum, aj keď sú jeho snímky úzko späté s Poľskom. Nadčasový autorský rukopis a téma slobody prítomná vo všetkých jeho filmoch oslovujú medzinárodné publikum bez ohľadu na dobu.

„Svet sa ma pýta, ja sa pozerám a musím odpovedať. O tom je 50 rokov nakrúcania mojich filmov. V každom období odo mňa život niečo požaduje, v každom období som nakrúcal iné filmy.“ Jeho snímky Zasľúbená krajina, Slečny z Vlčian, Človek zo železa a Katyň boli nominované na Oscara za najlepší cudzojazyčný film, Zlatú palmu si z Cannes odniesol v roku 1981 za drámu Človek zo železa.

Filmy Andrzeja Wajdu, Jerzyho Kawalerowicza a Andrzeja Munka, absolventov filmovej vysokej školy v Lodži, nasmerovali v druhej polovici 50. rokov poľskú kinematografiu k „pesimisticky intelektuálnemu“ a kritickému filmu. Popreli tvorbu poslušných režisérov ospevujúcich socialistickú prítomnosť. Wajda sa už ako začínajúci filmár zameral na druhú svetovú vojnu, kvôli ktorej sám prišiel o otca, aby nepriamo naznačil aktuálne stigmy poľskej prítomnosti.

Vývoju udalostí v povojnovom Poľsku sa venoval v kultovej snímke z roku 1958 Popol a diamant. V adaptácii rovnomennej literárnej predlohy Jerzyho Andrzejewského vystihol neschopnosť človeka vymaniť sa z prizmy vojnových hrôz a nemožnosť prispôsobiť sa skazeným pomerom „nového Poľska“. Predstaviteľ hlavného hrdinu – charizmatický Zbigniew Cybulski si vyslúžil za svoj výkon prívlastok poľský James Dean. Vtedajšia poľská kritika historický epos odohrávajúci sa v posledný deň druhej svetovej vojny odsúdila, aj keď mnohí teoretici sa zhodujú, že ide o najlepší poľský film, aký kedy vznikol.

Verný Poľsku

Aby mohol Wajda v 60. rokoch tvoriť, volil cestu koprodukčných spoluprác a aj keď mnoho cestoval, rodnej krajine zostal verný. Filmami sa snažil ovplyvniť život v Poľsku k lepšiemu. „U nás cítia umelecké kruhy povinnosť angažovať sa vo vzťahu k spoločnosti štátu, z ktorého vyšli,“ povedal pred časom pre Pravdu.

„Rád by som zostal režisérom v Poľsku. Vyzerá to tak, ako by som bol maniak politických, či historických filmov, no teraz chcem urobiť film zo súčasnosti. Ak mi to zdravie dovolí,“ prezradil v rozhovore v roku 2007. Premiéru mal vtedy film Katyň o masakre, počas ktorého sovietska tajná polícia vyvraždila tisícky poľských vojakov a civilistov. Snímka o jednej z najväčších tráum v novodobej poľskej histórii získala sedem poľských národných filmových cien. Ani jeho ďalšie diela – v Berlíne ocenený Puškvorec (2009), životopisná dráma Walesa človek z nádeje (2013) a posledný film Powidoki však neboli príbehmi „z prítomnosti“.

Odpovede na otázky dneška hľadal neúnavne v časoch nedávno minulých, v histórii, ktorá sa v jeho filmoch vracia ako hodený bumerang. Ťažiac z emocionality a romantickej pocitovosti pátral v skazenom svete po dôstojnosti, vyzdvihujúc právo na slobodu.