Jon Fosse: V jedinej krajine moje hry doslova nenávidia

Prečo ste kedysi divadlo odmietali?
Mal som s ním zlé skúsenosti. A videl som veľa zlých inscenácií, ktorým išlo len o vonkajší efekt. Bola to skôr póza, s umením to nemalo nič spoločné. Divadlo ako umelecká forma dokáže byť – ak je dobré – nesmierne silné a ponúknuť intenzívny zážitok. Ale keď je zlé, nič sa mu nevyrovná v tom, aké je nudné.

Viac ako desaťročie ste už boli známym spisovateľom, keď ste začali písať dramatické texty. Netajíte, že vás k tomu priviedla nepriaznivá ekonomická situácia.
Vždy som sa chcel živiť výlučne písaním, nikdy som nemal normálne zamestnanie. A keď je človek tvrdohlavý a navyše aj mladý, ľahko sa dostane do finančných ťažkostí. Bol som už síce etablovaný a kritikou uznávaný spisovateľ, nie však etablovaný v zmysle finančného ohodnotenia. Ako spisovateľ na voľnej nohe som si zarábal aj písaním recenzií, rôznych článkov alebo prekladmi. U nás sa hovorí, že keď nemáte príjem, musíte mať peniaze odinakiaľ. Ja som nemal ani jedno, ani druhé a práve vtedy mi v rámci Bergenského projektu ponúkli pomerne veľkú sumu za to, aby som napísal začiatok nejakej hry a jej resumé. Nemal som peňazí nazvyš, takže ponuka bola lákavá.

Za jediný týždeň ste však napísali celú hru. Mala názov Niekto prichádza.
Tvrdohlavosť sa môže niekedy vyplatiť. Uvedomoval som si, že rozhodnutie zúčastniť sa projektu mohlo byť aj hlúpe, ale zhodou okolností to vyšlo. Keď som začal písať pre divadlo, otvorilo sa mi ako spisovateľovi úplne nové univerzum. Spätne považujem za nepochopiteľné, prečo som sa tvorbe dramatických textov tak bránil. Až neskôr som si uvedomil, že moja počiatočná arogancia bola bezdôvodná. Vo svete aj v Nórsku som napokon dnes známejší ako dramatik a písanie hier mi bezpochyby zabezpečilo priaznivejšiu finančnú situáciu.

Písanie divadelného debutu považujete za najväčšie zjavenie, aké ste kedy zažili. V čom bol ten týždeň výnimočný?
Dovtedy som si vôbec nevedel predstaviť, že by som sa venoval písaniu pre divadlo. Lenže prišla opačná skúsenosť, uvedomil som si, že mi to ide a výsledok môže byť aj dobrý. Aj keď ma k písaniu dramatických textov priviedli úplne triviálne dôvody, otvoril sa mi úplne nový spôsob písania, ktorý mi dokonca aj vyhovoval. Prekvapilo ma, ako málo vieme často sami o sebe. Občas sa pristihnem pri myšlienke, že vysvetlením, prečo to so mnou a divadlom dopadlo tak dobre, bol práve fakt, že mi kládlo odpor. Rovnaký, aký som k nemu cítil ja sám.

V čom ešte sa zmenil váš pohľad na priestor dosiek, znamenajúcich svet?
Skôr, ako som vstúpil do sveta divadla, som mal konvenčnú predstavu, že herci musia byť exhibicionisti, ktorí sa radi predvádzajú. Keď som sa neskôr s viacerými zoznámil, a mnohí z nich patria k tým najlepším, zistil som, že sú to často veľmi plachí ľudia. A v divadle chcú pracovať, aby sa stali viditeľnými v živote, čo je paradox. Častokrát aj dobrého herca na ulici ani nespoznáte, ale na scéne dokáže zaplniť celý priestor. Väčšina postáv v mojich hrách sú tiež pomerne hanbliví a plachí ľudia.

Najsilnejší divácky zážitok z vašej hry vám pripravil režisér Claude Régy v Paríži.
Už predtým som videl niekoľko produkcií svojich textov v Nórsku aj za hranicami. Toto predstavenie bolo špeciálne už len tým, že zrazu sa odohrávalo v Paríži v divadle, ktorého hľadisko malo kapacitu sedemsto-osemsto sedadiel. Práve mne sa stalo niečo také úžasné, že veľký režisér ako Claude Régy sa ujal mojej hry. Pre mňa ako autora zo západného pobrežia Nórska, ktorý píše v rámci Európy malým jazykom, bolo stretnutie s osemdesiatročným úspešným francúzskym režisérom čosi mimoriadne. Pri sledovaní inscenácie som vnímal jeho komunikáciu s mojím vlastným textom, ktorý ho dokázal kongeniálne precítiť a uviesť na javisku. Tie odmlky a ticho sa v jeho interpretácii doslova zhmotnili. Nechcem používať silné slová, ale Régy pochopil dušu textu a zviditeľnil ju na scéne.

Mali ste podobné zážitky aj inde v zahraničí?
Áno, napríklad s niektorými inscenáciami svojich hier v Japonsku alebo Číne, čo bolo pre mňa tiež dosť nepochopiteľné. Často sa domnievame, že čo sa týka kultúr, ide o dva nesmierne rozdielne svety. Na jednej strane je to pravda, ale na druhej som si pri pohľade na inscenovanie svojich textov na ázisjkých scénach či niekde inde uvedomil, že niečo fundamentálne máme všetci spoločné. Krajina, v ktorej však moje texty vôbec nemajú radi, je Británia. Možno by sa dalo hovoriť vyslovene o nenávisti (smiech). Pritom ide o krajinu s Nórskom susediacu, ak si odmyslíme more.

Ako to myslíte?
Tam je to jedno fiasko za druhým. Napĺňa ma pritom obdivom, že tamojší divadelníci to nevzdávajú a napriek tomu naďalej inscenujú moje texty. Ale v anglofónnom divadelnom svete mám aj niekoľko stúpencov. Niektorí to berú vyslovene tak, že čím horšia kritika sa na ich hlavu zosype, tým odhodlanejšie pracujú s ďalšími mojimi hrami. Existujú len dva jazyky, v ktorých vyšli knižne všetky moje texty pre divadlo – a to je nórčina a angličtina, na čo som nesmierne hrdý. Človek, ktorý založil vydavateľstvo vydávajúce moje hry, bol paradoxne spočiatku veľký bojovník proti establishmentu, medzičasom sa však vypracoval na jedného z najvýznamnejších britských vydavateľov. Ale to je už iný príbeh.

V Británii sú teda vaše hry prepadákom?
Ako som hovoril, väčšinou je ich inscenovanie fiaskom. Existuje však jedna výnimka. Obvyklej kritike dokázala vzdorovať produkcia Som vietor a, naopak, dočkala sa veľmi pozitívneho ohlasu. Nie je zastúpená v knižnom vydaní mojich hier, ktoré som včera predstavil na festivale Nová dráma/New Drama. Vydal ju, rovnako ako túto novinku, Divadelný ústav už predtým ako súčasť antológie Súčasná severská dráma.

Ako si vysvetľujete výnimočný úspech?
Myslím, že jedným z dôvodov, prečo sa tejto jedinej produkcii dostalo mimoriadne priaznivej odozvy, bola skutočnosť, že ju inscenoval francúzsky režisér Patrice Chéreau, ktorý bol už v tom čase legendou. Po pätnástich rokoch divadelného mlčania sa vrátil na javisko prostredníctvom dvoch mojich hier – Sen o jeseni a Som vietor. Keďže nakrútil aj nejaké filmy, z produkcie Sen o jeseni, ktorá mala premiéru v Louvri, urobil aj DVD. Vďaka tejto Chéreauovej iniciatíve sa jedna z inscenácií mojich hier dá kúpiť aj na internete.

Ako sa vám pozdáva prívlastok „nový Ibsen“, ktorý vás sprevádza v zahraničí?
Medzi mladými nórskymi spisovateľmi panoval predsudok, že pre divadlo sa ani neoplatí písať, pretože Ibsenov tieň je obrovský. Nebolo teda nič zvláštne, že len čo začali moje dramatické texty hrať za hranicami Nórska, hneď ma k nemu začali prirovnávať. Je to celkom prirodzené, keďže Ibsen je po Shakespearovi a Čechovovi tretím najhrávanejším dramatikom na svete. Vydláždil mi, takpovediac, cestu. Podobne ako švédsky dramatik Lars Norén, ktorý o pätnásť rokov skôr ako ja debutoval na európskej scéne. Aj jeho úspech mi ako dramatikovi pomohol.

Prirovnávajú vás aj k výraznému predstaviteľovi absurdnej drámy Samuelovi Beckettovi. Súhlasíte s charakteristikou Beckett 21. storočia?
Priznám sa, že aj v časoch, keď som divadlo vôbec nemal rád, nesmierne rád som čítal jeho hry. Ako dramatik som mal dokonca spočiatku strach, že budem jeho tvorbou veľmi ovplyvnený. Napokon, odkaz na neho je aj v názve mojej prvej hry: on napísal Čakanie na Godota, ja hru Niekto príde. V súvislosti s jeho drámami mám najradšej to, čo by som nazval dušou jeho viet, jeho replík. Ale plnokrvným dramatikom, ktorého obdivujem najviac, je Čechov. Kým Beckett píše statické obrazy, v Čechovových hrách je všetko dynamické. S najlepšou definíciou divadelnej hry však prišiel ďalší z mojich obľúbencov – Lorca. Povedal: Divadelná hra je ako báseň, vstane a zostane stáť.