Ján Koleník: Pri každej postave začínam od seba samého

Divadelná adaptácia Tolstého románu Vojna a mier má dnes a zajtra premiéru v Činohre Slovenského národného divadla. Režisér Marián Amsler charakterizuje inscenáciu ako meditáciu nad zraniteľnosťou a krehkosťou ľudského tela a citu. Hlavné postavy Pierra Bezuchova a Andreja Bolkonského zveril Milanovi Ondríkovi a Jánovi Koleníkovi.

Prečítali ste si celý román alebo aspoň pozreli niektorú z filmových či televíznych adaptácií?

Milan Ondrík: Nečítal som celý román, prelúskal som prvých dvesto strán nesmierne objemnej knihy a potom som sa sústredil len na situácie, ktoré sa týkali mojej postavy Pierra Bezuchova.
Ján Koleník: Pozrel som si filmy aj najnovší seriál BBC s Paulom Danom a Jamesom Nortonom v hlavných úlohách.

Aký je ten váš Andrej Bolkonský?

JK: Pri každej postave, ktorú hrám, začínam od seba samého. Andrej je ušľachtilý energický muž, ktorý dokáže znášať nepriazeň osudu. Aj v ňom som našiel veľa paralel, či už ide o vzťahy s rodičmi, vzťahy k autoritám, alebo snahu hľadať zmysel a cestu, ako sa uplatniť v živote. Nielen profesijnom, ale vôbec ako človek. Do akej miery naplniť svoj život tak, aby človek opúšťal svet s pocitom naplnenia osobného šťastia.

Bolkonského hrdinom bol Napoleon, aj on šiel na bojiská. Vy však hovoríte, že vojny a agresiu rád nemáte, napriek tomu s ním sympatizujete.

JK: Pretože sa mi páči jeho vnútorná nespokojnosť so situáciou, v ktorej sa nachádza. Je to aristokrat, ktorý má majetok, šťastnú rodinu, ale spokojný nie je. Práve tá neustála túžba hľadať je mi na ňom sympatická. Iste, skončí fatálne, ale možno celý jeho život i smrť sú odpoveďou na otázku, ktorú som si kládol aj ja na začiatku: na čo sa hodím, čomu rozumiem, čo na svete robím, ako sa dopracovať k niečomu vyššiemu…

Pierre Bezuchov je mierne zavalitý chlapík, v skutočnosti však taký nie ste.

MO: Vedľa Janka naozaj vyzerám dosť odlišne. Vymysleli mi spôsob, ako ma fyzicky zmeniť a urobiť mi brucho, len je v tom veľmi teplo (smiech). Zmena postavy charakterizuje aj vnútorný prerod hrdinu, takže v priebehu inscenácie dospejem zasa k vlastnej podobe a pridaných „kilogramov“ sa zbavím.

Je to aristokrat, ktorý má síce vysoké ciele, nerozhodnosť a váhavosť mu však bránia v ich naplnení.

MO: V prvej chvíli by sa mohlo zdať, že postava Bezuchova ide proti môjmu naturelu, ale čím ďalej tým viac sa mi zdá, že nie až tak veľmi. Je síce pohodlný, nerozhodný, váhavý, ale najviac ma na ňom zaujíma fakt, že je v prvom rade dobrý človek. Nie je zákerný, nikomu nechce vyslovene ublížiť a to je asi jeho najvýraznejšia črta, ktorú sa snažím dostať na javisko.

Režisér Marián Amsler znova pracuje s princípom live cinema. Obaja ste na filmové i televízne kamery zvyknutí, lenže… Neruší na javisku i za scénou?

JK: Scénické riešenie aj až dokumentárny spôsob snímania nám tak trošku kladie prekážky. Keďže mám s kamerou skúsenosti, viem s jej prítomnosťou narábať. Automaticky sa na ňu dokážem sústrediť, ale divák môže mať iný pocit. Našťastie je na scéne veľké plátno, ktoré mu veľký detail približuje. A myslím, že ho o nič neukráti, naopak, zintenzívni jeho zážitok.
MO: Kamera nevyrušuje. Nie je samoúčelná a režisér nezvolil tento princíp preto, že je to moderné, ale aby ponúkol pohľad do intimity hrdinov inscenácie. Publikum vidí v jednom momente veľkú scénu a zároveň ako prostredníctvom zoomu aj detail tej-ktorej konkrétnej postavy. A navyše môže sledovať aj situácie, ktoré sa odohrávajú vzadu za scénou a ktoré by inak vidieť nemohol, takže môže nadobudnúť pocit, akoby nazeral cez kľúčovú dierku.

Spomenuli ste, že kolegovia – kamaráti vám aj tak trochu závidia možnosť hrať v epopeji Vojna a mier. Tušíte, prečo asi?

MO: Hovoria mi viac-menej zo „srandy“ – hráme už len moderné a avantgardné predstavenia, ktoré posúvajú divadelnú konvenciu, alebo sa aspoň tak tvária. Nehráš iba skratkovo a klipovito. Nemusíš stáť na hlave a trikrát opakovať jednoduché repliky. Môžeš si zahrať klasický titul a máš priestor odohrať skutočný charakter. V inscenácii Vojna a mier máme šancu a možnosť sa na javisku zastaviť a zamyslieť sa. Aj čas povedať – milujem ťa.