Je to osud mnohých Kubáncov a aj postavy Prachu vo vetre v rôznych obdobiach a za rôznych okolností z ostrova emigrovali. Život v cudzine ich však nezbavuje lásky k domovine a spätosti s tými, ktorí na Kube zostali. Rodácka citová závislosť a jej analýza je teda hlavnou témou tejto generačnej ságy, ktorá dáva nazrieť do zvláštností kubánskej histórie. Spisovateľ Padura približuje konkrétne osudy ľudí, a to tak podrobne, že každý by vydal na román. Však kniha má vyše 600 strán!
Foto: Slovart
Do príbehu sa dá ponoriť ako do hlbokého mora a – na vlnkách aj vo vlnobitiach – spoznávať predstaviteľov mladej kubánskej inteligencie, ktorí sa priatelia a spoločne sa formujú. Spája ich napríklad pieseň americkej skupiny Kansas Ako prach vo vetre. Už to naznačuje, že sú otvorení svetu.
Čítajú aj pašovanú literatúru, časopisy a majú dokonca doma aj knihu Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia, v ktorej sa v istej chvíli nájde vložená fotografia, okolo ktorej sa krúti celý dej. Títo ľudia sa najprv usilujú uplatniť doma, ale neskôr im to nestačí a hľadajú príležitosti v cudzine, čo však nie je samozrejmé. Musia podstupovať rôzne riziká i následky.
Postavy sa trocha pletú
Na začiatku rozprávania sú už títo ľudia v zrelom veku, majú deti a vnúčatá. Čitateľ sa v retrospektívnych exkurzoch dozvedá o ich životoch, a to priamo odmalička. Je to asi vyše dvadsať postáv a je dosť náročné zapamätať si ich mená i vývoj, no stojí to za to. Rozsiahla freska o Kube sa postupne vyfarbuje a odhaľuje. Je to panoráma a ešte skôr dioráma – sme v príbehu (lepšie povedané v zmäti príbehov) po uši a trocha sa nám točí hlava.
Autor so vzrušujúcimi podrobnosťami uvádza čitateľov do kubánskych rodín a spoločenského systému. Mnohé z toho, čo zažívali Kubánci, sa podobá na naše skúsenosti – aj oni boli pionieri, spievali budovateľské piesne, vyznávali podobné ideologické ikony, preberali vzory (napríklad architektúru) zo Sovietskeho zväzu, no celkovo bol život na Kube oveľa náročnejší a v mnohom iný než u nás. Chudoba, neporiadok, nedostatok tovaru a nesloboda ich hnala z ostrova preč, hoci ho veľmi milovali a často boli oddaní aj panujúcemu režimu.
Práve v tom je sila Padurových textov – postavy nie sú čierno-biele, dá sa im veriť. Váhajú, uvažujú, rozmýšľajú o svojom postavení. Musia sa stále rozhodovať, a to dáva románu grády. Idyla v kamarátskej partii, ktorá znamenala azyl a ilúziu slobody, sa začína rúcať. Okrem rôznych vzťahových komplikácií sa vynára otázka, či je niekto v partii donášač a spolupracovník tajných služieb. Tento motív sa tiahne celým románom a udržiava čitateľa v napätí. Kto zrádzal kamarátov? Prečo jeden z nich skočil zo strechy vysokého činžiaka za tajuplných okolností?
Tajomstvá v partii
V partii kamarátov sa to, skrátka, všelijako melie, menia sa vzťahy medzi nimi, objavujú sa nečakané lásky a rodia sa deti. Aj okolo počatia jedného z týchto detí sa odvinie priam detektívny príbeh. Kto je otcom krásnej Adely, čo má v prvej kapitole knihy už vyše dvadsať a nájde si vynikajúceho frajera?
Obaja sú emigranti z Kuby (ona sa už ale narodila v USA), žijú na Floride, milujú sa a zbližujú. Jedného dňa sa objaví v Marcosovom počítači fotografia (tá nájdená v Kunderovej knihe), ktorá román vlastne naštartuje. Na snímke je totiž celá spomínaná partia kamarátov, ale v dávnych, dávnych časoch. Adela však medzi mladými ľuďmi identifikuje aj tvár svojej mamy. Čitateľ spozornie a začína pátrať spolu s Adelou: čo má Marcos a jeho detský svet spoločné s jej mamou? Aké tajomné súvislosti spájajú všetkých tých ľudí a čo Adela nevie o svojej mame, a teda aj o svojom osude?
Hrubočizný román pripomína a odhaľuje všetky dávne záhady, čitateľ len oči otvára. No a popri osobných peripetiách, ktoré prežívali ľudia z partie, dozvedá sa aj o peripetiách Kuby.
Ako pod lupou
O Kube toho veľa vieme, ale Leonardo Padura približuje tento ostrov s veľkou láskou a citom, takže sa javí inak, živšie a ľudskejšie. Je to veľmi podrobný pohľad, akoby sme sa pozerali cez zväčšovacie sklo. Napríklad spomínaná Adela z úvodnej kapitoly študuje v New Yorku, ale keď sa zoznámi s ilegálnym utečencom Marcosom, presťahuje sa kvôli nemu do Hialeahu na Floride, čo je miesto, kde žijú samí hispánski emigranti. Exulanti z Kuby, Mexika, Portorika a iných španielsky hovoriacich krajín. Spoznávame tak miesta, kde žijú títo ľudia, a aj ich postavenie v americkom prostredí.
Leonardo Padura uviedol svoj román mottom „Nič nie je skutočné, iba osud“ a na osudy sa aj sústreďuje. Vykresľuje postavy cez intímne zážitky a črty. Adela napríklad miluje na Marcosovi jeho havajské huncútstvo a kubánsku nehu. V príbehu však spozná čitateľ množstvo pováh, a to nielen kladných. Veľká časť rozprávania sa odohráva v zahraničí, Padura približuje rôzne oblasti, kde žijú Kubánci a aj to, ako žijú. Niektorí sa vo svete uplatnili, zbohatli, iní sa uspokoja s pokojným súkromím. Všetci však stále rozmýšľajú o Kube, Kuba ich spája a dáva ich životu neobyčajný rozmer.
Pre čitateľa je táto podrobná sonda do duše národa v jednej ére zážitkom i objavom. Prekvapí najmä veľa zmienok o umení a kultúre, Padura často spomína konkrétne umelecké diela, sochy, knihy či hudbu. Rozprávanie to zjemňuje a zvláštnym spôsobom prehlbuje. Je tam napríklad zmienka o Orwellových románoch, ktoré najprv čítali tajne z pašovaných zdrojov, ale neskôr už tieto knihy na Kube vyšli. Mnohé fakty a historické javy podáva autor pretavené do veľmi jatrivých osobných príbehov a súkromných situácií, ktoré vypovedajú o tom, ako človek môže i nemôže ovplyvňovať éru, v ktorej žije.
Napokon, ťažko sa usmerňuje aj ten súkromný život, vlastný malý svet. Určite však pomáha mať partiu kamarátov. Hoci človek vždy zostáva iba zrnkom prachu vo vetre, s priateľmi sa to vedomie lepšie zvláda.
