Felliniho sté výročie narodenia pripomenú filmom Rím

Premietanie je súčasťou podujatia Znovuobjavené filmové klenoty, zacieleného na prezentáciu zásadných diel histórie kinematografie.

„Keď som ho videla prichádzať na našu prvú schôdzku, blížil sa ku mne chudý chlapec z Rimini v čiernom klobúku, v prikrátkych šortkách,“ spomínala na prvé stretnutie herečka Giulietta Masina, Felliniho múza a manželka. Hlavnú úlohu stvárnila v jeho filmoch Cesta, Cabiriine noci či Giulietta a duchovia. Vzali sa v roku 1943 a manželmi boli viac ako pol storočia. V roku 1993 filmár svojej múze venoval Oscara, ktorého mu udelili za celoživotné dielo.

Rodák z Rimini prišiel do Ríma ako devätnásťročný kreslič gagov pre magazín Marc’ Aurelio a k filmu sa dostal po stretnutí s Robertom Rosselinim, ktorý ho ako mladé ucho zapojil do procesu natáčania filmu Rím, otvorené mesto (1945). O dvadsaťsedem rokov neskôr Fellini premiéroval svoju osobnú poctu mestu Rím – ako pulzujúcej kráske, ktorá formovala jeho autorské vízie.

„Mesto Rím tu nie je Rímom, ale je to Fellini maskovaný tehlami, mínometmi a zrúcaninami. Fellini, ktorý nenájde cestu medzi telom a dušou a nemôže nájsť spojenie medzi mladosťou a svojím významom,“ vyjadril sa o Felliniho filme Rím americký filmový kritik Roger Ebert.

Hlavný hrdina, ktorý prichádza do Ríma z vidieka ako malý chlapec, je Felliniho alter ego. Vo filme „rastie“ a spolu s jeho skúsenosťou sa mení aj jeho pohľad na mesto, z detského očarenia až po zrelý pohľad filmára, ktorý sa snaží umelecky zachytiť mozaiku poézie kúzelného priestoru a jeho postavičiek. Kombinuje dokumentárne princípy s fantazijnými, snovými pasážami, čo predstavuje jeden z princípov definujúcich Felliniho autorstvo.

"Znepokojuje ma osamelosť, priepasť medzi akciou a observáciou, medzera, v ktorej osamelosť prebýva. Natáčanie filmov pre mňa nie je výrazom kreativity, ale výrazom existencie. Pre môj temperament a citlivosť je korelácia medzi každodenným žitím a životom, ktorý vytváram vo filmoch, fantastická. Tvoriví ľudia totiž žijú na veľmi krehkom teritóriu, kde je to, čo nazývame realitou a fantáziou, odlúčené, jedno druhému zavadzia,“ povedal filmár v jednom z rozhovorov.

Podľa Felliniho bol výraz realita nedostatočný, za realistické považoval všetko. V jeho imaginácii sa totiž realita premietala, odrážala, formovala, a tak by sa dal definovať aj spôsob, akým rozmýšľal nad scenárom. V jeho filmoch sa totiž prelínajú predstavy a skutočnosť, podobne ako v ľudskej mysli. Film sa tak stal pre Felliniho médiom, kde mohol zhmotniť a vyjadriť svoje vnútorné prežívanie sveta.