Štefan Štec: Kto sa hanbí za pôvod, hanbí sa aj za rodičov
Foto: Archív Š. Šteca
Do povedomia širšej verejnosti ste sa dostali v roku 2017, keď ste sa v prvej sérii televíznej súťaže Zem spieva prebojovali do finále. S trochou zveličenia vás v tom čase bolo možné označiť za spevácky objav roka. Zmenilo vám to život?
Nepovedal by som, že sa úplne zmenil. Aj predtým som spieval, viedol som folklórny súbor Hornád u nás v Košiciach a pracoval v národnostnom vysielaní RTVS. Po tej súťaži sa mi však otvorilo viacero možností, dostal som sa do povedomia ľudí aj mimo svojej, ako sa teraz hovorí, „bubliny“. Pozornosť médií mi pomohla osloviť viac ľudí a čo bolo skvelé, získal som veľmi pozitívnu spätnú väzbu. Najväčšiu zmenu som pocítil, keď ma oslovilo hudobné vydavateľstvo na spoluprácu. Čo nie je zvykom, aby vydavateľstvá zablúdili do týchto folklórnych kruhov.
Ako ste v sebe vlastne objavili speváka?
Spieval som odmalička. Nikdy som však nenavštevoval žiadny detský súbor. Mojimi učiteľmi boli rodičia. Netlačili ma do rôznych krúžkov a možno aj preto som si k tomu pestoval naozaj úprimný vzťah. Doma som vyspevoval a tancoval v obývačke. Dokonca som pripravoval aj rôzne vystúpenia, ktoré som si moderoval, odspieval a tiež k tomu pripravil scénu a vystrihol pozvánky. Rodičia nás často brávali na rôzne kultúrne podujatia, nielen folklórne. Vtedy som si veľakrát hovoril, keď som sledoval rôznych umelcov na scéne, že to by som raz chcel robiť.
Foto: Archív Š. Šteca
Rusínske ľudové piesne, ktoré spievate, si vďaka vám obľúbili aj Slováci. Čím sú príťažlivé? Je v nich niečo, čím sa odlišujú od iných folklórnych skladieb?
Tak ako Slováci, aj Rusíni majú neuveriteľné množstvo krásnych piesní. O mnohých sa však ani nevie. A práve také sa snažím oživiť. Najdôležitejšie je, že skladba ma musí zaujať, vytvoriť vo mne úžasný pocit šťastia, pokoja, hĺbky a tiež toho, že chcem, aby ju poznali aj ďalší ľudia. Každú jednu pieseň, ktorú spievam, zbožňujem. Je to taký krátky príbeh – nielen ten, ktorý v sebe nesie konkrétna skladba už generácie, ale aj ten môj osobný. Je to taký vzťah medzi mnou a mojimi pesničkami.
Odkiaľ ich čerpáte? Je ich dosť, aby bolo z čoho vyberať?
Pracujem s archívom, študujem ľudové piesne Rusínov aj v teréne, a to nielen na našom území. Na mojom ostatnom CD „Duje vitor“ mám napísané: „Venujem všetkým, ktorí milujú tradíciu a nepoznajú hranicu.“ Je v tom viacero významov. Jeden z nich je búrať hranice, ktoré sú medzi Rusínmi a rozdeľujú ich do viacerých krajín. Snažím sa o to aj svojím repertoárom.
Aký máte vzťah k rusínčine?
Je to môj materinský jazyk. Aj keď som sa narodil a vyrastal v Košiciach, mamička aj otec s nami doma od narodenia hovorili po rusínsky, za čo som im veľmi vďačný. Je to úžasný dar, ktorý vám rodičia môžu dať.
Čo si myslíte o folklóre a ľudových tradíciách? Niekedy sa zdá, akoby dnes naberali druhý dych.
Osobne si myslím, že v súčasnosti je na celom svete tento trend objavovať miestne, regionálne tradície. Je moderné odlišovať sa a byť niečím iný. Myslím si, že ľudová tradícia ponúka práve to. A ak ju máme takú bohatú a viac-menej zachovanú v jej pôvodnej podobe, tak je to pre súčasnú generáciu veľmi príťažlivé. K tradícii však treba pristupovať opatrne. Človek ju musí najprv spoznať, zistiť súvislosti, významy. Ak sa uchopí zle, vytrhne sa z kontextu a snaží sa s ňou narábať prvoplánovo, nemusí to dopadnúť najšťastnejšie.
Má k folklóru blízko aj vaša rodina? Budete k nemu viesť i syna?
S manželkou Dušanou som sa spoznal v Brne. Tancovala v slovenskom súbore Poľana a ja som im tam pripravoval zopár rusínskych tancov. Nakoniec z toho vzišiel nielen môj prvý autorský program „Kolomyja“, ale aj náš krásny vzťah a manželstvo. Moja mamka bola výborná speváčka a otec si ešte aj dnes rád zaspieva, dokonca hrá aj na bicích. Svokrovci sú zase z Podpoľania a neraz po obede môj svokor vytiahne heligónku. Tancujeme a spievame celá rodina v obývačke a najnovšie už aj náš malý synček. Takže o prežite folklóru v našej rodine sa nebojím.
Za svoj debutový album ste pred dvoma rokmi získali dvojnásobnú platinovú platňu. Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Poviem pravdu, že nemám sny. Teším sa z každého dňa. Zo svojej rodiny. Snažím sa pracovať a robiť dobre to, čo mám rád. Myslím si, že žijem svoj sen. Ako sa hovorí, cesta je cieľ.
Hoci sa vám darí, stále pracujete ako regionálny redaktor v rozhlase. Neuvažujete, že by ste sa naplno venovali hudbe?
Niekedy je toho veľa. A človek je naozaj zamestnaný na všetkých frontoch, ale túto prácu mám veľmi rád. Používať materinský jazyk v práci sa nepodarí všetkým národnostným menšinám. Musím tiež povedať, že rozhovory s ľuďmi z našich obcí sú mnohokrát inšpiratívne aj v mojej umeleckej práci. Neraz si z nahrávania okrem rozhovoru prinesiem aj peknú melódiu.
V čase koronakrízy mnohí umelci bojujú o prežitie. Ako je to s vami? Mávali ste vypredané koncerty, a teraz nič.
Je to naozaj ťažké obdobie pre umelcov. Ja sa však nemôžem až tak sťažovať, pretože mám prácu a umelecké aktivity robím viac-menej vo voľnom čase. Naposledy sme hrali on-line koncert v adventnom období. Mal veľký úspech. Tiež som však zistil, že tak ako nám, aj našim fanúšikom chýbajú koncerty, kultúra, stretnutia. On-line priestor to nevie nahradiť.
A myslím si, že toto zistenie je jedno z mála pozitív tohto obdobia. Samozrejme, snažím sa s nimi komunikovať aj cez sociálne siete. Prežívať s nimi aj bežné radosti či starosti týchto dní. Mamičky mi často posielajú videá svojich detí, ako spievajú moje skladby. Živý kontakt je však nenahraditeľný a práca a význam umelcov nespochybniteľné.
Jana Kirschner si vás prizvala k nahrávaniu titulnej piesne k seriálu Slovania, kde však robíte skôr akési „krovie“ a veľmi vás nepočuť. Nie je vám to ľúto?
Ak by som tam mal zaspievať čo i len jeden tón, bol by som vďačný a šťastný. A to nielen preto, že je takáto doba. Janku považujem za úžasnú speváčku a nielen to. Jej obsah, ktorý je už niekoľko dekád neuveriteľne kvalitný, je nadčasový a mimoriadne autentický. Sledujem jej tvorbu už od svojich mládežníckych čias. Keď ma oslovila na spoluprácu, bol som mimoriadne poctený. A musím povedať, že nespievam „len“ refrén, ale všetky vokály, ktorých je tam neúrekom, takže to „krovie“ je nenápadné, ale dobre rozrastené.
Foto: Archív Š. Šteca
Budete sa naďalej držať rusínskych piesní alebo raz vydáte aj album slovenských skladieb?
Teším sa, že ma ľudia počúvajú aj v rusínskom jazyku. A nie sú to len Rusíni. Podarilo sa nám zaplniť aj námestie v Trenčíne či vypredať kultúrny dom v Rimavskej Sobote. Chcem ukázať majorite, že rusínsky jazyk nie je taký nezrozumiteľný. Stačí sa len lepšie započúvať. Ak sa môžu v našich rádiách hrať skladby v anglickom či inom jazyku, myslím si, že ten rusínsky by nemal byť problém. V súčasnosti pripravujem dve nové skladby s rôznymi producentmi, ktoré by mohli byť v budúcnosti aj súčasťou nového albumu. Samozrejme, mám aj niekoľko slovenských skladieb a plánujem ďalšie. Veď som Slovák rusínskej národnosti.
Na Slovensku práve prebieha sčítanie obyvateľstva. Rusínov ste verejne vyzvali, aby sa prihlásili k svojej národnosti. Máte obavy o ich budúcnosť?
Rusíni a Rusínky žijú v nádhernom prostredí severovýchodného Slovenska. Bohužiaľ sa každým rokom viac a viac posilňuje status tohto regiónu ako periférie našej krajiny na úplnom konci záujmu. Rusíni si však na tento fakt vo svojej histórii už zvykli a možno aj preto je medzi nami veľa úspešných mužov a žien, ktorí žijú po celom svete. Vysťahovalectvo sa s nami proste rodí. Identita je však prenosná a nemusí sa viazať na žiadne miesto. Preto si myslím, že by sme si mali nájsť čas, zapísať si svoju národnosť, využiť túto jedinečnú možnosť aj ako znak slobody a ukázať, že je nás oveľa viac, ako si myslíme. Ja stále hovorím, že ak sa niekto hanbí za svoj pôvod, materinskú reč, hanbí sa aj za svojich rodičov.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ