Zlatý hlas ako hora Říp

Okrem toho – bola tu predsa Darinka Rolincová, detská hviezda z bratislavského sídliska, ktorú väčšina detí milovala a dospelí jej predpovedali veľkú budúcnosť. Mimochodom aj vďaka duetu Zvonky štěstí, ktoré v roku 1983 naspievala práve s Karlom Gottom. A tak ak aj dovtedy zlatého slávika najmladšia generácia na Slovensku nutne nepoznala, od začiatku 80. rokov už bol súčasťou pop-kultúry generácií od babičiek po dojčatá.

V roku 1983 sa stal držiteľom v poradí už devätnásteho Zlatého slávika, a to väčšina ešte len mala prísť. Jeho hlas, ktorý sa Česko-Slovenskom a onedlho celou strednou Európou niesol ako všadeprítomný emblém, sa svojím večne „poťouchle“ optimistickým sfarbením stal vlastne štátnym symbolom. Za celé tie desaťročia málokomu niekedy nenapadla otázka: Aké to bude, keď Karel Gott zomrie? Slávna Niezscheho veta – Boh je mŕtvy, „Gott ist tot“, sa jednoducho v prípade božského Káju nemohla naplniť.

A už vôbec nie to, že by tohto boha niekto „zabil“ či znenávidel. Karel Gott ostal nesmrteľným napriek všetkým spoločenským zvratom, pričinením ktorých boli iní dočasne alebo celkom vygumovaní alebo, naopak, len v istom období vystrelení na výslnie. Ak mu aj mnohí vyčítali chyby, boli mu odpustené.

Život a kariéra Karla Gotta v obrazoch

Fotogaléria 23 fotiek

+20

Je to tak trochu ako s národnými hrdinami alebo s futbalistami: môžeme ich kult považovať za prehnaný, môžeme kroky ich osobného života sledovať pod mikroskopom a moralizovať pri každom „potknutí“; môžeme ich nemať radi. No nebrať ich na vedomie alebo nevnímať ich vplyv by znamenalo pohŕdať elementárnou ľudovou inteligenciou. Tá je minimálne na úrovni našej spoločnej kolektívnej pamäti oveľa univerzálnejšia a zjednocujúcejšia ako detaily, ktoré nás rozdeľujú.

Nejednoznačné začiatky

Historicky najúspešnejší český interpret, ktorý doma a v zahraničí vydal okolo dvesto albumov, nemal celkom jednoznačné začiatky. Vždy vedel, že chce byť spevákom alebo maliarom – napokon sa svojím spôsobom stal obomi – hoci odborná verejnosť jeho maliarsky naivizmus nikdy nehodnotila tak vysoko, ako bol oceňovaný jeho jasný tenor s nezameniteľným zafarbením.

Ale ani jeho hlas nebol v počiatkoch vnímaný tak jednoznačne, akým sa pre nás stal v čase dlhšom ako polstoročie: v čase, kým si hlas trénoval na štúdiu operného spevu na pražskom konzervatóriu, spieval v kaviarňach Reduta či Vltava a v orchestri Karla Krautgartnera. Jeho hlas a tvár sa však nedokázali presadiť.

Možno to bola zmena generačnej povojnovej paradigmy, závan nových čias a myslenia, ktorý začiatkom 60. rokov náhle celkom zmenil celospoločenský kurz. „Vážne“ žánre a mužské barytóny sa aspoň dočasne odsunuli do škatule „staromódne“.

Jagavý Gottov tenor v kombinácii s jeho veselo pôsobiacim zjavom a popovým temperamentom, ktorý napriek jeho slávne neslávnemu pohybovému netalentu pôsobil svojou bezstarostnosťou šarmantne, sa presadil v roku 1963 v divadle Semafor. Vtedajšia hviezda Waldemar Matuška okamžite získala súpera. V profesionálnom živote to tak nebolo, no fanúšikovia si z nich rýchlo spravili rivalov. Hudobný skladateľ Vladimír Godár si z detstva v 60. rokoch spomína na jasne definované dva „tímy“.

Tí, čo boli za Gotta alebo tí, čo boli za Matušku. Waldemar Matuška, ktorý piesňou Šlitra a Suchého Láska nebeská v roku 1962 získal Zlatého slávika, už o rok ustúpil Karlovi Gottovi a piesni Oči sněhem zaváté od tých istých autorov. S Matuškom sa dokonca mohli stretnúť aj na striebornom plátne.

V ich spoločnom vrcholnom období vzniklo aj jedno z najgeniálnejších diel československej či európskej kinematografie vôbec: film Limonádový Joe aneb Koňská opera v réžii Oldřicha Lipského podľa predlohy Jiřího Brdečku. Namiesto Karla Fialu mal hlavnú úlohu stvárniť Karel Gott, nakoniec „len“ naspieval Joeove hudobné party. Ostal by božským, aj keby v živote nedokázal nič iné.

Foto: Reuters

Karel Gott Karel Gott po pražskom koncerte v roku 1999.

Svojím spôsobom táto „vojna“ medzi tábormi „matuškovcov“ a „gottovcov“ možno trochu vydláždila cestu aj k neskorším hodnoteniam Gottovej obľúbenosti, ktorú kritici aj milovníci populárnej hudby niekedy považovali za priveľmi komfortnú, za priveľmi povrchnú, priveľmi plytkú. Matuška si vraj hudbu identifikoval aj textami, Gott mohol zaspievať čokoľvek. Mal predovšetkým rád svoje remeslo.

Svet mu otváral dvere

Na umeleckej scéne nemal otvorených nepriateľov a neškodil ani vtedy, keď ho z toho v čase normalizácie alebo po nej mnohí obviňovali. Mohol pokojne emigrovať – v liberálnych 60. rokoch mal kľúčové angažmá v Las Vegas, dvere mu otváralo západné Nemecko. Nadosmrti ho ovenčili prívlastky „Sinatra Východu“, Frankfurter Allgemeine Zeitung prišiel so superlatívom „Zlatý hlas z Prahy“ (Die goldene Stimme Aus Prag). „Božský Karel“ ako sa mu začalo hovoriť, dokonca reprezentoval Rakúsko vo finále eurovízie v londýnskej Roayal Albert Hall.

Stal sa tým, čomu Angličania hovorievali „export only“ – artikel či jav taký vzácny a zriedkavý, že je tým najlepším, čo každá krajina môže ponúknuť navonok. Ak na Západe ľudia v istom období vedeli o niečom v Československu, bola to jablonecká bižutéria, pivo a – zlatý hlas z Prahy.

Keď v decembri 1989 spieval Karel Gott na Václavskom námestí česko-slovenskú hymnu spoločne s Karlom Krylom, bol to nápad Václava Havla a treba povedať, že aj vzhľadom na blížiace sa nevyhnutné vnútorné spoločenské rozkoly nie nemúdry. Na rozdiel od intelektuála a emigranta Kryla sa v zmenených pomeroch ocitol Karel Gott vo svetle normalizačného šaša a „idiota hudby“, ako o ňom už z exilu v Knize smíchu a zapomnění písal Milan Kundera. Podľa neho Karel Gott reprezentoval hudbu bez pamäti v duchu normalizačného povinného zabúdania. Ale Kundera sa mohol aj mýliť alebo neodhadnúť vývoj, ktorý dáva aj minulým interpretáciám nový zmysel.

Kult Karla Gotta

Ten nemožný okamih, smrť Karla Gotta, napriek jeho nesmrteľnosti prišiel, a nech reprezentoval čokoľvek, rozhodne sa naňho nezabudne. Jeho milovníci aj tí, ktorým je ľahostajný, nikto nebude môcť obísť jeho pevnú pozíciu v moderných dejinách Československa, a ani v našej súčasnosti, kde v mladej generácii oslávil comeback zbavený starých ideologických náterov. Je samozrejmosťou nielen pre Čechov a Slovákov.

Jeho kult spojil mainstream s umením, Západ s Východom, správa o jeho smrti pohla Ruskom aj Poľskom. Česká republika mu vystrojí štátny pohreb. A namiesto minúty ticha si Slavia Praha pred večerným domácim zápasom 2. kola skupiny Ligy majstrov s Dortmundom uctila spevákovu pamiatku minútou potlesku.

„Karel Gott patrí do srdcovej českej krajiny ako hora Říp, čo tu stále stojí,“ napísal Václav Havel na Gottove 60. narodeniny. V tom sa určite nemýlil.

Foto: SITA

Karel Gott Spevák Karel Gott na zábere z roku 2016.

Karel Gott

• 14. júla 1939 sa narodil v Plzni
• vyučil sa za elektromontéra v pražskom ČKD
• upozornil na seba v roku 1957, keď sa rock'n'roll hrával iba v kluboch
• v roku 1958 vyhral súťaž amatérskych spevákov a začal vystupovať v kaviarňach
• angažmán do divadla Semafor znamenal v roku 1962 zlom v jeho kariére, pesničkou Oči sněhem zaváté Suchého a Šlitra obsadil prvé miesto hitparády a vyniesla mu prvého Zlatého slávika
• s bratmi Štaidlovcami založil v roku 1965 vlastné divadlo Apollo a vydal singel Trezor, z ktorého sa stal hit
• za pieseň Mám rozprávkový dom získal v roku 1966 Zlatú Bratislavskú lýru
• v roku 1967 vyrazil na sedemmesačné angažmán do Las Vegas, v tom istom roku vydal prvý album
• na Eurovision Song Contest reprezentoval v roku 1968 Rakúsko, s piesňou Tausend Fenster síce skončil trinásty, ale stal sa populárnym v nemecky hovoriacich krajinách
• v roku 1969 získal Bronzovú Bratislavskú lýru za pieseň Hej, páni konšelé
• začiatkom 70. rokov absolvoval dve veľké európske turné, doma zbieral ceny, vypredával koncerty a pravidelne nahrával albumy
• Zlatú platňu Supraphonu získal v roku 1973 za predaj albumu My Czech Favourites v zahraničí
• v roku 1977 čítal v Divadle hudby text Anticharty, ktorú podpísal, získal titul zaslúžilý umelec
• v polovici 80. rokov dosiahla jeho popularita v Československu i v zahraničí vrchol, na ich konci čoraz častejšie vystupoval vo vypredaných športových halách
• na rozlúčku s kariérou usporiadal v roku 1990 obrovské turné doma i v Nemecku, kvôli úspechu rozhodnutie prehodnotil
• do Siene slávy cien Anděl bol uvedený v roku 1991, o rok neskôr vydal album Když muž se ženou snídá, ktorý sa stal najpredávanejšou platňou roka
• v roku 2000 absolvoval koncert v newyorskej Carnegie Hall, po piatich rokoch v nej vystupoval znova
• za predaj svojich albumov získal v roku 2008 trojnásobnú platinovú platňu, o rok neskôr mal v pražskej O2 aréne galakoncert k sedemdesiatke
• v októbri 2015 mu lekári diagnostikovali zhubné nádorové ochorenie lymfatických uzlín
• koncertnú šnúru zakončil v roku 2018 vypredaným koncertom v Bratislave
• zomrel v kruhu rodiny pred polnocou 1. októbra vo veku 80 rokov