Nebol by sám Franz Kafka prekvapený, čo všetko inšpiroval a aké umelecké diela ste tu zhromaždili?
Myslím, že by bol prekvapený.
Pozrite si diela na výstave v pražskej galérii DOX
Hádam príjemne?
Vzhľadom na to, aký bol mysliteľ, neviem, čo by povedal na niektoré voľnejšie inšpirácie a reflexie. Nie som si istý, či by sa mu zdali dostatočne zmysluplné. Kafka mal geniálne úsporný literárny jazyk, ktorým cizeloval každú vetu. Každá veta mala prísny význam, všetko uňho bolo veľmi efektívne, aby dosiahol presne to, čo chcel. Dosahoval to maximálnou redukciou, zdanlivo neosobným prístupom bez emócií. Zatiaľ čo výtvarný svet je plný emócií – nie že by ho Kafka nepoznal, veď nejaký čas aj študoval históriu umenia – ale za sto rokov od jeho smrti (zomrel 3.6.1924) došlo k takým zmenám a revolúcii v umení, že by bol asi dosť prekvapený. A neviem, či celkom pozitívne.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda, Jan Slavík
Čo by mu z výstavy Kafkaesque mohlo byť najbližšie?
Veľmi zrozumiteľná je Kafkova busta od Stefana Milkova, tá je klasicky krásna, fotogenická, a preto ju máme na úplnom začiatku výstavy. Je to totiž takmer fyzický Kafka, potom sa to rozbehne do rôznych abstrakcií, redukcií a konceptov a zrazu je všetko inak. Začiatok vrátane Kafkovej rodiny – otca, matky a sestry od Siegfrieda Herza sú ešte pomerne realistické, aj keď už trochu štylizované portréty, potom už ukazujeme voľnú tvorbu. Napríklad rakvu zo zrkadiel (od belgického umelca Jana van Oosta), na tú neviem, ako by sa pozeral. Asi by ho dosť prekvapila. Alebo hightech jeleň od Matta Collishawa, ktorý reaguje na hejty na sociálnych sieťach – to by preňho bola celkom neuchopiteľná vec. Vesmír nových médií, to by bolo asi náročné.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
A čo diela Jana Švankmajera?
Tie by mu boli iste bližšie, lebo surrealisti a psychoanalýza, skúmanie podvedomia už neboli tak ďaleko.
Na výstave v galérii DOX vystavuje 33 umelcov. Podľa čoho ste ich vyberali?
Podľa niekoľkých kritérií. Máme tu práce umelcov, ktorí sa Kafkom zaoberali dlhodobo a priamo ich motivoval či ovplyvňoval, mal na nich zásadný význam – ako Jaroslav Róna, ktorý sa Kafkovi venoval mnoho rokov. Ten na výstave musel byť, veď Kafkovi vytvoril aj krásnu sochu v pražskom Starom Meste pri Španielskej synagóge. Režisér David Lynch je filmová hviezda, no mnohí nevedeli, že je aj výborný maliar. Lynch Kafku považoval priam za svojho brata, spriaznenú dušu. Tvrdil, že zo všetkých ľudí má najbližšie práve ku Kafkovi a keby bola možnosť s Kafkom natočiť film, určite by súhlasil.
Alebo sú tu bratia Jake a Dino Chapmanovci, ich veci sú inšpirované strojom v trestnom tábore – to nie je parafráza, ale mechanický stroj, ktorý pripomína mučiaci nástroj. Sú to bronzové odliatky obklopené trojicou postáv, manekýnov s vylúpnutými očnými buľvami v ruke – tu je tiež jasná súvislosť s Kafkom. Máme aj umelcov ako Jana Švankmajera, pre ktorého bol Kafka tiež inšpiráciou, takže sme ho nemohli vynechať. Výborný je aj Pavel Büchler, Čech, ktorý roky žije v Británii a bol riaditeľom svetoznámej školy umenia v Glasgowe. Od neho máme monumentálnu inštaláciu Marconiho ampliónov s krásnym lievikovitým tvarom na oceľových konštrukciách. Sú nainštalované proti sebe a vedú dialóg v angličtine, nemčine a češtine, dielo sa volá Zámok. Tieto amplióny majú poetický tvar, pripomínajú kvetiny – vynašli ich okolo roku 1910, keď Kafka tvoril v plnej sile. Je to vizuálne aj zvukovo účinné dielo.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Jediným slovenským zástupcom na Kafkaesque je maliar Martin Gerboc. Prečo ste si ho vybrali?
Jeho obrazy majú často pochmúrnu tematiku a pripomínajú kabaretné výjavy z Berlína začiatku minulého storočia. Ľudia boli vtedy zdivočení, tušili zmeny, nebezpečenstvo, „vedeli sa baviť“ zvláštne dekadentným spôsobom. Berlín bol povestným miestom, kde sa schádzali umelci z celej Európy. Zaujímali sa o nočný berlínsky život. Zároveň v obrazoch cítiť nastupujúci fašizmus, akúsi temnú predzvesť. Kafka žil v Berlíne päť mesiacov s Dorou Diamantovou, v čase príšernej inflácie, keď nemecká marka devalvovala každý deň o stovky percent a poštová známka stála miliardu mariek. On tam bol práve v tejto dobe, trpeli s Dorou strašnou núdzou, vládli protižidovské nálady, ktorým Kafka trochu utiekol svojou predčasnou smrťou. Všetky jeho sestry skončili v koncentrákoch.
Martin Gerboc nám nedávno o výstave v Doxe povedal, že ho teší visieť pri menách tvorcov ako David Lynch, Matt Collishaw či Jaroslav Róna. Boli aj ostatní autori zvedaví, kto okrem nich vystavuje a bolo to pre nich lákadlom?
Väčšinou tam sú osobné väzby, napríklad bratov Chapmanovcov už poznal Otto Urban, jeden z nás troch kurátorov, ktorý s nimi robil výstavu už asi pred 10 či 15 rokmi, vedel, že sa zaoberajú Kafkom. Keď je osobný vzťah, umelcov netreba dlho presviedčať a aj DOX už má svoje meno. Gerbocove veci sú často monumentálne, je to mimoriadny umelec, ktorého vybrané diela majú temnú až hrozivú atmosféru. To okolo Kafku je, ľudia si ho pamätajú ako temnú, úzkostnú figúru, hoci sa o ňom vie, že mal zmysel pre humor, nebol to žiadny zazerač, ktorého by sa ľudia báli. Naopak, bol celkom spoločenský. Keď čítal niektoré svoje poviedky priateľom, smial sa. Paradoxne je Kafkov verejný obraz iný, než aký skutočne Kafka bol.
Zaujímavé sú aj diela čínskej umelkyne Liu Sia. O koho ide?
Vystavujeme jej päť bielych monochrómnych obrazov, ktoré sú reliéfnym prepisom Kafkových kresieb. Liu Sia je manželkou nositeľa Nobelovej ceny Liu Siao-poa. Tento čínsky disident zomrel vo väzení, kde bol zatvorený deväť rokov. Ona bola v domácom väzení, obaja boli veľkí obdivovatelia Kafku, bol ich hrdina. Manžel jej z väzenia zložil báseň, ktorá je celá o Kafkovi. Ľudia v Európe si neuvedomujú, že Kafka je globálny fenomén, poznajú ho v Číne, Japonsku, Juhovýchodnej Ázii rovnako ako v Severnej i Južnej Amerike a, samozrejme, v Európe.
Chodia na výstavu o Kafkovi aj návštevníci z Ázie?
Áno, hoci Číňanov veľa nechodí, asi preto, že máme bustu Liu Siao-poa vo foyer a robili sme u nás stretnutia čínskych disidentov, tak nás čínska ambasáda sleduje. Keď sme tu mali výstavy spojené s Čínou, písali nám listy, že to nesmieme urobiť. Ale 40 percent našich návštevníkov sú cudzinci.
Aké sú zatiaľ reakcie na výstavu?
Veľmi pozitívne, jednak je to pestrá výstava, kde je klasická maľba, sochy, inštalácie, filmy, jednak máme mix českých i zahraničných umelcov, je na čo pozerať. Znie to banálne, ale dnes je veľa postkonceptuálnych výstav, kde netušíte, prečo by ste tam mali byť. Sú to nezrozumiteľné veci, ktoré potrebujú štvorcový meter kurátorského textu. My sa snažíme mať všetky výstavy zrozumiteľné verejnosti, ktokoľvek by si tu mal niečo nájsť, aby človek nebol celkom sklamaný a znechutený. Keď už človek ide do Holešovíc, aby si tu mal hodinu, dve či tri čo pozerať. Máme aj kníhkupectvo, dizajnshop, kaviareň a vzducholoď na streche. Pre nás je hlavnou cieľovou skupinou bežná populácia. Výstava bude otvorená až do 22. septembra. Plánujeme aj sprievodné programy vo vzducholodi. Robíme aj vzdelávacie programy pre školy, na tie príde aj 15 000 ľudí ročne. Návštevnosť stúpa, za víkend príde tisíc až 1¤300 ľudí. Na vernisáži Kafkaesque bolo dvetisíc ľudí.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Martin Gerboc tvrdí, že existenciálna úzkosť či pocit permanentného provizória sú ešte aktuálnejšie pre dnešok ako pre kafkovské časy. Súhlasíte?
Áno, v Kafkovej dobe sa tým zaoberali citliví jedinci ako Robert Musil, vznikali psychoanalytické texty ľudí, ktorí sa vnímali ako outsideri, solitéri a introverti. Pre väčšinovú spoločnosť to nebola téma ako dnes, vzostup záujmu o vnútorné útrapy prišiel s francúzskymi a nemeckými existencialistami.
Ktoré dielo na výstave je vaše obľúbené?
Páči sa mi Pavel Büchler, to je šťastná syntéza obsahu a formy, je tam aj ľahká irónia. Protipólom k nemu je dielo Marka Schovánka, to je Čechokanaďan, ktorého rodičia z Česka emigrovali do Kanady, on má ateliér v Nemecku aj v Česku a pendluje. Má monumentálnu sochu Dance of Pain (Tanec bolesti), je to čierne polotorzo a pôsobí hrozivo. Spolovice je socha popísaná kaligrafiou, tam je referencia na mučiaci nástroj v trestaneckej kolónii. Páči sa mi aj cyklus Vladimíra Doležala, na niekoľkých čiernobielych grafikách sa stráca Kafkova tvár. Najskôr dobre vidíte tvár cez mosty a postupne sa stráca a vidíte len oči. Oproti tomu je monumentálny cyklus fresiek Nicolu Samoriho nazvaný Cesta kanibalov. Tam je tiež pôsobivá silueta, ktorá mizne. Zaujímavé je aj dielo sochárky Magdaleny Jetelovej – je to obrovský masívny drevený rám a za ním čítame vetu: The essential is no longer visible – To podstatné už nie je vidieť. To je esencia Kafku, okno do iného sveta, veľmi silné, minimalistické dielo, ktoré váži skoro tonu.
Vraj Kafka je dnes na sieťach citovaný viac ako Shakespeare. Naozaj?
Aj mňa to prekvapilo, no Kafka určite je v kategórii kultúrnych velikánov ako Shakespeare, Goethe, Dante. Vzhľadom na to, čo písal a ako fungoval, sa to nezdá proporčné, pretože toho až tak veľa nenapísal. Písal veľa listov svojim snúbeniciam, tisíce.
Čítajú ľudia dosť Kafku?
Viac o tom hovoria a viac poznajú jeho meno, než by skutočne jeho veci poznali do hĺbky. Málokto čítal jeho poviedky. Romány mal Kafka len štyri a všetky nedokončené. Na to musíte mať aj správne nastavenie a vek. V pätnástich nemôžete všetkému porozumieť, ale vždy je to silný zážitok. Slávny spisovateľ Gabriel Garcia Márquez povedal, že z prvej vety z Kafkovej Premeny pochopil, že písať sa dá celkom inak, ako si myslel. Odvtedy začal seriózne písať. Pre ľudí ako Adorna či Hannah Arendtovú bol Kafka zjavením. Dnes je skôr turistická figúra. Ale Kafka má meno, ktoré sa dobre sa pamätá. Niektoré dialógy zo Zámku dali vzniknúť pojmu kafkárna v zmysle akejsi Hlavy 22. Keď sa zákony či predpisy odvolávajú samy na seba. Keď čítate dialóg o vrchnosti a úradoch, ktorých jedinou funkciou je kontrola – to je ako dnešné ministerstvo kultúry. Srdečne vás pozývame na výstavu.
