Koncertovali ste v Rusku, v Číne, v Mongolsku, v Austrálii, na ulici vo Švajčiarsku, no najradšej hráte doma v Čechách a na Slovensku. Prečo?
Karel Holas: Pretože nám tu najviac rozumejú.
Vraj v Číne s vami publikum spievalo pesničku Stojí hruška v širém poli.
Holas: To je pravda, tam na nás prišli študenti slavistiky z Pekingu. Na našich pesničkách sa učili česky, takže ich spievali s nami. Bol to neskutočný zážitok – ten koncert bol pri Veľkom čínskom múre, takže to pôsobilo magicky. Do toho začali spievať aj prvé rady, no skvelé niečo.
Stalo sa vám ešte niekde inde niečo podobné?
Holas: Toto bolo asi najviac výnimočné.
František Černý: Mňa to zasa najviac bavilo na Novom Zélande. Dobre sa mi hralo aj na Čínskom múre, ale na tieto miesta sa človek nedostane každý deň, tak nám nezostane nič iné, len hrať tu. Väčšinou. (smeje sa)
Ako ste sa vlastne dostali do Číny?
Holas: Do Šanghaja nás v roku 2010 pozvali na výstavu Expo, potom sme odleteli do Pekingu a urobili nám koncert pri Čínskom múre, nebolo to ďaleko od Pekingu. Ale to už je dávno.
Teraz vás v apríli čaká turné po siedmich slovenských mestách, vraj vás lákajú krásy Slovenska. Podľa nich ste si zvolili aj tie mestá – Žilinu, Prievidzu, Bratislavu, Ružomberok, Banskú Bystricu, Prešov a Košice?
Holas: Slovensko máme veľmi radi a radi si pozrieme krásy Slovenska.
Černý: Už sme videli krásy Slovenska zo všetkých možných uhlov, takže tentoraz sme to nechali na organizačnom tíme – tam, kde nám to vymysleli, tam pôjdeme. Už sme absolvovali Vlak tour, keď sme koncertovali na slovenských železničných staniciach, alebo vlani turné s Kandráčovcami a teraz vyrazíme po dlhom čase sami s vlastnou kompániou.
Foto: Barbora Mráčková
Na čo sa môžu vaši fanúšikovia tešiť?
Holas: Päť rokov sme tu nemali vlastné turné, hrali sme len na festivaloch alebo s Kandráčovcami. Za covidu, keď nebolo do čoho pichnúť, sme zaliezli do štúdia a nahrali sme platňu nazvanú Radosti života. Uvedomili sme si, že pesničky z Radostí života sme na Slovensku nikdy nehrali, preto sme teraz naše aprílové turné nazvali Hoja hoja apríl tour. Takže prídeme predstaviť Radosti života plus zahráme prierez naším repertoárom. Vyzvali sme našich fanúšikov, aby sa ozvali, ktoré pesničky chcú na turné počuť.
Máte aj nejakú pesničku, ktorú vás už nebaví hrať, ale ľudia ju stále chcú počuť?
Černý: Nie.
Holas: Všetky naše pesničky máme radi.
Černý: Sú už také obrúsené desaťročiami či storočiami, že všetko zbytočné odpadlo a ostala už len melódia, ktorú si požičiavame.
Hráte pesničky vždy rovnako alebo je každý koncert iný?
Holas: Záleží, či ich hráme s celou kapelou, alebo len sami dvaja…
Černý: Alebo či je východ slnka, alebo západ.
Holas: Niekedy ich hráme inak, ale väčšinou rovnako.
Máte aj takých fanúšikov, ktorí pôjdu na všetkých sedem koncertov?
Černý: Áno, poznám ich po mene, navyše mám po Slovensku rozvetvené príbuzenstvo – cez sestru, takže sa vždy zídu a rozprestrie sa to po celej krajine. Príbuzní sú z Dubnice nad Váhom, potom sa presťahovali do Tatier, Vyšných Hágov, Popradu a teraz sú vo Svite.
Tak aké krásy vám slovenskí príbuzní ukázali?
Černý: Všetky.
Holas: Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Slovenský raj.
Černý: Bol som tu so sestrou odmalička, tak som ich všetky spoznal.
Koncom roka 2020, keď vyšli Radosti života, ste robili rozhovor s našou kolegyňou, ktorý sa volal Stále je nám do spevu. Vraveli ste vtedy, že chcete národu dodať chuť do života. Podarilo sa to?
Holas: Dúfame, že hej. Národ stále žije, takže dobré.
Čítajte viac Skupina Čechomor: Stále nám je do spevu, pretože sme muzikanti a baví nás to
Stresujú sa ľudia menej alebo viac ako vtedy?
Holas: Nevidím dôvod sa stresovať, myslím si, že niekto si tu niečo nahrádza, je vyšinutý.
Černý: Už obal nášho posledného albumu je namaľovaný tak, že kráčame spustošenou krajinou v morových kapucniach. Pred nami je všetko zle, sú tam chorí ľudia, nikto si nespieva, ale za nami už všetko tancuje, spieva a raduje sa. Takto to funguje.
Aké sú reakcie na stredoveké motívy, piesne a básne? Je to pre ľudí prekvapenie?
Černý: Nie je, už sú zvyknutí, že vždy prichádzame s niečím novým, či už zvukovo, alebo podľa toho, s kým spolupracujeme, či je to anglický hudobník Jaz Coleman, alebo americká pesničkárka Suzanne Vega, írsky spevák Iarla Ó’Lionáird, japonský bubeník a hráč na šakuhači Joji Hirota, basgitarista Tony Levin, váš Ivan Tásler alebo speváčky Lenka Dusilová či Ewa Farna… Radi prekvapujeme sami seba.
Na albume Radosti života je aj pesnička Napsala mi psaní, čo je zhudobnená báseň českého anarchistu Františka Gellnera. Jeho zbierka 35 básní vyšla v roku 1903 a dočítala som sa, že je to v Česku odporúčané školské čítanie. Kedy ste Gellnerove básne čítali prvýkrát?
Holas: Ja som tú knihu básní poznal, keď som študoval na konzervatóriu, pretože som mal tú česť niekoľkokrát si zahrať s Vláďom Mišíkom. Od neho som to počul prvýkrát, napríklad Pomalu v revolver se ztrácí víra. V tom čase som to začal hltať. Kopa pesničkárov spracovávala Gellnerove texty. Nemyslel som si, že sa do toho niekedy pustíme, ale za covidu sa nám zdalo, že názov Radosti života je správny.
Černý: Je to jeden zo spôsobov, ako objavovať iný materiál.
Všetkých 35 Gellnerových básní sa dá nájsť aj na internete, majú často vtipné texty. Napríklad: „Od rána dřepěl jsem vesele v hospodě, při sklence se mnou seděli přátelé, ztracené existence. Kouřil jsem tabák laciný, kouř jsem vypouštěl líně, přitom jsem četl noviny, zprávy ze soudní síně. Četl jsem o podvodu, o křivdě beze vší morální vzpruhy. Nač bratří, žíti o bídě, když ještě rostou nám dluhy… o zběhlém stíhaném studentu, o mladé matce nešťastné, která své zabila děcko. Ten svět je samé vězení a samá loupež a vražda, a v tisíceré trápení zvrhne se radost každá.“ Nie sú jeho slová aktuálne aj dnes?
Holas: Pozerali ste dnes televíziu? Tak sa na ňu pozrite, myslím, že sa nič nezmenilo.
Černý: Ktorá je to báseň?
Číslo XIX.
Černý: Tak si to budeme pamätať, lebo ja som sa s Gellnerovou literatúrou schválne nestretol nejaký čas. V momente, ako bolo niečo vyhlásené za povinné čítanie, tak som to odložil. Dostal som sa k tomu neskôr, preletel som to a zistil, že sú tam pekné veci.
Foto: Barbora Mráčková
Napríklad báseň číslo XX: „Konečně je to možná věc, že ještě něčím budu. Do Afriky se vypravím dobývat zlatou rudu. A nebude-li ze mě nic, co tulák bez profese budu se s šelmami o závod prohánět po pralese. Za ženu vezmu si gorilu. Myslím, že shodneme se. Má srdce divoké jako já a též je bez konfese.“ Aké je vaše srdce?
Černý: To je super.
Holas: Naše srdcia sú otvorené.
Černý: Dobrej poézie je fakt veľa a my nie že by sme chceli vydávať album poézie, ale snažíme sa ukazovať poéziu v inom kabáte. Dnes už si dovoľujeme robiť pesničky sami, už vieme, na akých princípoch fungujú texty, teraz sú už naše. Máme pretlak, takže to z nás magicky vytryskne, ale týchto krásnych momentov by som vám mohol menovať aj z našich ďalších albumov niekoľko.
Jasné, menujte svojich obľúbencov.
Černý: Mám radosť, že ste sa zastavili práve pri Gellnerovi.
Zaujali ma jeho texty, ktoré napísal len v 22 rokoch. A oslovil nimi aj Jaromíra Nohavicu alebo kapelu Visací zámek, tá napríklad punkovo stvárnila jeho báseň Všichni mi lhali. Svoju verziu má aj skupina Katapult.
Holas: Aj Mňága a Žďorp.
Prezradíte, čo čítate?
Černý: Tak teraz budem čítať Gellnera. Ale mám rád aj Francoisa Villona, napríklad Baladu o jazycích klevetníků, to je tiež čosi pre dnešok. Zaujímavé je, ako tieto veci pôsobia v preklade. Renesančný básnik Francois Villon je u nás preložený asi len dvakrát – v 50. rokoch vyšiel preklad Otokara Fischera (prvýkrát vyšiel v roku 1927 – pozn. red.) a neskôr to v 80. rokoch preložila Jarmila Loukotková. Je veľmi zaujímavé, že znie celkom inak.
Foto: Barbora Mráčková
Ktorý preklad sa vám páči viac?
Černý: Pochopiteľne, ten starší. Vezmite si, keď Fischer napíše „a škvař v tom jazyky svých klevetníků“, Loukotková má „a jazyky tam udus pomlouvačné“. Tú ženu tam trochu cítiť.
Holas: Franta je citlivý na ženy.
Černý: No to sa pozná.
Holas: Ja by som zostal pri českých básnikoch ako Václav Hrabě, Josef Kainar… Páči sa mi zhudobňovanie poézie, mojou inšpiráciou bol Mišík, bez neho by som asi na to prišiel neskôr.
Černý: Kájo, myslím, že máš dobrý vkus. Vieš prečo? Kuře v hodinkách od Kainara, ktoré naspieval Mišík, je album storočia. Tá poézia to nejako ovplyvnila.
Holas: Poézia je super, lebo keď si dnes vypočujete texty rôznych kapiel, tak neviem, či to má niečo spoločné s poéziou.
Černý: Myslím, že pre dnešnú generáciu je poetické to, že textu vôbec nie je rozumieť.
Holas: Nejde o to, že je človek vulgárny. Niekedy sú vulgarizmy celkom poetické.
Černý: To my máme veľkých favoritov, napríklad knieža pornofolku Záviš (vlastným menom Milan Smrčka, český spevák, pesničkár, básnik – pozn. red.), ten to vie. Pritom je to nežné a krásne.
Možno aj vďaka vašim pesničkám sa vaši fanúšikovia dostanú k poézii, cibria si literárny vkus.
Holas: Myslím si, že ľudová poézia je najviac. Vezmite si, že to písal nejaký neznámy človek, čo pásol ovce po horách alebo husi v dolinách.
Černý: Ale dôležité je aj to, kto poéziu prednáša. Ak to bude pekný chlapec a budete si rozumieť, budete si to pamätať inak, ako keď vám to bude recitovať niekto v škole. V tom to celé je, ide o spôsob prednášania. Keď hráte s chuťou a radosťou, je to iné, ako keď niekto hrá z nôt a ani nevie, čo vlastne.
Potrebujete poéziu k svojmu životu, nielen ako inšpiráciu pre pesničky?
Černý: Ja už to mám dnes opačne, už nečítam toľko poézie, pretože som zavalený hromadou informácií. Pri mnohých veciach cítim, že je to strata času, tak sa radšej sústredím na veci, ktoré sú od začiatku dobré. Vyberám si.
Máte čas čítať aj romány alebo niečo iné?
Holas: Nežijeme len tým, že čítame. Aj počúvame. Ja napríklad – no nepoviem, že od Bacha po Vlacha, ale veľa klasickej hudby, chodím na koncerty, do divadla, do kina. Naposledy som videl islandsko-britsko-nemecký film Lietanie pre začiatočníkov, mám veľmi rád škandinávske filmy.
Černý: Ja som videl dánsky film Bastard.
Holas: Musíme si vyberať, pretože všade je aj množstvo braku, vo filmoch aj v seriáloch.
Máte čas sledovať aj seriály?
Holas: Je to oddychové, všetci sme sledovali Priateľov, teraz je výborný Prušinovského seriál Dobré ráno, Brno. V Dobrom ráne sme niekoľkokrát hrali.
Práve v tom skutočnom, nie seriálovom Dobrom ráne ste raz moderátorom povedali, že na rozdiel od chirurgov ak sa niečo nepodarí vám, neprekáža to, pretože to nemá také dôsledky, ako keď nevyjde operácia.
Holas: Hej, naše povolanie je nádherné a vybrali sme si ho, pretože keď nám aj spadne nejaká nota pod pult, nikomu sa nič nestane. Akurát sa tá nota zametie a zahrá sa iná.
Spadne vám niekedy nota pod pult?
Holas: Jasné, nesledujeme, ako často, ale keď človek urobí chybu, je dobré ju zopakovať, lebo potom to už do tej pesničky patrí.
Poznajú to fanúšikovia?
Holas: Nikdy sme sa ich nepýtali.
Černý: Aj to patrí k živému hraniu.
Vaši fanúšikovia tvrdia, že od Čechomoru neexistuje slabý album. Súhlasíte? Čím sú Radosti života výnimočné?
Holas: Ak to hovoria fanúšikovia, je to skvelá správa. My vieme o svojich slabinách. Na poslednom albume sme siahli po všetkom, čo nám v tej chvíli napadlo.
Pesnička Pijácká zožala samé pochvaly, no viacerým ľuďom na internete pripomenula Hapkovu pesničku Na hotelu v Olomouci. Vidíte medzi týmito dvoma skladbami nejakú podobnosť?
Holas: Nie, hlavne Na hotelu v Olomouci ani nepoznám.
Mohlo sa stať, že ste nevedomky mohli do pesničky prebrať motív od niekoho iného?
Holas: Napríklad od seba, to sa nám stalo niekoľkokrát.
Černý: Ale časom sa na to príde. Alebo nie.
Holas: Keď na to prídeme, tak to zmeníme.
Černý: Občas treba vyrobiť nejaký škandál, lebo čo by to bolo bez škandálu? Pozrite sa okolo seba, funguje len škandál. Nám sa stále niekto diví, ale my od začiatku všetko prerábame naopak.
Holas: Franto, práve som chcel povedať, ako chceš urobiť škandál z toho, že vykradneme sami seba?
Černý: No je to pohodlnejšie. Hneď sa môžeme pokárať a odpustiť si.
Máte vy dvaja niekedy aj zlú náladu?
Holas: Samozrejme.
Černý: Ale po desaťročiach sa to lepší a lepší. Máme čoraz lepšiu náladu.
Pripomeňte teda ľuďom, prečo by mali mať dobrú náladu a nestresovať sa vojnami, chorobami, epidémiami, koncom sveta.
Černý: Ľudia, nebo je modré, voda je mokrá, slnko svieti, ženy majú problémy, zmierte sa s tým.
Holas: Buďte pokojní, s niektorými vecami sa nič robiť nedá.
Radosti života ste vydali v roku 2020. Je už čas na nový album?
Černý: Máme rôzne periódy ako každý, teraz sa nám jedna perióda končí, takže sa asi zavrieme a budeme robiť nové pesničky, pretože ich máme veľa v zásuvke a tešíme sa na ne.
Na akú tému budú pesničky? Ako by sa album mohol volať?
Holas: To nikdo neví – to by bol dobrý pracovný názov. Alebo: Na to nikdo nepřijde.
To by bol názov turné!
Černý aj Holas: (smejú sa) To bude „nacvaklý“! Dôležité je, že nás to baví a že prekvapíme fanúšikov.
Je názov albumu zásadný?
Černý: To teda je zásadné! Nie je dôležité, ako človek hrá či vyzerá, ale aký je názov albumu.
To ma privádza ešte k otázke názvu Čechomor. Sú ľudia, ktorí to pochopili ako výzvu na „morenie Čechov“. Často ľudia nechápu Čechomor ako spojenie Čechov a Moravanov?
Holas: Áno, väčšinou to chápu ako mor na Čechov. Ale za to spojenie slov vlastne môžu naši poslucháči, pretože prvý názov kapely bol První česko-moravská hudební nezávislá společnost či tak nejako, ani my sami si to presne nepamätáme…
Kto to vymyslel?
Černý: No, už sme mali dosť vypité.
Holas: Vymýšľalo sa to na konci 80. rokov, keď kapela vznikla. Neviem, prečo sme stále mysleli na prvú republiku, ako za nej bolo dobre…
Černý: Chceli sme byť prví nezávislí. A potom sa to zmenilo a začali sme byť závislí…
Od čoho?
Černý: To bol vtip!
Holas: Závislí od počasia napríklad, od diváčok… Nikto z poslucháčov však nikdy nepovedal taký dlhý názov kapely, ale hovorili, že idú na Čechomor. Jeden z našich prvých albumov sme nazvali Čechomor a tým sme sa vlastne sami premenovali. Tak na záver: Kein Stress! Nestresujte sa.
