Festival DOCsk uvedie novinky Vojteka a Šulíka

„Možno sa zdá, že toto heslo ide proti festivalu. Boli by sme však radi, keby sa naše podujatie stalo miestom, kde pojem dokumentárny film v tom doterajšom chápaní zomrie a z jeho popola povstane čosi nové. Chceme ľuďom ukázať, že dokumentárny film nie je výstižný pojem a že takto označovaná tvorba sa dá vnímať rôznorodo,“ vysvetlil hovorca festivalu Ľuboš Bišto. Za tézou Smrť dokumentárnemu filmu stojí český tvorca Jan Gogola ml., ktorému je venovaná špeciálna sekcia.

DOCsk zároveň predstaví snímky Miša Suchého alebo autorské filmy na tému rodina. „Najvýznamnejšia je však archívna sekcia, ktorá sa venuje spravodajským filmom z obdobia vojnového slovenského štátu. Teda týždenníku Nástup, ktorý položil úplné základy tunajšej filmovej tvorbe,“ upozornil Bišta.

Festival odpremiéruje aj dva pozoruhodné dokumenty, ktoré v spolupráci s občianskym združením Návrat nakrútili Marek Šulík a Jaro Vojtek. Obaja kedysi v rámci projektu Nechcené deti zaznamenávali život v náhradných rodinách a po dvanástich rokoch sa k nim vrátili.

Marek Šulík nazval svoj film Chcela som byť matka. Vstupuje do domácnosti pani Jarmily, ktorá si pred časom zobrala do pestúnskej starostlivosti dvoch chlapcov – Jožka a Karola. Obaja predtým žili v rozvrátenej rodine a pani Jarmila rada spomína na svoje prvé kontakty s deťmi. Lenže nie všetky jej predstavy sa splnili. Najhorší okamih nastal, keď starší Jozef zahynul pri autonehode. To poriadne zasiahlo aj Karola. Dnes už za svojou náhradnou mamou prichádza zriedkavo. A keď, tak si od nej drží odstup alebo reaguje podráždene. Je v puberte a rozhodol sa žiť vlastný život.

Šulík nakrúcal najmä v uzavretom priestore bytu. Podarilo sa mu však zachytiť situácie, ktoré o vzťahu protagonistov mnohé vypovedajú. O konfliktoch sa tu len nerozpráva, niektoré sa odohrávajú priamo pred kamerou. Šulík sa k dvojici dostal natoľko, že sa správa otvorene a spontánne. Vidno, že Karolov vzťah s náhradnou mamou je problematický. Dá sa to však pripísať aj jeho veku a skúsenostiam, ktoré si do tohto vzťahu priniesol. Z dvojice, ktorú Šulík pozoruje, to nemá jednoduché ani on, ani pani Jarmila, ktorá sa snažila (a snaží) o vytvorenie fungujúcej rodiny.

Jaro Vojtek sa zase vrátil do rodiny, ktorá sa stará o mentálne aj telesne postihnutú Nikolku. Jeho dokument sa volá Povieme si to v nebi. Aj preto, že dievča rozpráva len veľmi málo. Keby sa však nedostala k Jančovcom, zrejme by neurobila taký pokrok, aký dosiahla. Vojtek pozoruje bežné momenty ich spolužitia a necháva náhradných rodičov hovoriť aj o tom, ako sa ich vzťah k Nikolke vyvíjal. Do deja zároveň vstupujú ich tri vlastné deti, ktoré kompletizujú Vojtekov obraz spolupatričnosti medzi empatickými a trpezlivými ľuďmi.

Ani členovia tejto rodiny to nemajú jednoduché, práve naopak. Pôsobia však vyrovnane a optimisticky, až to môže diváka, ktorý sa pokúsi projektovať do ich situácie, zaskočiť či zahanbiť. A tiež motivovať. Oba spomínané filmy sú súčasťou projektu Nechcené deti po dvanástich rokoch, ktorý koprodukovala Slovenská televízia, takže by sa mali objaviť aj na jej obrazovkách. Košický festival DOCsk, ktorý potrvá do soboty, ich premietne v piatok 15. apríla o 21. hodine.