Televízia bola vtedy u nás ešte raritou, všetko sa riešilo účelovo, nie s dlhodobou perspektívou. Nebolo ani dosť televíznych prijímačov a všade ešte ani nemali signál. O to viac však televízia ľudí zaujímala a divadelné predstavenia dupľom. Ľudia hltali očami napríklad Máriu Kráľovičovú a Ela Romančíka, ktorí sa objavili v televíznej inscenácii už pred vyše rokom pred Rakovského hrou o Galileovi. Bolo to 15. mája 1957, keď sa naživo vysielala dráma Dovidenia, Lucienne!, ktorej režisérom nebol nikto iný ako Ján Roháč, rodák z Nitrianskeho Pravna.
Ten je spätý aj s pražskou Laternou Magicou, montrealským Kinoautomatom, televíznymi Silvestrami z Kavčích hôr, niet sa teda čo čudovať, že bol aj pri začiatkoch televíznych pondelkov. Dovidenia, Lucienne! sa považuje za prvú lastovičku úspešnej tradície. Žiaľ, aktéri sú už po smrti, Ján Roháč zomrel ešte roku 1980, ani nie päťdesiatročný.
Foto: RTVS
Potkýnali sa o káble
Mária Kráľovičová bola na experimentálne živé vysielanie Lucienna veľmi hrdá. Bolo to vraj veľmi vzrušujúce, potkýnali sa o káble a mali nervy, aby niečo nepokazili. Správa o výročí „pondelkov“ uvádza, že sa vysielalo z divadla (asi sa myslí historická budova), ale sama herečka mi hovorila, že sa vysielalo zo štúdia v rozhlase na Zochovej ulici. Autorom hry bol V. Novotný, ale o ňom ani o obsahu hry veľa stôp nezostalo, no samotné vysielanie prešlo do histórie.
Začalo novú éru divadelného umenia, ktoré vchádza do súkromia, do domácností a stáva sa námetom rodinných debát. Vtedy sa však zďaleka nie všetci dostali do skutočného divadla a zrazu sa divadlo vydalo za divákom aj do najzapadnutejších kútov Slovenska. Navyše, a to už je reč o ďalších rokoch vysielania televíznych pondelkov, Slovensko sa cez divadelné umenie predstavovalo v tom najlepšom svetle aj v Česku.
Čítajte viac Éra legendárnych televíznych pondelkov sa začala písať pred 65 rokmi
Ale zatiaľ sme pri Luciennovi, ktorého naštudovanie bolo jednorazové a zmizlo v éteri. Kolegovia sa vraj čudovali Kráľovičovej a Romančíkovi, že sa toľko natrápili kvôli jednému vystúpeniu, ktoré sa vyparí. Ale nevyparilo sa. Hoci naozaj, záznam inscenácie nezostal a ako hovorí emeritný dlhoročný pracovník Slovenskej televízie Milan Antonič, v archíve leží iba scenár hry. A predsa je to historická udalosť, ktorá sa bude pripomínať stále.
A čo prví diváci?
Nemenej zaujímavé je aj spomínanie na televízneho diváka spred 65 rokov. Tých prvých bolo málo, lebo televízne prijímače chýbali na trhu a boli aj veľmi drahé. Spomínam si na prvý televízor, ktorý som v živote videla. Ten mal takú maličkú obrazovku, že sa dala prekryť dlaňou. A nevysielalo sa stále, boli prestávky, pauzy, nočný pokoj. Skrátka vzácnosť, ktorá však ľudí združovala. Veľmi častým javom bolo spoločné pozeranie televízie u susedov, v mestách boli zapnuté televízory vo výkladoch obchodných domov, pred ktorými stáli ľudia a pozerali, presnejšie – čumeli na zázrak.
Na dedinách mali spoločné obecné televízory, niekde sa za pozeranie aj platilo. Rozvoj však rýchlo napredoval, vyrábali sa televízory rôznych značiek a riešil sa aj bytový problém. Stále viac ľudí malo parádnu obývačku. Snom bolo, aby tam boli tzv. steny, čiže zostavy políc a vitrín, často naozaj plné kníh (knihy boli v móde!) a trónil tam aj televízor. Napriek tomuto optimistickému trendu ešte v roku 1960 bolo na Slovensku len 100 000 televízorov.
Sám sebe opravárom
Prijímače boli milované aj nenávidené. Televízory často ľudí zlostili – technikou aj obsahom – ale televízne pondelky boli výnimkou! Ľudia ich chceli pozerať a hrozne sa hnevali, keď práve v pondelok večer vypadol obraz, začalo zrnenie alebo sa objavili tzv. duchovia (aura okolo postáv). Našťastie, vtedy si každý vedel opraviť televízor aj sám. Stačil buchnát zboku alebo sa odmontovala zadná stena a divák si vymenil elektrónku.
Tiež som to vedela. Pohľad do útrob televízora sa mi páčil podobne ako pohľad na obrazovku. To dnes už neuvidíte, a tá vôňa prachu a drôtov! Tiež také javisko. Však sa vtedy televízorom hovorilo aj debna, lebo to debny boli. Niekedy cez deň prikryté háčkovanou dečkou a s nejakou soškou navrchu. Alebo si tam ľudia postavili parádne hodiny s kyvadielkom.
V istej fáze času, na ktorý spomíname, sa objavila zvláštna skutočnosť – Bratislavčania a ľudia z okolia hlavného mesta chytali aj vysielanie rakúskej televízie a jeho reflexia bola súčasťou bežného života. Existovalo plno majstrov, tzv. televíznych opravárov, ktorí vedeli prerobiť televízor na príjem programov z Viedne a vo veľkom sa to praktizovalo.
Ako sa píše v staršom článku na túto tému v Pravde, stálo to od 300 do 500 korún a každý to zariadenie chcel. Keď kompetentní zistili, že čoraz viac ľudí na juhozápade Slovenska sleduje Rakúšanov, chystali sa signál rušiť. Obávali sa však oficiálneho protestu Viedne, lebo rušenie by zasiahlo aj obce na druhej strane štátnej hranice, a tak od zámeru upustili.
Televízne divadelné pondelky boli schopné konkurovať aj populárnemu seriálu Dallas (to už boli sedemdesiate roky), ktorý sledovali ľudia vo Viedni aj u nás. No pondelky boli pondelky a naši herci – naše hviezdy. V taký pondelok si rodinka sadla do obývačky, možno prišli aj priatelia, možno si naliali aj víno, možno Kláštorné. V móde boli vtedy poháre zvané Zlatá Zuzana s guľôčkou na stopke a šťastlivci mali možno aj rustikálnu rumunskú sedačku. Na stenách reprodukcie z Diela, ale aj chemlonové tapisérie vlastnej výroby. V kúte filodendron, fikus alebo chlpatá bledozelená lipka. Na stôl sa položili jednohubky, bétečky (cigarety BT) a možno aj karotela, zdravý mrkvový nápoj. Buráky a alaburky.
Aký bol televízor?
Možno Rubín, možno Oravan, možno Ametyst, možno Mánes, značiek pribúdalo, ale ešte dlho bol obraz čierno-biely. Ale pondelky boli vtedy aj tak pôsobivé. Niektoré výjavy vidím dodnes. Sledujem v duchu napríklad drámu Americká tragédia podľa knihy Theodora Dreisera, ktorú režíroval Stanislav Párnický a je z roku 1976. Vidím scénu v člne niekde na vode a vybavujú sa mi aj dramatické pocity s tým spojené.
Emil Horváth, Soňa Valentová, Kamila Magálová a ďalší herci, ktorí tam hrali. A nezabudnuteľný Kukura v Netrpezlivosti srdca z roku 1974. Všetky krásne mladé dámy – Milka Vášáryová, Dača Turzonovová, Zuzana Kocúriková, Zdena Studenková. A osudovo pôsobiaci Mistrík, Kvietik, Chudík, Pántik… Ako sa to rýmuje! Ale aj Ferko Kovár, Martin Huba (s tým klavírom vo vzduchu!), Stano Dančiak, no a Miško Dočolomanský!
Mohla by som pokračovať, bola to naozaj skvelá generácia divadelníkov a mali veľké príležitosti ukázať svoj talent. Aj vďaka televíznym pondelkom. Však sa mi českí umelci neraz pri rozhovoroch zdôverili, že v ich sexuálnych fantáziách v čase dospievania často figurovali práve slovenské herečky z televíznych pondelkov! (No pozor! Vtedy sa ešte nešukalo, ale milovalo!) Herečky boli naozaj krásne a krása robí ľudí lepšími, zjemňuje, budí rešpekt aj inšpiruje. Myslím, že televízne pondelky mali moc zvýšiť aj pôrodnosť.
Krásne boli však aj kostýmy, v ktorých herci účinkovali, ako aj celé výtvarnotechnické zázemie pondelkov. Rôzne sprievodné profesie a remeslá, ktoré sa tiež popri týchto inscenáciách rozvíjali.
Čítajte viac Pred sto rokmi sa narodil režisér Stanislav Barabáš. Jeho Krotká získala Grand Prix v Monte Carle
Šťastie praje pripraveným
Televízne pondelky sú však nielen prehliadkou krásy a talentu, ale aj svedectvom životaschopnosti slovenských tvorcov, ktorí dokázali aj v minulom režime spojiť sily, prekonať prízemnosť a vytvárať hodnoty, ktoré dodnes spomíname a na ktorých stojí súčasnosť. Však to všetko sa začínalo v literárno-dramatickej redakcii Československej televízie v Bratislave, v ktorej dlho pôsobil napríklad kultivovaný Ivan Králik, syn dramatika Šefana Králika, alebo dramaturg Daniel Michaeli.
Držali úroveň vysielania v prostredí, ktoré je vždy plné rivality a politických tlakov. Však aj to, že Slovenská televízia dostala v rámci vtedajšieho spoločného štátu právo na pondelky, bola šťastná náhoda. Platilo však aj to, že šťastie praje pripraveným. A to Slovensko bolo. Keď prišla možnosť využiť pondelky, ponúklo riešenie na najvyššej úrovni – bude to dramatické umenie!
Spočiatku sa totiž vysielalo iba dva razy do týždňa, v stredu a v sobotu. Od 3. novembra 1957 to už bolo každý deň okrem pondelka. Slovensko sa dožadovalo, aby malo vo vysielaní väčší podiel, a tak získalo práve tieto pondelky, z ktorých sa stali slávne bratislavské televízne pondelky. Pondelky sú dni, keď sa obyčajne veľa nedeje, týždeň sa len rozbieha, veď sa im aj hovorilo modré. A zrazu získali grády: Každý mohol mať doma hoci aj Kukuru!
