Recenzia: Hra o tebe, ktorý chceš byť sám sebou!

Za pokus osloviť práve tínedžerov možno pokladať uvedenie populárneho diela škótskeho autora Davida Greiga Prízraky v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre. Pre danú vekovú kategóriu sa snažili vybrať tému, ktorá by odrážala či zobrazovala ich svet, a zároveň sa jej zmocniť takými výrazovými prostriedkami, ktoré sú jej blízke a známe. Náročnú úlohu prijal Svetozár Sprušanský v pozícii dramaturga i režiséra zároveň. Keďže Prízraky mali úspech vo Veľkej Británii i v Nemecku, iste predpokladal, že za pokus stojí uviesť ich aj na Slovensku.

K spolupráci si prizval hudobného skladateľa Martina Nemčeka a Evu Pacovskú, pretože ide o hru so spevmi. Obaja dozreli na to, aby si hudobná stránka inscenácie udržala dobrú úroveň napriek tomu, že ide o činoherných hercov. A aby aj vizáž hercov bola príťažlivá, o to sa postarala kostymérka a v tomto prípade aj autorka scény Diana Strauszová. Uvedení tvorcovia prispeli k tomu, že jednoduchý príbeh nabral nové dimenzie, rozkošatil sa, získal dramatický náboj, pričom použité výrazové prostriedky neboli pre príjemcu celkom neznáme. Na scéne sa stále niečo dialo, a neboli to iba dialógy, ktoré by mladý divák určite nestrpel. Bola to hudobno-slovná šaráda, ktorá obrazne vypovedala slovami Davida Greiga „o bolesti, porozumení, zúfalstve, trápnosti a hanbe. Hovorila o láske, o smrti a o katastrofe. Hra o tebe, ktorý chceš byť sám sebou!“.

Príbeh šestnásťročnej tínedžerky Duk, ktorá má chorého otca a jej matka sa zabila, keď ešte bola malá, nie je ničím nezvyčajný. A možno ani zaujímavý, keby sa autor nebol ponoril do vnútra postáv a nepoodkrýval tie stránky života dievčaťa, ku ktorým sa tínedžeri neradi priznávajú. Autor ich však najprv rozkryl, a následne zabalil do takmer rozprávkovo-hororového obrazu s dobrou a zlou vílou, mŕtvou matkou, sociálnou pracovníčkou aj vygooglenou otcovou družkou. Inscenácia disponovala všetkými tematickými prvkami, ktoré mohli upútať mladého diváka (sexuálne narážky, bláznivosť, moderná hudba, kostýmy, prirodzené reakcie hercov v úlohe tínedžerov a pod.). No vôbec nepochopili narážky na „socík“, tie boli určené starším divákom. Napriek všetkým pozitívam predstavenie bolo pridlhé. Určite by pomohlo skrátenie niektorých piesní, ale aj v texte sa dalo škrtať.

Jana Labajová v úlohe Duk a Adam Jančina v úlohe spolužiaka sa vžili do svojich úloh a predviedli vyrovnané herecké kreácie, podobne ako Roman Valkovič v role chorého otca. Kontrast medzi prirodzeným správaním tínedžerov a štylizovanými postavami feministky (Danica Hudáková) a sociálnej pracovníčky (Renáta Ryníková) bol miestami nielen kostýmovo, ale aj správaním priveľký, predimenzovaný a navyše počas celého predstavenia rovnaký. Obe postavy síce tvorili zábavnú, humornú stránku hry, ale nie za cenu afektovania a používania subštandardných výrazov a gest. Umenie dobrého divadla spočíva práve v tom, že nepodlieza vkusu publika a dokáže udržať pozornosť svojím profesionálnym umeleckým prejavom.

Nitrianske publikum prijalo inscenáciu Prízraky so sympatiami, čo hre možno zaručí dlhú životnosť na javisku Starého divadla.