Výstava: Príbehy (o) smrti ako skupinová terapia umením

Foto: Martin Daniš

Príbehy (o) smrti Výstava Príbehy (o) smrti potrvá v Nitrianskej galérii do 18. februára. Na snímke dielo Petra Barényiho Zvonkohra (2010).

Kedy prišlo rozhodnutie poňať tému straty blízkeho človeka cez umelecké diela?

Keď som minulý rok začala pracovať v Nitrianskej galérii, pani riaditeľka mi dala úlohu, aby som na rok 2017 prišla s vlastnými autentickými výstavnými projektmi. Ani som nad tým veľmi nepremýšľala a hneď mi v hlave skrsla myšlienka spraviť výstavu o smrti. Galérii som svoj návrh predostrela s malou dušičkou, našťastie, máme naozaj liberálne vedenie a bez problémov súhlasili. Po smrti manžela som nikdy nenavštevovala terapeuta, neužívala som antidepresíva, ale cítila som, že s jeho odchodom ešte nie som zmierená. Toto bola cesta. Cez umenie som sa vyrovnala s jeho smrťou. Bola to moja súkromná arteterapia.

Bolo ťažké znovu si tým prechádzať?

Pri príprave výstavy som možno bola priveľmi naivná. Myslela som, že to bude v poriadku, môj muž už predsa zomrel, teraz už len pripravujem nejaké vizuálne výstupy. Šialene som sa mýlila. Ako som vyberala jednotlivé diela umelcov, každé jedno ma neskutočne olízalo. Prirovnala by som to k sypaniu soli do živej rany. Zažila som neskutočné noci, dni, keď som si každého autora doslova odplakala. Cez ich diela som projektovala svoju traumu. Potom však nastal veľmi zvláštny moment. Keď sme výstavu konečne dokončili a uviedli na svetlo sveta, neskutočne sa mi uľavilo. Musím si až zaklopať na drevo, ale bola som spokojná. Sama som netušila, že ma posunie až tak ďaleko. Výstavu som zámerne koncipovala tak, aby keď človek výstavu opúšťal, zároveň pocítil, že život síce nie je jednoduchý, no on žije a ide žiť ďalej. Uvedomila som si dôležitú vec. Na začiatku to bol môj príbeh o smrti, no teraz výstava patrí výsostne príbehom návštevníkov. Každý z nich si tam nesie strasti života.

Foto: Martin Daniš

Príbehy (o) smrti Výstava Príbehy (o) smrti predstavuje celkom 23 rôznych umelcov.

Chceli ste teda v druhom pláne konfrontovať ľudí s témou, ktorej sa inak možno vyhýbajú?

Mám taký pocit. V súčasnej dobe si akoby nepripúšťame našu smrteľnosť, krehkosť. Žijeme maximálne, na plný plyn, všetko je úžasné, perfektné, všetci sú super, výkonní a krásni. Kult mladosti a energie je taký silný, že keď zrazu príde smrť, ktorá sa dotýka konkrétne nás, sme úplne hotoví. Ani si to neuvedomujeme, ale smrť z našich životov vytesňujeme. Paradoxne sme však ňou obklopení vo veľkej miere cez mediálne obrazy a bubliny. Všeobecná, ale anonymná, dokonca by som povedala až bulvarizovaná smrť v médiách, na ktorú sa dennodenne pozeráme, nás natoľko otupuje, že sa stávame k tejto téme necitliví. Tam vnímam dva zásadné protipóly medzi vnímaním smrti v súčasnej spoločnosti a jej paradigme.

Cyprián Majerník, Bety Majerníková, Peter Barényi, Vincent Hložník, Rudolf Sikora, Boris Sirka… Výstava predstavuje celkom 23 rôznych umelcov. Na základe čoho ste ich vyberali?

Umelcov som vyberala z pohľadu niekoľkých rovín. Prezentovaní autori vychádzajú aj z politiky Nitrianskej galérie, teda inštitúcie, ktorá sa zameriava na prezentáciu umelcov 20. a 21. storočia s kontextom na slovenský región. Ide o tri pomyselné okruhy. Sú tam autori, ktorí svojím úmrtím predčasne skončili autorský program, zomreli mladí rôznymi príčinami smrti – od samovraždy až po nehody. Takisto sú tam autori, ktorých fascinuje smrť. Téma smrti je u nich často obsesiou. A potom sú tam umelci, ktorých smrť blízkej osoby natoľko poznačila, že na ňu potrebovali reagovať výtvarným dielom.

Máte pocit, že umelci tému smrti dostatočne reflektujú?

Nemám pocit, že sa jej vyhýbajú, skôr naopak. Sama som bola prekvapená, aké množstvo materiálu som zozbierala. Zistila som, že až 80 percent z neho absolútne nevyužijem. Nejde len o moje ľudské limity, no sú tu aj kapacitné limity galérie. Smrť bola, je a určite aj bude v umení stále dôležitou témou.