Hartl a Schumerová: Romea a Júliu si urobíme po svojom

Na Bratislavskom hrade sa počas tohtoročných Letných shakespearovských slávností zblížia vo veľkorysom svete hudby, ale osud sa aj tak naplní: Ich rodiny žijú v nenávisti, a tá lásku zahubí. Téma dávna, ale pre mladých hercov vždy nová. Nič sa nedá odkukať – každá generácia prijíma príbeh inak. Mária Schumerová a David Hartl nám porozprávali, ako vnímajú Romea a Júliu oni.

Bolo dopredu jasné, že budete hrať dvojicu Romeo a Júlia, alebo ste museli ísť na konkurz? Zisťoval režisér Dodo Gombár aj to, či sa k sebe hodíte?

David Hartl: Dostali sme sudoku: druhý obraz v druhom dejstve, čiže balkónovú scénu z Romea a Júlie. Tú sme sa naučili za pár dní a potom sme prišli na konkurz.
Mária Schumerová: Konkurz spočíval v tom, že sme scénu zahrali podľa pripomienok režiséra. Potreboval zistiť, ako to medzi nami herecky ladí a iskrí.

Vytváral dvojicu? Ako si vás našiel?

David: V spolupráci s Jankou Zednikovičovou, riaditeľkou festivalu Letné shakespearovské slávnosti. Ona mala so mnou skúsenosť z inscenácií, ktoré sa hrajú v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava – Tri prasiatka, Koza rohatá, Cirkus Scapin. Poznala aj malé postavičky, ktoré som hral v Richardovi III. a vo Večere trojkráľovom. Dodo Gombár ma poznal tiež – robil s nami pred troma mesiacmi Máriu Teréziu na Novej scéne.

Koľko ste mali na konkurze konkurentov?

Mária: Vôbec netuším, lebo ja som na konkurz prišla už sama, hoci viem, že nejaké predkonkurzy boli. Doda Gombára som spoznala v škole, kde s nami robil Dostojevského Besov práve v čase, keď hľadal aj Júliu. Zrazu mi zavolala pani Zednikovičová, že bude konkurz na túto postavu, a či mám záujem. Samozrejme, mala som.

Však to je vysnená postava herečiek, nie?

Mária: No, je to takto: Keď som sa dozvedela, že budem Júliu hrať, spomenula som si na vetu pani profesorky Vášáryovej, ktorá mi v minulosti povedala: „Ty raz budeš hrať Júliu!“ Pred dvoma rokmi sme totiž brali v škole Shakespearove texty a pri výbere dialógov mi Júliu, keďže je spolu s Marekom Majeským moja ročníková vedúca, nanútila…

Nanútila?

Mária: Mala by som si ju vraj vyskúšať. Spočiatku som nebola nadšená. Mala som predsudok, že tam nie je veľmi čo hrať, že to je len o zamilovanom dievčatku. Až keď som zistila, čo všetko v sebe Júlia obsahuje, spadol mi hrebienok. V tejto postave je celé spektrum dievčensko-ženského sveta. Teraz už viem, že hrať Júliu je pre mňa naozaj veľká príležitosť a výzva. Pani profesorke dodnes ďakujem, že mi vtedy pomohla nahliadnuť pod povrch tejto postavy.

Foto: IVAN MAJERSKÝ

Mária Schumerová a David Hartl Mária Schumerová a David Hartl stvárňujú Rómea a Júliu.

Emília Vášáryová vo vás tú Júliu teda videla?

Mária: Asi som sa jej zdala typovo vhodná, jednoducho mi ju prorokovala.

Ako vás učila hrať Shakespeara? Bola to teória alebo prax?

Mária: V rámci hereckých hodín sme si mali vybrať, naštudovať a zahrať nejaké dialógy či monológy. V druhom ročníku sme sa však mali pohybovať len v oblasti Shakespearových textov. Shakespearove postavy sú totiž plné vášní, ohňa, pudov a na druhej strane majú v sebe pochybnosti, rozorvanosť. To je pre herca veľká výzva. Učili sme sa, ako to dať zo seba von. Ako hovorí pani profesorka: dať horúce srdce na dlani.

David, a vy ste vraj už hrali Parida v inej inscenácii tejto hry…

David: Aby som nadviazal a zakontroval: Mne nikto nikdy nepovedal, že určite budem raz hrať Romea, takže som bol úprimne prekvapený, keď ma zavolali na konkurz. Mal som byť buď Merkucio, alebo Romeo. Bol som na dvoch kolách, kedy som mal aj konkurentov a dokonca som striedal Júlie, čo bol, mimochodom, celkom fajn pocit. Som však veľmi spokojný s touto Júliou! Nechcem hodnotiť svojich kolegov, ale aj tak sa odvážim povedať, že sme sa zišli veľmi dobrá partia. Tybalta hrá Tomáš Turek, Benvolia Vladislav Plevčík, Merkucia hrá Tomáš Grega, otec Vavrinec je Tomáš Vravník, Montekom je Marcel Ochránek, Montekovou Renata Rundová, Kapuleta stvárňuje Marek Majeský, Kapuletovú Soňa Norisová, Parida zosobňuje Martin Varinský a Júliinu pestúnku Sisa Sklovska. Sme fajn skupina, máme si čo povedať. Všetci sa poznáme, vlastne, na začiatku som sa nepoznal iba s Máriou.
Mária: Som veľmi rada, že mám Davida po svojom boku v tejto hre. Je vždy veľké šťastie, keď si dvaja herci, ktorí majú mať na javisku k sebe blízko, sadnú aj ľudsky.

Mária, vy ste vo štvrtom ročníku VŠMU, David už školu skončil. Ako to ale bolo ešte pred školou? O Márii sme sa dočítali, že aj so sestrou boli veľké recitátorky a v Michalovciach ich obdivovali – sestry Schumerové boli vraj pojem.

Mária: Som z Michaloviec a prvý kontakt s javiskom mi priniesol folklórny súbor Zemplín, kde som tancovala 14 rokov. K tomu sa pridala aj recitácia. Bavilo ma to, ale prišiel bod, kedy som sa musela rozhodnúť, čo ďalej v živote. Vtedy mi rodičia poradili, že by bolo lepšie iné zamestnanie než herectvo. Niečo stabilnejšie a istejšie do budúcnosti. Tak som si vybrala medicínu, lebo moji starí rodičia sú lekári, biológia a chémia ma bavili a počas gymnázia som sa teda pripravovala na to, že budem lekárkou. Cítila som však v sebe stále to pnutie, že by som si rada vyskúšala herectvo. A motyka vystrelila! Na druhýkrát ma prijali na VŠMU. Prvý rok som bola v Banskej Bystrici na Akadémii múzických umení a potom som išla na VŠMU do Bratislavy. Na prijímačky na medicínu som už ani nešla. Bola to taká najväčšia rebélia voči mojim rodičom. Už sa s tým ale zmierili a veľmi ma podporujú. Sestra má pätnásť, už nerecituje a práve sa tiež pohrávka s myšlienkou študovať medicínu. Je šikovná, baví ju biológia. Už teraz vie naspamäť pomaly všetky názvy častí ľudského tela po latinsky.

A David? Ako ste sa dostali k herectvu vy?

David: Ako malý som recitoval, navštevoval ZUŠ-ku v Senci, chodil som do detskej rozhlasovej dramatickej družiny, ktorú viedla Janka Strnisková. Začal som aj trocha dabovať. Potom som išiel na Štátne konzervatórium v Bratislave a odvtedy som chodieval na konkurzy. Začal som hosťovať v divadle Nová scéna. V osemnástich som dostal ponuku, aby som sa stal stálym členom súboru. Bol som tam sedem sezón a hosťoval som aj v iných divadlách v Bratislave.

David, vy toho máte na konte extrémne veľa. Mali ste vraj naraz osemnásť rolí. To ste rátali aj filmy?

David: Teraz ich mám osemnásť, ale to sa mení. Raz je toho viac, inokedy menej. Deväť úloh mám na Novej scéne a deväť v iných divadlách. V GUnaGU, v Aréne… Zatiaľ sa to dá stíhať, ale nehodlám to prekonávať. Práve v tomto čase sme mali aj niekoľko derniér, takže sa mi aj vyčistí diár. Derniérovali a odložili sme inscenácie Pi čaj, miláčik, Mačky, Veselú vdovu. Číslo 18 znie možno strašne, ale v skutočnosti to nie je až také.

Nepopletú sa vám niekedy texty?

David: To nie. Musím sa v tejto súvislosti ešte raz vrátiť k tomu, že som rád, akú Júliu mám. Mária je veľmi dôsledná a nie je nič príjemnejšie, ako kolega, ktorý stopercentne ovláda situácie aj texty. Na Máriu sa môžem spoľahnúť aj v tomto. Hádam nám vyjde aj pekné počasie pri predstaveniach na Hrade. Aby sme odohrali aspoň jedno predstavenie z tých trinástich, ktoré nás čakajú pod holým nebom!

Foto: COLLAVINO

Emilia Vášaryová, Mária Schumerová Mária Schumerová v hre Gerharta Hauptmanna so svojou profesorkou Emíliou Vášáryovou.

Práve u Shakespeara je vraj zradné, ak hercovi vypadnú slová, lebo treba zachovať rýmy. Je to naozaj taký náročný autor?

Mária: Čo sa týka textov, tak to určite.
David: Náročný je, ale režijná koncepcia je posunutá bližšie k divákom. Má nádych súčasnosti. Snažíme sa nájsť najbližšiu analógiu k nášmu súčasnému životu.

Budete mať vraj na javisku aj svoju kapelu?

David: Áno, my sme taká montekovská kapela. Je v nej Romeo, Benvolio, Merkucio a trošku vypomáha aj otec Vavrinec. Chlapci sa bavia zavretí v garáži. Hľadáme takto metafory, ktoré sú nám čo najbližšie. A pokiaľ ide o Shakespearove verše, musíme im, samozrejme, rozumieť, ale mne robí najväčšie problémy, aby som ich dokázal interpretovať civilne, tak ako dnes hovoríme. Spievame zhudobnené Shakespearove sonety.

Aj Júlia spieva?

Mária: Vyzerá to, že trocha budem musieť spievať, ale to sa ešte všetko dolaďuje. Piesne sú ozaj krásne. Mám zo spevu stres, ale vyzerá to tak, že trošku zanôtim.
David: Dbáme na to, aby každá pieseň dokonale vystihla to, čo sa deje na javisku, prípadne rozvinula situáciu. Je to výber zo zbierky sonetov, sú volené tak, aby zapadali do situácií v hre. O hudbu k sonetom sa postaral Róbert Mankovecký.

Vy ako skúsení recitátori máte Shakespeara uľahčeného, nie?

David: No, ja som recitoval iba ako malý chlapec…
Mária: Možno, ale divadlo vyžaduje, aby herec ukázal a dal zo seba viac. Recitátor si môže zachovať istú svoju bublinku a spoľahnúť sa najmä na silu slova. Herectvo si žiada dať na javisko oveľa väčší vnútorný pocit.

Prinesiete v tomto predstavení o Romeovi a Júlii niečo nové?

Mária: Obsah sa nemení, postavy sú veľmi živé, bojujú s osudom, balansujú medzi tým, čo by chceli a čo musia robiť. S tým sa pasuje asi každý z nás. Každý prežil aj nejakú fatálnu, osudovú lásku, ktorá musela byť kvôli niečomu možno aj zabitá, napríklad kvôli spoločenským okolnostiam, nesúhlasu okolia, vekovému rozdielu či rase. Nasilu sa teda nesnažíme dať do inscenácie niečo nové, lebo predsa len – inscenované to bolo nespočetnekrát, milióny sú asi malá číslovka na vyjadrenie toho počtu. Do postáv však vkladáme samých seba svoje problémy, víťazstvá aj prehry.

Videli ste na Hrade pred dvoma rokmi Romea a Júliu v réžii českého režisérskeho tandemu SKUTR? Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský predstavenie avizovali ako erotický sen, ktorý sa zmení na nočnú moru. Tiež sa tam spievalo a na predstavenie boli rôzne ohlasy. Niektorým sa veľmi páčilo, iným sa zdalo predstavenie príliš experimentálne. Bude aj vaše experimentálne?

Mária: Určite, ale my do toho nejdeme s tým, aké kritiky vyjdú. Sme radi, že to môžeme hrať, lebo ten text je diamant.

Kedy ste sa s Romeom a Júliou stretli po prvý raz?

David: Na youtube sú rôzne ukážky, je tam aj ukážka z predstavenia Royal Shakespeare company – výborný fragment balkónovej scény. No ja som si najmä prečítal po konkurze všetky slovenské vydané preklady. Z tridsiatych rokov od Zory Jesenskej, potom zo sedemdesiatych rokov preklad Jozefa Kota a z nultých rokov preklad Ľubomíra Feldeka. Som rád, že vybrali Kotov preklad. Videl som aj zopár filmov, napríklad v réžii Zeffirelliho. Ja si to však pozriem iba na jedno oko, čím skôr, aby som o tom veľmi nepremýšľal, ako to robia inde. Všetko je to úžasné, ale urobíme si to po svojom.
Mária: Ak si niečo pozrieme, je to len inšpirácia. Máme svoju pôdu, ktorú sa snažíme na každej skúške polievať, azda nám z nej vzíde časom kvet.

Takže aj osobné city vám nejako pomáhajú? Zažili ste také veľké lásky ako Romeo a Júlia? Alebo vás to ešte len čaká? Máte z čoho čerpať?

Mária: Veľká láska? Určite!
David: Toto podľa mňa nie je ani je tak veľká láska, ako PRVÁ láska. Prvá fatálna láska nemá hranice. To si musí každý zažiť. Táto láska, keď sa pozrieme na časové kontinuum hry, trvá možno len dva týždne. Je až choré, čo sa všetko udeje.

A Júlia má len štrnásť rokov!

Mária: V origináli, ale ja mám akože 16. To mi museli pridať. Je to veľmi intenzívna láska, to áno.
David: Ešte by som chcel niečo poznamenať k experimentu. Nemyslím, že by to bol obrovský experiment, že by sme teraz chodili na motorkách alebo odpaľovali rakety. Pre mňa to teda zasa až taký experiment nie je, lebo všetko, čo tá láska obsahuje, je normálne. Netreba sa báť toho, že Romea uvidíme v skafandri alebo niečo také. Sú tam zásadné veci.

Kostýmy sa vám páčia?

Mária: Sú prispôsobené dnešku a sú veľmi príjemné. Nohavicové šaty, aké aj ja bežne nosím.

David hral na Novej scéne aj nahý. Trúfla by si na to aj Mária?

David: V hre Equus to priamo vychádzalo z textu, nahota bola nutnosť, ale tu to až taká nutnosť nie je.

Mária: Nie, nie. Mali sme takú minidebatu, ako bude vyzerať naša poposteľová scéna, ale zhodli sme sa, že tam nočná košeľa určite bude. Tam, kde to je nutnosť, nahotu obdivujem, ale zatiaľ na to nemám ani odvahu, ani to nie je potrebné.

Učia vás na VŠMU aj ako hrať nahý?

Mária: To sme nebrali. To je každého slobodná vôľa.

Foto: MDPOH

David Hartl David Hartl v Moliérovom Cirkuse Scapin.

Inak, Mária, vás ako herečku veľmi chválil Martin Huba, s ktorým hráte v SND v hre Pred západom slnka…

Mária: Ja som mu za veľa vďačná, lebo si ma vzal pod svoje pedagogické krídla práve v tejto hre. Bola to moja prvotina v divadle, bola som nesmelá, zo všetkého trochu vydesená a on sa od začiatku správal ku mne veľmi priateľsky, dával mi rôzne rady, za ktoré som mu veľmi vďačná. Učil ma, ako sa na javisku pohybovať, rozprávať, nachádzať v sebe vnútorné stavy v súlade s postavou a nebáť sa spoľahnúť na to, že myšlienky a emócie sú hýbateľmi všetkého. Pomáhal mi budovať vnútornú suverenitu na javisku. Stále sa to všetko učím. V škole sme dostali základ, ale v tom divadle je to zrazu úplne iné. Mám veľké šťastie, že som dostala hereckú školu od legiend slovenského divadla ako je on pani a profesorka Vášáryová. Veľmi im obom ďakujem.
David: Ja som toto predstavenie ešte nevidel, ale dúfam, že ho uvidím. Márii držím palce. Je to veľmi talentované a múdre dievča.

Ako sa navzájom hodnotíte? Máte aj pripomienky, napríklad: Toto si mohol inak zahrať?

Mária: To netreba.
David: Keby som mal niečo na jazyku, asi by som to povedal. Na čítačke som prišiel za tebou a povedal som ti, že si bola skvelá. Mária: My si tak priebežne hovoríme myšlienky, čo by sa ako dalo robiť, ale že by sme sa kritizovali, to nie.
David: To nás asi ešte len čaká. Vonku, na scéne pod holým nebom, to bude dosť náročné. Keď som tam bol ako divák, videl som úsilie hercov: aby bolo rozumieť, aby to bolo dosť čitateľné.
Mária: Pri hraní vonku musí byť všetko akoby zväčšené. Môže sa nám zdať, že to je už až prehnané, afektované, a divákovi sa to zatiaľ zdá úplne prirodzené. To sa asi budeme učiť až na skúškach na Hrade. Myslím, že keď prídeme na Hrad a uvidíme scénu a všetky rekvizity, zrazu sa nám poskladá mozaika, ktorú si teraz len predstavujeme.

Máte obľúbenú divadelnú hru?

David: Richard III.
Mária: Napríklad spomínaná Hauptmannova hra Pred západom slnka sa mi veľmi páči. Alebo Láskavé bohyne, či Ilúzie. Unesená som bola z Fanny a Alexander. Nepozdávajú sa mi alternatívne formy, kde prevláda vulgarita, prázdne experimenty… Radšej mám filozofickejšie hry, respektíve také, ktoré v sebe majú myšlienku, tému, výpoveď.

Aký je rozdiel medzi hraním vo filme a v divadle? Vy s tým už máte dosť skúseností, David.

David: Film sa postupne skladá až v strižni: Človek hrá malé kúsky, fragmenty a to sa ešte niekoľkokrát v ten istý deň opakuje. Do celku sa nakrútené dostane až obrovským úsilím strihačov, technikov a desiatok ďalších ľudí. Herci celok vidia až na plátne. Často je to prekvapenie. Herec niekedy netuší, akými obrovskými zmenami prejde scéna, ktorú nakrúca. Režisér jej môže v strižni dodať dynamiku, tempo… a teda kamera je neúprosná, nalepená hercovi na tvár a ani letmá nepripravenosť sa nedá skryť. Divadlo je zasa podľa mňa večné tým, že dodáva nám aj divákom autentický, celistvý živý zážitok. Herec môže prežiť osud hrdinu do poslednej chvíle a odovzdať ho v celku. Naplní ho to.

David, mali ste vážne úlohy vo filme Ostrým nožom, Únos, Trhlina, ale hrali ste aj vtipného farára v televíznom seriáli Som mama. To bolo veľmi zábavné. Máte rád aj komické roly?

David: Mám rád rôznorodosť. Cez deň napríklad hráme v divadle MDPOH Tri prasiatka a večer sa niekde vraždíme. Na Novej scéne v inscenácii Rozum a cit nie som veľmi podarený človek, ponaháňam zopár dievčat a nedopadne to pre ne veľmi dobre, no na druhý deň hrám zasa v Kozičke rohatej Ježka a Koníka. Srdcovka je pre mňa ale Domov – o migrácii – a Denník Adriana Mola. Seriálový farár je tiež pekná rola, išiel som do toho s nadšením, lebo sa mi to zdalo práve osviežujúce.

A vy máte ponuky do filmu, Mária?

Mária: Ja ešte len začínam. Som rada, že som dostala príležitosť od režiséra Michala Vajdičku v hre Pred západom slnka a potom rolu v hre Svadba, alebo pohreb, čo skôr? v réžii Ondra Spišáka. Robila som záskoky v inscenáciách Popol a vášeň či Skrotenie zlej ženy. Som za to vďačná, ale do filmu som ešte ponuku nemala.

VIDEO: Dávid Hartl o nakrúcaní Trhliny: Desivé scény som mal živo pred očami

Máte obľúbené divadlo alebo knihy?

Mária: Ako prvé ma očarilo Divadlo Jonáša Záborského, a to muzikálom Quo vadis. Keď som to videla, začala som sa pohrávať s myšlienkou, že by bolo fajn byť herečkou. Ešte intenzívnejšie som to pocítila, keď som bola ešte ako žiačka na Anne Karenine v SND.
David: Pokiaľ ide o knihy, som veľký fanúšik vedecko-populárnych kníh. Pri nich sa odreagujem od umeleckého sveta. V Divadle P. O. Hviezdoslava, ktoré bolo vtedy národné, hrali Cyrana od Rostanda. Táňa Pauhofová, Martin Huba, Robert Roth… Bol som vtedy na základnej škole a zažil som vtedy infarkt, šok, bol som očarený. Odvtedy som sa na všetko pozeral už celkom inak. Nemyslel som na nič iné. A áno, mám aj hoby. Varenie.

A Mária?

Mária: Keby som mala pre koho, to by som sa vo varení možno aj našla. Júlia mala na to pestúnku. Momentálne relaxujem pri učení sa taliančiny.

Po kom ste mali talent?

David: Variť ma naučili rodičia, hoci sú rozvedení. Moja mama písala poviedky, ale má vyštudovanú elektrotechnickú školu. Je malý šoumen. Otec je remeselník, maliar, veľmi šikovný.
Mária: Moji starí rodičia sú lekári, mama je učiteľka, otec inžinier. U nás nikto nemal umelecké sklony, to som len ja taká. Mamka nás však so sestrou priviedla k recitovaniu aj tancu.

Dá sa povedať, že Romeo a Júlia sa kedysi našli naveky. Aký človek dokáže zaujať vás?

David: Mám dlhodobý vzťah s tanečnicou, s mojou Maťkou, päť rokov spolu chodíme, štyri roky spolu bývame. Mňa na nej zaujalo – a zaujíma ma to aj na ľuďoch okolo mňa – taká vnútorná atraktivita – inteligencia, humor, schopnosť irónie, najlepšie sebairónie, podľa mňa to sú najzaujímavejšie znaky človeka.
Mária: Ťažko povedať, čo by ma zaujalo. Musí tam byť chémia, vďaka ktorej ten oheň vzplanie. A určite by som chcela partnera, ktorý by bol čestný, úprimný, inteligentný, mal by mať svoj názor, a pritom sa nehanbiť aj pokoriť a priznať si chybu či zasmiať sa na sebe. Určite nemám nejaký vysnívaný typ. To jednoducho musí prísť, musí sa niečo stať, musia vyletieť motýliky!